Karol Machata: Obdivovaný velikán umeleckého neba
(13. 1. 1928, Malacky, Československo – 3. 5. 2016, Bratislava, Slovensko)
„Machatovo herectvo v priebehu štyroch desaťročí dokázalo zrušiť hranice medzi tragikou a komikou, medzi pszchologickým a demonštrujúcim, resp. improvizujúcim či komentujúcim herectvom. Univerzalizmus jeho hereckých dispozícií mu umožnil prekračovať žánre, štýly a vstupovať do rozličných epoch a sociálne odlišných prostredí,“ charakterizuje ho Encyklopédia dramatických umení Slovenska.
Karol Machata sa narodil do robotníckej rodiny v Malackách. Už ako dvanásťročný začínal v rozhlase a venoval sa ochotníckemu divadlu. Napokon dal prednosť pred ekonómiou práve divadlu. V rokoch 1948 - 1950 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave a v rokoch 1952 -1953 pôsobil v Armádnom divadle v Martine. Karol Machata patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenského herectva povojnovej generácie. Prvé úlohy stvárnil na divadelných doskách v Martine. Predstavil sa v inscenácii Sládkovičovej Maríny (1948), v Atentáte (postava člena skupiny atentátnikov na Heydricha, 1949), zahral si postavu Fortinbrasa v Shakespearovom Hamletovi (1950). Jeho titulné postavy Geľa Sebechlebského (1952) a Jánošíka (1953) zožali prenikavý úspech. Jeho talent si rýchlo všimli aj v Bratislave a zahral si postavu Harpagona v Moliérovom Lakomcovi, ktorého uviedla Malá scéna SND. Predstavenie odvysielala Československá televízia, čo bola udalosť, veď v päťdesiatych rokoch vlastnilo televízor len pár desiatok ľudí.
Ďalších štyridsaťpäť rokov bol členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave, pôsobil v ňom v rokoch 1953 – 1998 až do odchodu do dôchodku. Stal sa všestranným hercom. Dokázal stvárniť hrdinské úlohy, ale vynikal i v komediálnych či lyrických polohách. Spolupracoval s uznávanými režisérmi, akými boli Karol L. Zachar či Jozef Budský, stal sa jedným z najvýznamnejších hercov povojnovej éry. Machatovo romantické i dramatické umenie sa naplno prejavilo v postave Karola Moora v Schillerových Zbojníkoch, Hynka v Tylovom Krvavom súde alebo v Rostandovom Cyranovi de Bergerac. Presadil sa aj v dielach ruskej klasiky, napríklad v Čechovovej hre Ivanov a v hre Višňový sad. Kultivovaný prejav, ktorý si uchoval čaro spontánnosti najmä v komediálnych polohách, patrí k tomu najcennejšiemu, čím obohatil dejiny slovenského herectva. V rozhlasových hrách a pásmach vytvoril širokú škálu dramatických postáv s jemným zmyslom pre špecifikum rozhlasového herectva.
Vo filme debutoval postavou slovenského letca v českom filme Vítezná křídla (1950) a odvtedy patril medzi najobsadzovanejších filmových a televíznych hercov. Hral v desiatkach slovenských filmov, ktoré patria do zlatého fondu slovenskej kinematografie: Zemianska česť (1957), Dáždnik svätého Petra (1958), Prerušená pieseň (1959), Pieseň o sivom holubovi (1961), Polnočná omša (1962), Zločin slečny Bacilpýšky (1970), Hriech Kataríny Padychovej (1973), Skrytý prameň (1973), Červené víno (1976), Soľ nad zlato (1982) , či Geľo Sebechlebský (TV, 1963) a mnohé ďalšie. „Človek je dovtedy živý, kým má veľa roboty“, zvykol vravieť Karol Machata a tohto hesla sa držal až do roku 1988, keď dovŕšil šesťdesiatku a rozhodol sa, že začne obmedzovať svoje aktivity. Napriek tomu sa o rok neskôr objavil v televíznej rozprávke Nebojsa (1989), kde si zahral Ondrovho otca, a v roku 1994 nakrútil s nebohými hercami Ladislavom Chudíkom, Vladom Müllerom a Petrom Bzdúchom videofilm Psí život (1994). Zahrali si v ňom starých kamarátov, ktorí sa snažia každý iným spôsobom dôstojne prežiť jeseň svojho života. V roku 1967 získal Karol Machata titul Zaslúžilý umelec a v roku 1979 Národný umelec.
Za významné zásluhy v oblasti divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby mu prezident v roku 2003 udelil štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy. V roku 2005 si prevzal cenu Tatrabanky za umenie a v roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy. Zamatovým hlasom vtedy utíšil sálu Opery SND a pri ďakovnej reči si zaspomínal na básnika Štefana Krčméryho a jeho tiché etudy sprevádzané klavírom. Nezabudol vzdal hold ani svojej manželke Marianne – Mandy. „Vydržala to so mnou neuveriteľných 55 rokov, za čo jej patrí obdiv a moja obrovská vďaka,“ vyznal sa celoživotnej láske muž, ktorý sa o partnerku príkladne staral aj v časoch, keď mala vážne zdravotné ťažkosti. Trpel však aj stratou syna Stacha, ktorého život ukončila pľúcna embólia. Roky neposkytoval nijaké rozhovory pre médiá, ale práve pri príležitosti jubilea urobil výnimku. „Je to pekné výročie, veď dožiť sa toľko rokov...ale ja narodeniny neoslavujem,“ podotkol Karol Machata. Určite si ich však pripomenul so synom Mariánom Machatom vo svojej obľúbenej vilke pri Bratislavskom hrade, kde po smrti manželky stále býval sám až do svojej smrti v roku 2016. Tešil sa zo štyroch vnúčat a troch pravnúčat.
Filmografia Karola Machatu:
Anděl na horách (1955), Posledná bosorka (1956), Ivanov (1963), Sám vojak v poli (TV, 1964),Prípad pre obhajcu (1964), Drotár (TV, 1966), Pomsta starej dámy alebo na každého raz dôjde (TV, 1968), Koniec a začiatok (TV, 1968), Portrét Doriana Graya (TV, 1969), Od štvrtka do zmŕtvychvstania (TV, 1969), Medený gombík (TV, 1970), Slávny pes (TV, 1971), Páni sa zabávajú (1971),Dosť dobrí chlapci (1971), Skrytý prameň (1973), Srdce na lane (1973), Cid (TV, 1973),Trofej neznámeho strelca (1974), Kominárik (TV, 1974), Vivat Beňovský (TV, 1975),Krčma pod Zeleným stromom (TV, 1976), Stíny horkého léta (1977), Bludička (1977),Veselé panie z Windsoru (TV, 1980), Rozprávky pod stromček (TV seriál, 1981), Pltník Paľko a vodník Venček (TV seriál, 1983), Anička Jurkovičová (TV, 1983), Povstalecká história (TV seriál, 1984), Falošný princ (1984), Kohút nezaspieva (1986), Teta (TV seriál, 1987),Nemožná (1987), Hody (1987), Koník z ebenu (TV, 1987), Gottšalk (TV, 1987), Tvár v rose (TV, 1988), Štúrovci (TV seriál, 1991), Bratislavské rozprávky (TV seriál, 1991) , Najdúch (TV film, 1992), Permoník z Kremnickej bane (TV seriál, 1992), Sudca a jeho kat (TV film, 1993), Erotikon (TV seriál, 1995).
Zdroj: MovieMania.sk Foto © archív
