Švédsky ľadový anjel Ingrid Thulin

21.9.2006|Stano Hudák|
Švédsky ľadový anjel Ingrid Thulin

Švédsky ľadový anjel Ingrid Thulin

Švédsko má síce vyspelú kinematografiu, ale nepatrí medzi filmové veľmoci. Talentovaných hercov sa tam síce nájde dosť, ale takých ktorí by boli skutočné filmové hviezdy, alebo aspoň medzinárodne známi je iba niekoľko. Preto to už chodí, že filmoví kritici medzi menami slávnych švédskych idolov ako Greta Garbo a Ingrid Bergman citujú okrem iných aj meno Ingrid Thulin. Modrooká ľadová blondínka Ingrid stelesňovala na filmovom plátne severský chlad, trochu neskoršie v niekoľkých filmoch aj erotickú zmyselnosť a ešte zároveň ako herečka bola schopná zobraziť utrpenie s jej vlastnou značkou severskej sily.

Ingrid Thulin sa narodila 27. januára 1926 vo švédskom prístavnom mestečku Solleftel. Bola dcérou rybára. Potom, čo sa jej rodina presťahovala zo severu Švédska do hlavného mesta Stockholmu, študovala na Pählamovom obchodnom inštitúte. Navštevovala tiež kurzy baletu u Lally Casselovej, ale postupne ju stále viac priťahovalo divadlo. Prvé herecké skúsenosti zbierala už ako 15- ročná na javisku mestského divadla v Norrkopingu a v rokoch 1950-52 absolvovala odbornú hereckú prípravu v divadelnej škole pri Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme, do ktorého po štúdiu nastúpila ako herečka.

Od konca 40. rokov ešte ako študentka divadelnej školy pri Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme sa začala uplatňovať tiež pred filmovou kamerou a začala hrať i vo filme. Debutovala malou úlohou vo filme Kde dujú vetry ( Dit vindarna bär, 1948 ). V začiatkoch jej filmová kariéra nebola príliš úspešná. Kým sa rozhodla skúsiť šťastie v Hollywoode, hrala dovtedy len malé alebo vedľajšie úlohy v 13 priemerných filmoch. Účasť v hollywoodskom snímku Cudzia intriga ( Foreign Intrique, 1956 ), kde sa objavila v druhej hlavnej úlohe po boku Roberta Mitchuma ako “Ingrid Tulean” jej ešte popularitu nepriniesla, ale zásadný obrat v jej kariére učinil Ingmar Bergman, pod ktorého režijným vedením hrala najprv v rokoch 1956-60 v mestskom divadle v Malmo a na budúci rok sa už objavila v Lesných jahodách ( 1957 ), čo znamenalo zlom v jej doposiaľ nevýraznej filmovej kariére. Ingrid Thulin sa tak postupne stala vedľa Bibi Anderssonovej, Harriet Anderssonovej a Liv Ullmanovej jednou z protagonistiek Bergmanovych slávnych filmových diel, vďaka ktorým získala medzinárodné renomé.

Bol to začiatok dlhoročnej spolupráce s tvorcom Ingmarom Bergmanom. Onedlho bola vedená jeho režisérskou taktovkou opäť. Celkovo sa objavila v 10 Bergmanovych filmov. Pripomeňme si, že z plejády postáv, ktoré vytvorila v Bergmanových psychologických a symbolických drámach, vyniká najmä postava Marianny – svokry starého profesora ( Victor Sjostrom ) v už spomenutom diele Lesné jahody ( Smultronstället, 1957 ), ktorá sa z filmov v ktorých Ingrid hrala dnešnému divákovi vybaví medzi prvými. O jeden rok neskôr sú to postava potratom skľúčenej rodičky Cecilie Elliusovej v príbehu troch rodičiek ( Ingrid Thulin, Eva Dahlbeck, Bibi Anderson ) čakajúcich v nemocničnej izbe vo filme Prv než sa rozodnie ( Nara livet, 1958 ) za ktorú získala Ingrid cenu ex aequo na MFF v Cannes a postava Mandy – manažérky Voglerovho hypnotizérskeho divadla a zároveň manželky hlavnej atrakcie – diabolského hypnotizéra a kaukliara ( Max von Sydow ) v psychologickej dráme Tvár ( Ansiktet, 1958 ).


