Typický škandinávsky intelektuál Erland Josephson
15.06.1923 ( Stockholm, Švédsko )
Erland Josephson, významný švédsky herec je obecenstvu najväčšmi známy pre svoje účinkovanie vo filmoch slávneho švédskeho režiséra Ingmara Bergmana.
V roku 1958 napísal francúzsky filmový kritik, spoluzakladateľ časopisu Cahiers du Cinéma a neskôr známy režisér François Truffaut na adresu Bergmanovho hereckého súboru slová chvály: "Bergmanovou dominantnou silou je smer, ktorý on dáva svojim hercom. On zverí hlavné úlohy vo svojich filmoch piatim, či šiestim hercom, ktorých najviac miluje no pritom ich nikdy neobsadí úplne všetkých v jednom filme. Bergmanovo majstrovstvo je v tom, že hoci ide viac – menej o tých istých hercov, oni sú úplne odlišní od jedného filmu k ďalšiemu, často hrajú diametrálne protikladné role." V Bergmanových filmoch hlavne v 70. rokov stvárnil Erland Josephson postavu typického škandinávskeho intelektuála a neurotika: rezervovaného, sebapozorujúceho a sebeckého.
Erland Josephson pochádza z kultúrne založenej rodiny, jeho otec vlastnil kníhkupectvo, jeden zo strýkov bol dramatikom a profesorom umenovedy a jedna z tiet bola klaviristkou.
Behom krátkeho štúdia na Stockholmskej univerzite sa zoznámil so študentmi dramatického umenia, s ktorými sa začal venovať divadlu. V rokoch 1945-49 bol angažovaný v mestskom divadle v Hälsingborgu, ktorého vedúcou osobnosťou bol režisér Ingmar Bergman.
V rokoch 1949-56 pôsobil v mestskom divadle v Göteborgu a od roku 1956 je členom Kráľovského dramatického divadla v Stockholme.
Pre film ho objavil jeho neskôr celoživotný spolupracovník režisér Ingmar Bergman, s ktorým sa Erland Josephson priatelil už od roku 1939 – ešte od čias ich školských rokov, keď bol vtedy Bergman hlavou Amatérskeho divadelného súboru. Neskôr od r. 1945 ich spolupráca pokračovala počas spoločného profesionálneho angažmá v mestskom divadle v Hälsingborgu. Bolo len otázkou času, kým sa ich spolupráca onedlho preniesla z javiska tiež pred filmovú kameru, kde sa Erland Josephson objavil celkovo v 14 Bergmanových filmoch a stal sa spolu s Gunnarom Bjornstrandom a Maxom von Sydowom jedným z hlavných mužských protagonistov Bergmanových psychologických a symbolických drám.
Erland Josephson v roku 1946 - v dobe svojich hereckých začiatkov
Ako filmový herec Erland Josephson debutoval v roku 1946 vo vedľajšej úlohe popri Gunnarovi Bjornstrandovi v Bergmanovej dráme Prší nám na lásku ( Det regnar pa var kärlek, 1946 ) podľa hry nórskeho autora Oscara Braathena „Dobrí ľudia“ Išlo o Bergmanov iba v poradí druhý samostatný film - sociálnu rozprávku o nezamestnanom chlapcovi z mesta a dedinskom dievčati. Nasledovala malá epizódna rola v Molanderovom filme Eva ( 1948 ) nakrútenom podľa scenára Ingmara Bergmana. O dva roky neskôr si ďalšiu malú rolu zahral v Bergmanovej dráme manželstva hudobníka s názvom: Za šťastím ( Till gladje, 1950 ).
Po takmer osemročnej pauze, počas ktorej sa Erland Josephson venoval hraniu na divadle a objavil sa aj v troch švédskych filmoch, kde už od prvej chvíle dostával preňho typické herecké role – dvakrát si zahral lekára a raz divadelného režiséra, nasledovala v roku 1958 ďalšia spolupráca s Bergmanom, od ktorého v ďalších dvoch filmoch už dostal oveľa výraznejšie role – predstavil sa ako profesor Anders Ellius ( Erland Josephson ), ktorého manželka ( Ingrid Thulin ) sa pokúša vyrovnať s potratom v snímku Prv než sa rozodnie ( Nara livet, 1958 ), ktorý opisuje paralelnú dejovú líniu rozprávania príbehu troch rodičiek v nemocničnej izbe, s Ingrid Thulinovou, Evou Dahlbeckovou a Bibi Anderssonovou. Ďalšou jeho výraznou rolou ešte v tom istom roku je konzul Egerman ( Erland Josephson ), v ktorého dome sa ubytuje súbor hypnotizérskeho divadla na čele s diabolským hypnotizérom Emanuelom Voglerom ( Max von Sydow ) a jeho nič netušiacou manažérkou a manželkou Mandou ( Ingrid Thulin ) v psychologickej dráme o hraniciach reálneho a ireálneho sveta Tvár ( Ansiktet, 1958 ).
