E. A. Poe: Archa bláznov
Edgar Allan Poe patrí rozhodne k velikánom hororovej literatúry. Jeho stiesnené, temné príbehy prešli od počiatku kinematografie mnohými adaptáciami. Podobne ako Lovecraft alebo Doyle, je Poe jedným z nainšpiratívnejších spisovateľov.
Preto bolo len otázkou času, kedy po hlúpučkom Havranovi príde ďalšia adaptácia jeho diela s úmyslom pripomenúť si velikána na veľkom plátne a byť aspoň dve hodinky vo vnútri jedného z jeho bizarných príbehov. Archa bláznov nie je taká známa ako Havran, alebo Jama a Kyvadlo. Ale napriek tomu je postavená na rovnako dokonalej ústrednej motivácií hlavného hrdinu, na stiesnenej a nepríjemnej atmosfére a zaujímavej pointe.
Filmovú verziu si vzal pod svoje krídla režisér Brad Anderson. Ten je známy predovšetkým ako televízny režisér, hoci má na konte aj nejaké filmy. Minimálne Mechanik s Christianom Baleom stojí za zmienku. Aj napriek americkej produkcií, je film zostavený z britských hercov. Ústrednú postavu stvárnil Jim Sturgess ako mladý doktor prichádzajúci na stáž do psychiatrického ústavu v roku 1899. Sekundujú mu potom krásna Kate Beckinsale, Ben Kingsley, David Thewlis a Brendan Gleeson. Film ale nespĺňa úplne požiadavky tradičných hororových príbehov. Treba k nemu pristupovať skôr ako k dobrodružnému filmu. Hororových miest je tam pramálo. Atraktívne prostredie lesa a samotnej budovy. Neistota z prítomnosti bláznov a šialencov aj neustále blýskanie za oknom dodáva filmu určitú atmosféru, ale Anderson ju nevyužíva. Určitým spôsobom za to môže aj John Debney. Napriek temnej hudbe si skôr s rôznymi nuansami pohráva a niektoré z nich majú značne odľahčené ladenie. Suma sumárum – báť sa asi nebudete. Nie je na čom.
Film bohužiaľ stojí na dejových zvratoch. Tím síce nič závažné nepredchádza, takže môžu byť prekvapivé, ale ani tie ma nedokázali zdvihnúť zo stoličky. Film tak môžeme rozdeliť na dve časti. Prvá je mierne paranoidná. Nevieme čo sa deje. Anderson nevyzrádza nič, čo by mal a celkom šikovne sa hrá s divákmi. Druhá je potom dôsledkom určitých rozhodnutí. Motivácie postáv sa stretnú a vytvoria priestor pre ďalšie vrstvenie príbehu. Ale namiesto, aby sme skutočne porozumeli konkrétnym postávam a v našej hlave zhodnotili čo je správne a čo nie a tým si vytvorili vnútorný konflikt, ktorý by mal za následok naše neustále napätie, je film v potrebných scénach až bolestne povrchný. Príde mi to ako zbytočne mrhanie dobrou látkou. Ale aby som nebol úplne kritický. Všetky potrebné otázky sú zodpovedané.
Tvorcovia si určili cieľ a dokázali ho aj naplniť. Len ma trocha mrzí, že nenechali trochu aj na divákovej predstavivosti. Na to aby vzťahy skutočne fungovali, by bolo treba skutočne silnej scény. Tá sa tam nenachádza. Jednoducho vám to nebrnká na nervy s takou intenzitou, aká by sa u podobne ladených filmov žiadala. Z príbehu sa tak vytráca potrebné čaro. Stále je to pozerateľná záležitosť. Ale cítiť z toho televíznu réžiu. Či už sa jedná o akciu, alebo emócie.
Takže aby som to zhrnul, jedná sa o veľmi priemerný film. Nemôže sa pýšiť ničím iným, ako len dobrým námetom. Ten je vlastne jediné čo drží film nad vodou. Akási nostalgia nad tým, ako sa kedysi strašilo. Záleží viac menej na vašich preferenciách. Ako nenásilná zábava to funguje. Ako thriller, horor to nefunguje vôbec. Ale aj napriek tomu bol po dopozeraní prítomný pozitívny pocit.
