Bibi Andersson – predstaviteľka “nevinných dievčat”

15.10.2006|Stano Hudák|
Bibi Andersson – predstaviteľka “nevinných dievčat”

11.11.1935  (Stockholm, Švédsko)

Umelecké sny jednej z hlavných hviezd švédskeho filmu 50. – 70. rokov Berit Elizabeth Andersson, ako sa volá celým menom -  sa začali napĺňať už v mladom veku. Vzorom jej bola staršia sestra Gerd Andersson, ktorá sa venovala baletu a vnukla jej myšlienku, aby sa Bibi skúsila venovať herectvu.

Hoci Bibi Andersson prvú polovicu svojej kariéry stvárňovala samé úlohy nevinných, sladkých a veselých dievčat, alebo role cudných panien v historických drámach a až neskôr ako zrelá žena dostávala charakterovo náročnejšie úlohy, v skutočnom živote nemala vždy na ružiach ustlaté. V dobe, keď jej staršia sestra bola už primabalerínou Kráľovskej opery v Stockholme, navštevovala Bibi Andersson Dramatickú školu Gostu Terserusa a po ich krátkom vzťahu, ktorý ukončila v r. 1952 interrupcia, pokračovala neskôr v hereckom vzdelávaní v rokoch 1954-56 v divadelnej škole pri Kráľovskom dramatickom divadle v Stockholme.


Bibi Andersson Foto: www.bergmanorama.com

Od konca 40. rokov statovala vo filmoch  - zo začiatku sa musela uspokojiť s malými rolami a s účinkovaním v reklamách ( 1949-51 ). Zlom prišiel v roku 1951 keď sa Bibi Andersson objavila v reklamnom snímku na mydlo značky „Bris“, ktorého režisérom bol vtedy ešte neznámy Ingmar Bergman. Prvýkrát sa inak než ako štatistka objavila vo svojom filmovom debute pod umeleckým menom Bibi Andersson vo vedľajšej úlohe švédskej komédie Dum–Bom ( 1953 ). Nasledujúci niekoľkoročný vzťah s Ingmarom Bergmanom  ( 1956-59 ) ju donútil v r. 1956 prerušiť štúdia a nasledovať ho do Mestského divadla v Malmo, kde ju Bergman angažoval ako herečku do svojich hier podľa švédskych dramatikov Augusta Strindberga a Hjalmara Bergmana. Od roku 1959 dodnes ( až na ročné hosťovanie v roku 1962 v Mestskom divadle v Uppsale ) je členkou stockholmského Kráľovského dramatického divadla, na ktorého javisku sa predstavila okrem iného ako Karin Mansdotterová v Strindbergovej hre Erik XIV, Irina v Čechovových Troch sestrách, princ Arthur v Shakespearovom Kráľovi Jánovi, Carmen v dráme Jeana Geneta Balkón, Júlia v Shakespearovej Romeovi a Júlii a Maggie v dráme Arthura Millera Po páde.

Medzinárodnú hviezdu z nej však učinili predovšetkým Bergmanove filmy, v ktorých Bibi Anderssonová vytvorila podobne ako Ingrid Thulinová, Liv Ullmannová a Harriet Anderssonová plejádu postáv od nevinných dievčat po mladé ženy, ktorých osudy sú zmietané citovými problémami, plynúcimi buď z rodinných vzťahov, či milostných kolízií. Jej prvou úlohou v Bergmanovom filme je malá rola dievčaťa v romantickej komédii Úsmevy letnej noci ( Sommarnattens leende, 1955 ) nakrútenej na motív Shakespearovej hry Sen noci svätojánskej. Dohromady sa Bibi Andersson objavila v 13 filmoch režiséra Ingmara Bergmana.