Ingrid Thulin a Victor Sjöström vo filme Lesné jahody (Smultronstället, 1957)

Roku 1962 respektíve 1963, vytvorila ďalšie zo svojich najvýznamnejších úloh, ktoré jej opäť poskytol Ingmar Bergman. Ide o starnúcu učiteľku Marianne v dráme Hostia večere Pána ( Nattvardsgästerna, 1962 ), ktorá je zároveň milenkou zúfalého kňaza ( Gunnar Björnstrand ) , ktorý stratil vieru v Boha a tiež postava smrteľne chorej lesbickej prekladateľky Ester vo filme Mlčanie ( Tystnaden, 1963 )  – za ktorú získala ocenenie Guldbagge ( niečo ako švédska verzia Oscara ) v prvom ročníku udelenia tejto švédskej filmovej ceny.

Odcudzenie medzi dvomi sestrami je ústredným motívom Bergmanovho filmu Mlčanie ( Tystnaden, 1963 ) - pomaly plynúceho deja s minimom postáv, ktoré spolu príliš nekomunikujú. Bergman v tomto filme analyzuje fenomén komunikácie – empatie a chápanie emocii toho druhého na depresívnom príbehu dvoch sestier, ktoré spolu nedokážu komunikovať a ktoré žijú svoje frustráciou naplnené životy a chlapca, ktorý je akýmsi spojivom medzi ich svetmi. Väčšina dialógov sa odohrá medzi dvoma sestrami, ide však o konfrontačnú komunikáciu protikladov. Z prostredia hotela v cudzej krajine, kde sa odohráva väčšina deja, neodchádza väčšinou k posteli pripútaná, chorobou trpiaca lesbická prekladateľka ( Ingrid Thulin ) – a rovnako ani jej malý synovec. Ten tvorí hádam jediné puto medzi oboma odcudzenými ženami. Druhá zo sestier ( Gunnel Lindblom ) je živočíšnejšia, nevydrží v uzavretom prostredí, chodieva do mesta, ponechávajúc tak chlapca chorej sestre a podivnému hotelu s jediným zriadencom. Zábavný kabaret a spoločnosť jej zrejme uľahčujú vymaniť sa spoza napätia, ktoré vládne v hotelovej izbe. Veľmi silná obrazová stránka, skvelé herečky, kafkovská atmosféra hotela patria k pozitívam inak emočne chladného filmu. Z nejednoduchého filmu sa vďaka zopár odvážnejším erotickým záberom, dobovou tlačou označeným ako škandalóznym stal kinohit. Bergmanove dielo Mlčanie ( 1963 ) je považované za prvý umelecký film, v ktorom sa objavil pohlavný akt.

Behom 60. a 70. rokov sa s príchodom štyridsiatky sa začala Ingrid Thulin výraznejšie presadzovať i vo filmoch iných režisérov. Dokázala, že jej herecké umenie nie je závislé iba na štýle a poetike Bergmanovych filmových úvah, samozrejme rovnako tak dobre mohla spolupracovať i s inými skúsenými a citlivými režisérmi. Francúzsky režisér Alain Resnais ju v politickej dráme o protifrankistickom odboji s názvom Vojna sa skončila ( La Guerre est Finie, 1966 ) obsadil do úlohy parížskej grafičky Marianne, dlhoročnej družky španielskeho revolucionára ( Yves Montand ), ktorej stvárnenie jej vynieslo pochvalné kritiky. Celkom dobrú úroveň má aj britská melodráma Návrat z popolov ( Return from the Ashes, 1965 ), kde sa spolu s Ingrid Thulin objavil aj Maximilian Schell.

Za jej najslávnejší “mimobergmanosky” film , ale môžeme považovať až dramatickú spoločenskú fresku o zániku veľkoburžoáznej rodiny Súmrak bohov ( La Caduta degli dei, 1969 ) slávneho talianskeho režiséra Luchina Viscontiho, kde Ingrid Thulin stvárnila pôsobivú postavu  inteligentnej, chladne vypočítavej, intrigánskej a nerestiam podliehajúcej nemeckej barónky Sofie von Essenbeck, ktorá sa dopustí incestu s rovnako skazeným dospelým synom ( Helmut Berger ). Pôsobivosť príbehu je len posilnená zasadením deja do Nemecka 30. rokov krátko po nástupe fašizmu k moci a sympatizovanie hlavných postáv s členmi nacistickej strany NSDAP a ich dlhé chvastavé reči v úvode filmu.


