Birdman
Každý chceme po sebe niečo zanechať. Možno si to ani neuvedomujeme, ale niekde hlboko v našich hlavách to je. Herci a režiséri a speváci a všetci tí „umelci“ sa o to snažia viac ako ktokoľvek iný. Delia svoju pozornosť na to komerčné – kde by prišli k peniazom, alebo na to artové, kde by obohatili život síce menšej skupine ľudí, ale aspoň by tým predávali ďalej nejakú hodnotu. Naozaj. Spýtajte sa každého človeka čo chce hrať, prečo chce byť hercom. Čo vám odpovie?
Alejandro González Iňarritu je predovšetkým známy svojimi filmami Amores Perros a Babel. Filmami týkajúce sa sociálnych tém, kde prezentuje dramaticky vyhrotené situácie. Preto keď sa rozhodol natočiť americkú komédiu, mohli jeho zarytí fanúšikovia začať rozmýšľať o kvalite, akú to prinesie.
Birdman je príbeh herca snažiaceho sa znova dostať na piedestál. Za sebou má populárnu sériu Birdman, kde stvárnil hrdinu vo vtáčom kostýme. Ten je ale dávno zabudnutý. Píše sa rok 2014 a posledný diel série prišiel do kín v 1992. Na ulici stretáva rodinky, kde sú ním rodičia posadnutí a decká si ho nevedia zaradiť. Majú totiž svojich Iron-manov a Hulkov. Všetky svoje peniaze do posledného centu vložil do klasickej hry pre vyššiu spoločnosť a jeho vlastné svedomie – akýsi tieň minulosti, alebo ak chcete Birdman, s ním ale neustále vedie dialóg. Snaží sa ho od hry odhovoriť. Snaží sa ho zneistiť a snaží sa mu ukázať v čom bol taký silný a v čom ešte stále silný dokáže byť. A tou vecou je návrat k filmu.
Do toho pridajme problémovú dcéru, vedľajšieho herca, ktorý je profesionálnejší ako samotný tvorca a niekoľko románikov, akým sa na divadelných doskách nevyhnete. A odrazu začne maličký hlások v hlave znieť atraktívne. Michael Keaton zažíva svoj comeback. Stále síce rozpráva zo zatvorenou hubou, takže mu je ledva niečo rozumieť, ale jeho gestika a cit pre tempo je tu všadeprítomný. Z vedľajších postáv zaujme hlavne Edward Norton. Dôvod, prečo film ale tak skvelo funguje, je pristúp k látke.
Iňarritu natočil film ako súvislý celok. Vnútrozáberové strihy tak vytvárajú neustále sa meniacu divadelnú hru. Divadlo sa stáva filmom a film sa tak stáva divadlom. A to nie je jediná hranica, ktorú režisér svojim filmom prepája. Rovnako ako v jeho predchádzajúcom snímku Biutiful, zrkadlá slúžili na objavenie duší ľudí, tak aj tu sa zrkadlo stáva prostriedkom k odhaleniu toho, čo normálny divák nemá možnosť vidieť. Dostávame sa za oponu, do zákulisia a všetky tie vzťahy, intrigy a neistoty nadobúdajú omnoho jasnejšie tvary, než keby sme ich sledovali z hľadiska. Tým stiera hranicu medzi realitou a fikciou.
Je Birdman skutočný, alebo nie? Je mýtus o Ikarovi a jeho vzostupe opodstatnený, alebo je to len zbytočná melodráma? Ovláda hlavný hrdina nadprirodzené sily, alebo je to všetko klam, ktorý má zmiasť diváka?
No a v neposlednom rade je to úloha herca v súčasnej spoločnosti. Nie ako jednotlivca, ktorý by sa mal starať o rodinu a byť šťastný, ale ako niekoho, kto prináša veľké obete, aby mohol iným ukázať nový pohľad na svet. Šokovať ich, zabaviť ich a vpísať sa tak do dejín a do ich myslí. Nie ako celebrita typu Miley Cyrus, ale ako niekto, kto skutočne zmení tvár konkrétneho umeleckého smeru a žánru. Všimnite si, že každá postava má nejaký problém. Nikto nie je šťastný. Každý sa zmieta v neistote a vo vidine vlastnej veľkoleposti.
Iňarritu postavil na tom celý film a spravil ho úsmevným a zábavným. Po dlhom čase sa jedná o veľmi ambiciózny projekt. A jeho formálne spracovanie je takmer bezchybné. Lubezkiho kamera znova raz vyzdvihuje film do takých výšin v akých by sa normálne neocitol. Jeden z tých filmov, ktoré by ste jednoducho mali vidieť.
