Interstellar
To, že nám Nolan každé dva roky sprostredkúva fantastické cesty a svojské vízie podporené éterickou a dunivou hudbou a všemožnými hodnotovými myšlienkami je jasné. Stáva sa z neho fenomén, páčiaci sa aj mainstreamovému divákovi aj tomu, čo si potrpí na zaujímavú formu a spracovanie. Interstellar, ako jeho ďalší počin spĺňa všetky atribúty, aké použil vo svojich predchádzajúcich filmoch. Kope prvú ligu, a od hercov, cez precíznu réžiu a myšlienku na ktorej je film postavený, do bodky spĺňa to, čo od neho divák očakáva.
Tentoraz cestujeme vesmírom. Dôvod? Objaviť planétu s podmienkami v ktorých by mohlo ľudstvo existovať. Naša Zem totiž zomiera. Či už je to preľudnením, vojnou, alebo iným faktorom, to nevieme. Každopádne na začiatku príbehu máme možnosť sledovať poslednú generáciu detí, čo sa možno dožijú konca sveta. Máme tu teóriu o čiernych dierach a zhodou okolností aj jednu po ruke. A tak podľa vzoru starých objaviteľov, čo kedysi zmapovali Južný a Severný pól, Amazonský prales alebo Saharu, v stopách tých čo skúmajú hranice vesmíru a kráčajú po Mesiaci sa vytvorí expedícia s úlohou zachrániť Zem. Nolan príbeh rozvetvuje na dve dejové línie z ktorých každá má niekoľko nuáns.
Jedna dejová línia sa dotýka rodiny. Jej hodnoty, vzájomnej lásky a odcudzenia. Druhá dejová línia je dobrodružnejšia a viacej sa približujúca k žánru sci-fi. Tu objavujeme nové svety, ale vynechávame bizarnosť Star Wars, alebo Star Treku. Nie sú tu žiadni mimozemšťania ani bytosti, a lá Avatar.
Tu sa ukazuje majstrovstvo režiséra a scenáristu. Aj keď sa jedná o pompézne a epické dielo a spracovanie, jeho jadro je veľmi komorné. Ženské postavy – hlavne Mackenzie Foy a Anne Hathaway sú konečne herecky a významovo rovnocenné s tými mužskými čo bol Nolanov zatiaľ najväčší problém - najviac viditeľný v poslednom Temnom Rytierovi, kde to na ženských postavách stálo, ale svoje postavenie si neboli schopné obhájiť.
Film je rozhodne aj vďaka Zimmerovej hudbe, ako keby pozitívnej variácií na hudbu Philipa Glassa, veľmi atmosférický. Snaží sa držať určitých reálnych kontextov – vo vesmíre nie je počuť zvuk, a pohráva si s možnosťami – čo keby náhodou. Zároveň je pozitívne transcendentný. Všetko je na konci vysvetlené a divák tak nemá pocit, že mu bolo niečo nedopovedané, alebo zatajené. Príbeh je uzatvorený a všetko čo sa tam spomenie má vo väčšej či menšej miere význam pre pochopenie vzťahov, alebo myšlienky.
Jediné čo môžem filmu vytknúť a vďaka čomu nezískava plný počet je, že rovnako ako má film dve roviny má aj dva vrcholy. Dramatický a emocionálny. Emocionálny nastane v polovičke filmu a je spravený bez citového vydierania a podporený motiváciami postáv. Ten dramatický je na úplnom konci a dáva vyniknúť pointe, myšlienke a krásne celý film uzatvára. Vďaka tomu je ale koniec viac menej zbavený potrebných emócií aj keď sa o to Nolan snaží. Ale nezatajil nám toho toľko, aby sa s nami na konci mohol patrične zahrať. Situáciu pochopíme viac menej hneď a potom už sa vysvetľuje a Zimmer dupe na plyn. Aj napriek tomu, že druhá polovica je dramatický nadupaná rovnako ako prvá je nadupaná emocionálne, chcelo to spojenie obidvoch vrcholov na konci. Tak by sa film patrične zapamätal a dostal by tú správnu katarziu. Takto je to aspoň pre mňa trocha bez účinku, čo je na epopej takýchto rozmerov, trochu škoda.
Soundtrack je ale povinnosťou. McConaughey podáva perfektný výkon a na konci budete z kina odchádzať aspoň niečím ohúrený. A myšlienky, významy a pocity budú z odstupom času vo vás dozrievať. Takže by ste si to rozhodne nemali nechať ujsť.