Ingrid Thulin si zahrala vo vojnovej dráme Súmrak bohov (La Caduta degli dei, 1969)

Hoci Ingrid Thulin v tom čase už natrvalo žila v Ríme, tak sa ešte niekoľkokrát stretla kvôli nakrúcaniu s mužom, ktorému vďačí za miesto na filmovom výslní – Ingmarom Bergmanom. Za zmienku stojí jej vedľajšia úloha Veroniky Voglerovej, milenky šialeného maliara ( Max von Sydow ) v Bergmanovom psychologickom horore Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 ) o manželskej dvojici, ktorej bezsenné nočné halucinácie postupne prechádzajú do predstáv prevteľovania do démonov. Pozitívne a negatívne sily sa tu stretávajú vo vzťahu duševne chorého maliara ( Max von Sydow ) a jeho tehotnej ženy ( Liv Ullmann ), ktorú so sebou čoraz viac strháva do sveta predstáv a bludov.

Pôsobivou je tiež postava jednej z troch sestier Karin ( Ingrid Thulin ) vo filme Šepoty a výkriky ( Viskningar och rop, 1972 ) ( za ktorú získala Donatellovho Dávida 1974 ) v psychologickej dráme situovanej do konca 19. storočia o dvoch zámožných sestrách ( Ingrid Thulin a Liv Ullmann ), ktoré sa stretávajú na vidieckom sídle pri lôžku svojej smrteľne chorej sestry ( Harriet Andersson ). Zatiaľčo obe sestry sú zaujaté svojimi egoistickými problémami a neustále sa hádajú, ich vystrašený šepot je prerušovaný výkrikmi chorej o ktorú sa nakoniec musí starať slúžka. Ako aj jej posledná “bergmanovska“ postava: alkoholom zničená herečka Rakel Egermanová v TV snímku Po skúške ( Efter repetitionen, 1984 ) v 70 minút dlhom dialógu, kde divadelný režisér ( Erland Josephson ) po skúške divadelnej hry debatuje so svojimi hlavnými herečkami ( Ingrid Thulin a Lena Olin ) a vysvetľuje im svoje tvorivé zámery.

Nie všetky filmy Ingrid Thulin boli také úspešné. V časovom období medzi spomínanými významnými dielami nájdeme aj celý rad priemerných, či z rôznych dôvodov neúspešných filmov. Ďaleko za očakávaním skončil americký western Štyria jazdci apokalypsy ( Four Horsemen of the Apocalypse, 1962 ) kde výsledok ešte zhoršil fakt, že hlas Ingrid Thulin musel byť kvôli správnej anglickej výslovnosti na ktorej trvali Američania nadabovaný Angelou Langsbury. 

Dosť ťažko sa tiež hodnotí kriminálny horor v koprodukcii Nemecka, Juhoslávie a Talianska s názvom Malastrana ( 1974 ). Na jednej strane je to podradný “béčkový” horor, na druhej strane mu nechýba dávka napätia a pomerne zaujímavý dej. Pre filmových fanúšikov je pikantné, že film sa nakrúcal v 70. rokoch v komunistickom Československu. Názov filmu je skutočne: Malá Strana – len názov sa dostal do obehu skomolený zahraničnou distribúciou, ktorá ale kuriózne s platnosťou rozhodla, že film sa bude oficiálne nazývať Malastrana ( v niektorých krajinách je film uvádzaný pod anglickým názvom Catalepsia ). V príbehu jedného rána nájde zametač ulíc v parku na Malej Strane bezvládne telo amerického novinára Gregory Moora ( Jean Sorel ). Po jeho prevoze do nemocnice konštatujú lekári smrť a novinárovo telo je uložené do boxu v pitevni. Ten muž ale iba upadol do katalepsie a v skutočnosti nie je mŕtvy. Prebudí sa a volá o pomoc. Lekári ho však nepočujú. A tak zatiaľčo leží v boxe, rozpomína sa na nedávnu minulosť. V Prahe stretol krásnu Jessicu ( Ingrid Thulin ) do ktorej sa zamiloval. Strávili spolu nejaký čas, ale jednej noci Jessica zmizne. Do vyšetrovania sa zapája československá štátna bezpečnosť ( ŠtB ) i novinárov priateľ Versain ( Mario Adorf ). Existuje síce možnosť, že Jessica jednoducho dala novinárovi košom, ale Versain vyšetrovaním na vlastnú päsť zistí, že v Prahe zmizlo viac takýchto žien. Vo filme sa vyskytujú pre dnešné publikum až kuriózne zábery. Uvidíme tam zábery na starú Prahu, kde všetko až na staré autobusy dnes ešte vyzerá rovnako. Ďalej keď novinár musí v knižnici dať prepitné lenivému knihovníkovi, aby mu vôbec doniesol staršie čísla Rudého práva, vyšetrujúci komisár chodí v gestapáckom koženom plášti, z TV znejú správy v bezchybnej češtine. Pikantné je tiež, že jedna z nezvestných žien je známa pod priezviskom Dubček...