Nasleduje 10 – ročná filmová prestávka ( 1958 – 1968 ) počas ktorej sa veľmi intenzívne venuje divadlu. Okrem toho Erland Josephson pod umeleckým pseudonymom Buntel Eriksson spolupracuje s Ingmarom Bergmanom na písaní filmových scenárov – spoločne napísali scenár k filmu Príjemná záhrada ( 1961 ) ktorý režíroval Alf Kjellin a scenár ku komédii režírovanej Bergmanom: A čo všetky tie ženy ( For att inte tala om alla dessa kvinnor, 1964 ). V roku 1966 Erland Josephson nahrádza Ingmara Bergmana vo funkcii umeleckého riaditeľa Kráľovského dramatického divadla v Stockholme, potom čo sa tejto funkcie musel Bergman vzdať kvôli dlhotrvajúcej chorobe a neskôr sa venoval viac filmovaniu. V tejto funkcii zotrval Erland Josephson až do roku 1975 a ako divadelný herec sa predstavil okrem iného ako Petrucccio v Shakespearovej komédii Skrotenie zlej ženy, Romeo v Shakespearovej dráme Romeo a Júlia, doktor Faust v Goetheho tragédii Faust, markíz de Sade v dráme Petera Weissa: Prenasledovanie a zavraždenie Jeana-Paula Marata, ktorú predviedol divadelný súbor blázinca v Charentonu s názvom Zariadenie markíza de Sade, staromládenecký profesor fonetiky Henry Higgins v komédii G. B. Shawa: Pygmalion.
Za jeho riaditeľského vedenia hosťovalo stockholmske Kráľovské dramatické divadlo v Taliansku, Veľkej Británii a Nemecku s Ibsenovou drámou Heda Gablerová a Strindbergovou Hrou snov.
Pri svojom návrate na filmové plátno v roku 1968 opäť v Bergmanovom filme sa Erland Josephson predstavil v úlohe baróna von Merkensa, majiteľa frízskeho ostrova Baltrum, odkiaľ záhadne zmizol duševne chorý maliar ( Max von Sydow ), snažiaci sa svojimi chorobnými predstavami o prevteľovaní do démonov ovplyvniť svoju manželku ( Liv Ullmann ) a milenku ( Ingrid Thulin ) v mysterióznej psychologickej dráme s prvkami hororu Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 ). Ešte v tom istom roku si prvýkrát zahral hlavnú úlohu pod iným režisérom než Bergmanom, stvárnil postavu Carla – jedného z troch mužov ( Erland Josephson, Gunnar Bjornstrand, Margreth Weivers ) ktorých manželky - tri herečky ( Harriet Andersson, Bibi Andersson, Gunnel Lindblom ), sa podobne ako ich divadelné postavy z antickej komédie Lysistrata vzbúria proti nadvláde a sebectvu svojich mužov, v komédii Mladé ženy ( Flickorna, 1968 ) – r. M. Zetterlingová.
Medzi jeho vrcholné postavy v Bergmanovych filmoch patrí napr. Dr. Läkaren ( Erland Josephson ), ošetrujúci ťažko chorú mladú ženu ( Harriet Andersson ), s ktorej mladšou sestrou ( Liv Ullmann ) udržuje príležitostný milostný pomer, v psychologickej dráme z konca 19. storočia o dvoch sestrách ( Liv Ullmann a Ingrid Thulin ), ktoré sa stretávajú na vidieckom sídle, aby sa starali o svoju umierajúcu sestru (Harriet Andersson ) s názvom Šepoty a výkriky ( Viskingar och rop, 1972 ), podvedený manžel a docent psychotechnického ústavu Johan ( Erland Josephson ), ktorý so svojou ženou ( Liv Ullmann ) prechádza všetkými etapami konvenčného manželského spolunažívania a až po rozvode obaja nachádzajú spoločné porozumenie v priateľskom vzťahu, v Bergmanovom 5 hodinovom TV seriáli Scény z manželského života ( Scener ur ett aktenskap, 1973-74 ), pre kiná skrátenom na 3 hodiny. Ďalej je to starnúci divadelný režisér Henrik Vogler ( Erland Josephson ), ktorý behom príprav inscenácie Strindbergovej hry citovo vzplanie k mladučkej herečke ( Lena Olin ), v TV snímku Po skúške ( Efter repetitionen, 1984 ).
Erland Josephson a Liv Ullmann vo filme Scény z manželského života ( 1973-74 ) - réžia Ingmar Bergman
Erland josephson si spolu s Liv Ullmann si opäť zahral v ďalšom Bergmanovom televíznom seriáli Tvárou v tvár ( Ansikte mod ansikte, 1975 ) a v malých rolách sa objavil v ďalších Bergmanovych filmoch: Náruživosť ( 1969 ), Dotyk ( 1971 ), Jesenná sonáta ( 1978 ), Fanny a Alexander ( 1983 ).