Medzi najznámejšie bergmanovske postavy, ktoré stvárnila Bibi Andersson patrí napríklad mladučká žena kočovného divadla Mia, ktorá sprevádza s ďalšími členmi komediantskej rodiny rytiera ( Max von Sydow ), vracajúceho sa domov z križiackej výpravy, v alegórii Siedma pečať ( Det Sjunde inseglet, 1957 ), stopárka Sára, ktorá svojou podobou oživuje starému profesorovi ( Victor Sjostrom ) spomienky na jeho dávnu lásku, v psychologickej dráme Lesné jahody ( Smultronstället, 1957 ) nechcene tehotná Hjordis, ktorej skúsenosť z pobytu na pôrodníckej klinike ju prinúti radikálne zmeniť svoje pôvodne rozhodnutie o potrate, v psychologickej dráme Prv než sa rozodnie ( Nara livet, 1958 ) ( kolektívna  herecká cena na MFF v Cannes 1958 – Bibi Andersson, Ingrid Thulin, Eva Dahlbeck ), hypnotizérova žena Manda Voglerová, asistujúca svojmu manželovi ( Max von Sydow ) v mužskom prestrojení ako pomocník Aman v dráme z polovice 19. storočia Tvár ( Ansiktet, 1958 ), alebo ako cudná panna vo filme Diablovo oko ( Djävulens öga, 1960 )  nakrútenom na motív stredovekej legendy, že panna je jačmenným zrnom v oku diabla.

Po šesťročnej prestávke, keď sa v tej dobe Bibi Andersson objavovala vo filmoch iných režisérov, pokračovala v roku 1966 jej spolupráca s Bergmanom. Jej nepochybne najlepším Bergmanovym filmom je psychologická dráma Persona ( 1966 ). Bibi Andersson si tu zahrala jednu zo svojich najlepších úloh - ako urozprávaná a so všetkým sa zverujúca ošetrovateľka Alma, medzi ktorou a jej pacientkou – nervovo zrútenou mlčiacou herečkou ( Liv Ullmann ) – dochádza postupne k tajomnému vnútornému stotožneniu ich mysle a identity.


Prestávka počas nakrúcania filmu Persona (1966) - zľava Bibi Andersson, Liv Ullmann

Ingmar Bergman svojim majstrovským dielom Persona ( 1966 ) tak splatil svoj dlh voči herečke Bibi Andersson, ktorá sa dovtedy v jeho filmoch objavovala vo vedľajších rolách a veľmi citový psychologický film Persona vyžadoval od Bibi obrovskú skúšku jej hereckého talentu, pretože celý film stojí na dvoch rolách – zhovorčivej ošetrovateľke Alme ( Bibi Andersson ), ktorej postava skoro celý film neustále rozpráva, a celý film mlčiacej postave duševne narušenej herečky ( Liv Ullmann ). Tento film, ktorý jej vyniesol cenu Národnej spoločnosti filmových kritikov 1967 pre najlepšiu herečku, zároveň znamenal pre Bibi Andersson odklon od postáv jemných a naivných krások ku charakterovo zložitejším postavám a povýšil ju medzi vedúce herečky Bergmanovho súboru spolu s Ingrid Thulin a Liv Ullmann.

Bibi Andersson  potom nakrútila ešte množstvo filmov so švédskymi režisérmi, kým v roku 1969 došlo k ďalšej spolupráci s Bergmanom na jednej z hlavných úloh - postave Anny v dráme Náruživosť ( En Passion, 1969 ) o dvoch ľuďoch, ktorých osudové stretnutie nastáva v ten najmenej vhodný životný okamih. Jej veľmi dobre stvárnenou hlavnou rolou je tiež postava manželky ( Bibi Andersson ) váženého lekára ( Max von Sydow ), ktorému je neverná s americkým archeológom ( Elliot Gould ), v Bergmanovej  prvej anglicky hovorenej dráme milostného trojuholníka Dotyk ( The Touch, 1971 ) za ktorú získala hereckú cenu BAFTA  1971. Poslednou filmovou rolou Bibi Andersson v Bergmanovom filme bola malá úloha v jednej epizóde psychologického filmu Scény z manželského života ( Scener ur ett äktenskap, 1973 ).