Ako “odpad“ a ako takmer inštruktážny erotický film z bordelu pre príslušníkov SS hodnotia mnohí diváci nepochopiteľný film Salon Kitty ( 1976 ) zasadený do obdobia 30. rokov nacistického Nemecka, ktorý nakrútil známy kontroverzný režisér Tinto Brass. Ingrid Thulin sa v tomto nepochopiteľnom filme ocitla snáď omylom.

Na lepšej úrovni sa už nachádza francúzska krimidráma Klietka ( La Cage, 1975 ) kde si Ingrid Thulin zahrala postavu Hélene, ktorá sa ani po rokoch nechce zmieriť s tým, že ju opustil jej manžel Julien ( Lino Ventura ). Nemôže pochopiť, prečo to tak učinil. Keď ju Julien o pol roka zasa raz navštívi, pripraví na neho pascu a uväzní ho v zamrežovanej pivnici, aby mala dosť času si s Julienom dôkladne pohovoriť...

Objavila sa aj v americkej TV CBS vo  vedľajšej úlohe v biblickej  minisérii Mojžiš zákonodarca ( Moses the Lawgiver, 1975 ) po boku Burta Lancastera.

Ako jej posledný medzinárodnému obecenstvu viac známy film možno považovať svojho času úspešný kasový trhák Prejazd Kassandra ( The Cassandra Crossing, 1976 ). Ide o skvelo obsadený katastrofický thriller ako dvaja radikálni bojovníci za práva zvierat  prepadnú výskumný ústav, ale potom v zápase nešťastnou náhodou rozbijú skúmavky s pľúcnym morom. Nakazení sa potom ukryjú do medzinárodného rýchlika, ktorý je nato hermeticky uzavretý a má byť odvezený do karanténneho tábora. Časom sú ale cestujúci kvôli nečakaným komplikáciám ponechaní svojmu osudu a dokonca je vlak nasmerovaný na opustenú koľaj, ktorá vedie cez železničný most Cassandra v Poľsku o ktorom je známe, že vlak neunesie.... Celému filmu kraľujú herecké výkony Sophie Loren a Richarda Harrisa. Vo vedľajších úlohách sa objavilo okrem Ingrid Thulin množstvo vtedajších celebrít: Martin Sheen, O.J. Simpson, Lee Strasberg, Ava Gardner, Burt Lancaster, Alida Valli. 

Od začiatku 80. rokov nakrúcala Ingrid Thulin už len príležitostne. Jej úplne poslednou filmovou úlohou ostane postava romantickej šesťdesiatničky Adeliny, o ktorej milostnom vzplanutí k ženatému hudobníkovi ( Dado Ruspoli ) rozpráva melodráma z domova dôchodcov Dom smiechu ( La Casa del sorriso, 1988 ) – réžia Marco Ferreri, ocenená Zlatým medveďom na MFF v Berlíne 1989.

Ingrid Thulin sa trikrát príležitostne postavila za filmovú kameru. Ako režisérka debutovala krátkym filmom Oddanosť ( Hängivelsen, 1965 ) (spoluréžia s Allanom Edwallom) a za kameru sa potom postavila ešte dvakrát filmami Jedna a jedna ( En och en, 1978 ) kde pod jej režisérskym vedením hlavnú úlohu stvárnil jej dlhoročný “bergmanovsky” herecký kolega Erland Josephson a Roztrhnuté nebo ( Brusten himmel, 1982 ) – psychologický film o tom, ako sa mladosť jedného dievčaťa prelína s jej zrelosťou.

V roku 1993 vydala svoju autobiografickú knihu Somebody I Knew ( Niekto, koho som poznala ). Bola hosťom MFF v Karlových Varoch 1982.

Ingrid Thulin bola dvakrát vydatá. Jej druhým manželom bol od roku 1956 do 1989 Harry Schein – režisér a zakladateľ Švédskeho filmového ústavu.

Ingrid Thulin hoci hrala vo filmoch najrôznejších žánrov a kvalít, navždy však ostane divákom známa hlavne ako Bergmanova herečka. Na sklonku života sa Ingrid Thulin kvôli liečbe sa vrátila do Švédska, rakovine však nakoniec podľahla 7. januára 2004 iba tri týždne pred svojimi 78. narodeninami.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články