Hoci Erland Josephson patril medzi medzinárodne známych hercov, paradoxne až do roku 1977 nehral v zahraničných filmoch. Jeho prvým zahraničným debutom bola postava filozofa Friedricha Nietzcheho vo filme talianskeho režiséra Liliana Cavaniho Mimo dobra a zla ( Al di la del bene e del male, 1977 ). A tak ho od druhej polovice 70. rokov začali obsadzovať tiež iní európski tvorcovia, v ktorých filmoch najčastejšie opäť stelesňoval postavy starších aristokraticky vyzerajúcich lekárov ( Sezóna mieru v Paríži ( 1981 ), Hanussen ( 1988 ) ), vysokých úradníkov ( Neznesiteľná ľahkosť bytia ( 1988 ), Schôdzka s Venušou ( 1991 ) ) a intelektuálskych profesorov ( Mimo dobra a zla ( 1977 ), Variola vera ( 1981 ), Marmeládová revolúcia ( 1980 ) ).
Ďalším európskym umelcom, ktorý ho rovnako ako kedysi Bergman, veľmi silne duchovne poznamenal, bol ruský režisér Andrej Tarkovskij. Žiaľ kvôli Tarkovského predčasnej smrti si Erland Josephson stihol zahrať hlavné úlohy iba v posledných dvoch filmoch: Nostalghia ( 1983 ) a Obeť ( 1986 ). O ich vzájomnej spriaznenosti svedčí dostatočne výrečne najmä Tarkovského posledné filmové podobenstvo Obeť ( Offret, 1986 ), v ktorom Erland Josephson vytvoril ústrednú postavu univerzitného pedagóga a novinára Alexandra, ktorý dospeje ku kresťanskému osvieteniu a formou osobnej obete sa rozhodne spasiť nielen svoju rodinu s nemým synom, ale i civilizáciou zneurotizované ľudstvo, bezprostredne ohrozené nukleárnou katastrofou.
Americké publikum ho v roku 1988 malo šancu vidieť na divadelnom javisku Brooklynskej hudobnej akadémie v hre A. P. Čechova: Višňový sad.
Nasledovalo krátke obdobie samostatných projektov. Ako samostatný scenárista v roku 1978 napísal Erland Josephson scenár k filmu ladenom v bergmanovskom duchu: Jeden a jeden ( En och en, 1978 ) v ktorom si aj zahral hlavnú úlohu po boku dlhoročnej hereckej kolegyne Ingrid Thulin. Réžie tohto filmu sa spoločnými silami ujala trojica – Erland Josephson, Ingrid Thulin a Sven Nykvist – dlhoročný Bergmanov kameraman, ktorý sa okrem pomocnej réžie ujal aj filmovej kamery. O dva roky neskôr už Erland Josephson debutoval ako samostatný režisér, scenárista, producent a herecký protagonista ďalšieho filmu v bergmanovskom štýle: Marmeládová revolúcia ( Marmeladupproret, 1980 ). Do ďalšej hlavnej role pre zmenu obsadil Bibi Andersson a za kamerou opäť stál Sven Nykvist.
Potom čo Erland Josephson hral hlavnú úlohu divadelného režiséra vo filme Nevera ( Trolosa, 2000 ) režírovanom herečkou Liv Ullmann podľa scenára Ingmara Bergmana, sa o niekoľko rokov neskôr opäť stretli umelci Ingmar Bergman, Erland Josephson a Liv Ullmann pri nakrúcaní spoločného projektu Saraband ( 2004 ) – ide o voľne pokračovanie filmu Scény z manželského života ( 1973-74 ), kde hlavná hrdinka Marianne ( Liv Ullmann ) po mnohých rokoch navštívi svojho bývalého manžela Johana ( Erland Josephsson ) a stáva sa svedkom drámy medzi Johanom a jeho synom Henrikom a svojou vnučkou Karin.
Završenie 58 rokov dlhej spolupráce - Erland Josephson a Ingmar Bergman pri nakrúcaní filmu Saraband ( 2004 )
Pre vtedy už 86-ročného Ingmara Bergmana to bol po 20 rokoch posledný návrat k réžii celovečerného filmu, po ktorom defitívne odišiel do filmárskeho dôchodku, a tým pádom aj pre vtedy už 81- ročného Erlanda Josephsona jeho zasa posledná filmová spolupráca s Bergmanom, ktorá trvala s prestávkami neuveriteľných 58 rokov ( 1946 – 2004 ).
Súbežne so svojou hereckou kariérou rozvíjal Erland Josephson i svoje literárne ambície, už od polovice 40. rokov, keď vydal prvú básnickú zbierku Kruh ( Circel, 1946 ) a prvú zbierku poviedok Zrkadlo a vrátnik ( Spegeln och en portvakt, 1946 ), publikoval niekoľko ďalších noviel, poviedkových kníh ( Rola, Hry na pravdu, Autoportrét – egocentrický dialóg ) napísal rad TV a rozhlasových hier a šesť divadelných hier, z ktorých jedna s názvom: Letná noc. Švédsko ( Sommarnatten. Sverige, 1988 ) je inšpirovaná spomienkami na Tarkovského.
Erland Josephson bol mnoho rokov predsedom Švédskej hereckej asociácie, Švédskej divadelnej asociácie a Dramatického inštitútu. Bol hosťom na MFF v Karlových Varoch 1984.
Zdroj: MovieMania.sk