Hoci sa preslávila ako jedna z bergmanovských protagonistiek, nemenej zaujímavé filmové party vytvorila behom 60. rokov pod vedením iných významných švédskych režisérov: mladá žena menom Bibi, ktorá sklamaná svojim snúbencom sa vášnivo zamiluje do ženatého muža ( Max von Sydow ), v psychologickej dráme Milenka ( Lustgarden, 1961 ) - za ktorú získala hereckú cenu na MFF v Západnom Berlíne 1963, nespokojná bankárova manželka Liz, jedna z troch herečiek ( Bibi Andersson, Harriet Andersson, Gunnel Linblom ), ktoré podobne ako ich divadelné postavy z antickej komédie Lysistrata sa v vzbúria proti nadvláde a sebectvu mužov, v komédii Mladé ženy ( Flickorna, 1968 )- r. M. Zetterlingová.


Bibi Andersson si zahrala vo filme Dotyk (The Touch, 1971) ktorý jej priniesol ocenenie BAFTA 1971 (zľava Elliot Gould, Bibi Andersson a režisér Ingmar Bergman)

Od polovice 60. rokov, keď jej film Persona ( 1966 ) priniesol medzinárodné uznanie sa Bibi Andersson uplatňuje tiež vo filmoch európskych a hollywoodskych tvorcov, ktorí ju však najčastejšie obsadzujú do rolí škandinávskych cudziniek. Jej prvý anglicky hovorený debut prišiel po boku Jamesa Garnera a Sydney Poitiera v úlohe ženy znásilnenej Apačmi v americkom westerne Súboj v Diablo ( Duel at Diablo, 1966 ). Za zmienku stoja aj jej úlohy vo filmoch režiséra Johna Hustona Listy z Kremľa ( The Kremlin Letter, 1970 ) kde sa objavila ako Erika Kosnov - odsúdená manželka podozrivého ruského vyzvedača ( Max von Sydow ), či rola po boku Paula Newmana vo filme Roberta Altmana Kvintet ( Quintet, 1979 ). Úspešný posun ku charakterovo náročnejším postavám v zahraničných filmoch nastal v psychologickom filme Nikdy som vám nesľubovala ružovú záhradu ( I Never Promised You a Rose Garden, 1977 ) – kde Bibi Andersson stvárnila postavu chápavej psychologičky dr. Friedovej  venujúcej sa štúdiu schizofrénie. Dosiaľ jej herecky najširšou úlohou je rola švédskej dvornej dámy v dánskom filme Babettina hostina ( Babettes gastebud, 1987 ) ocenenom Oscarom.

Dodnes pôsobí veľmi aktívne na divadle v Stockholme. V roku 1973 debutovala Bibi Andersson na amerických javiskách  a na Broadway v hre E. M. Remarqua Plný kruh ( 1973 ) a v hre Arthura Millera Po páde ( 1974 ). Behom 70. rokov sa pracovne často zdržiavala v USA a neskoršie tu dokonca nejaký čas aj žila, potom čo ju švédska justícia spolu s Ingmarom Bergmanom  neprávom obvinila z krátenia daní ( r. 1976 dokonca strávila jednu noc vo väzení vo vyšetrovacej väzbe ).

Na prelome 80. a 90. rokov účinkovala Bibi Andersson prevažne v televízii, medzi jej najznámejšie úlohy patrí napr. postava majorky von Dardelovej v TV filme Wallenberg: Príbeh hrdinu ( Wallenberg: A Hero´s Story ( TV NBC, 1985 ). Ako divadelná herečka ďalej spolupracovala na javisku okrem iných aj s Ingmarom Bergmanom. V roku 1990 sa pokúsila o divadelnú réžiu. V októbri 1995 sa v Prahe zúčastnila konferencie o Bosne, keď v tom čase bola správkyňou humanitárneho divadelného projektu pre obyvateľov Sarajeva. V roku 1996 vydala svoju autobiografiu s názvom: V mihu oka ( Ett ögonblick ).

Bibi Andersson je tretíkrát vydatá. V rokoch 1960-73 bol jej manželom režisér Kjell Grede s ktorým majú jedno dieťa a od 1978 - 1981 bola vydatá za politika a spisovateľa Petra Ahlmarka. Od r. 2004 je jej manželom Gabriel Mora Baez.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články