Súmrak bohov (La Caduta degli Dei, 1969)

4.12.2006|Stano Hudák|
Súmrak bohov (La Caduta degli Dei, 1969)

„Skúsenosť ma naučila, že význam ľudskej bytosti, jej prítomnosť, je jediná vec, ktorá je na plátne skutočne dôležitá. Urobil by som film pred holou stenou, keby som vedel, že u bytostí postavených pred túto prázdnu kulisu nájdem autentické ľudské vlastnosti.“

( Luchino Visconti )

Slávneho režiséra Luchina Viscontiho, potomka starej milánskej šľachty, ktorý vlastnil titul vojvoda z Modrone vždy priťahovali vášnivé príbehy a charaktery. Ústrednou témou jeho filmovej tvorby je premena sveta, zánik starého spoločenského poriadku, jeho symbolov ( hlavne šľachty ), morálnych hodnôt a vznik nového. Ďalšími jeho obľúbenými témami sú láska, vášeň a fascinácia smrťou. Tieto témy Visconti s obľubou ukazuje na príbehoch rodiny ako zmenšeného modelu spoločnosti, na ktorej živote sa najlepšie odrážajú spoločenské zmeny. Za všetky spomeňme Viscontiho filmy ako: Posadnutosť (1942), Vášeň (1954), Rocco a jeho bratia (1960), Gepard (1962) či Smrť v Benátkach (1971) prezrádzajú jeho fascináciu zložitosťou ľudských citov. Vo filme Súmrak Bohov (1969), ktorý bol v distribúcii známy aj pod veľmi výstižnym anglickým názvom The Damned ( Peklo ) sa neľútostne analytický pohľad Viscontiho sústredil na trojuholník rodinného klanu Essenbeckovcov: Sophiu ( Ingrid Thulin ), Friedricha ( Dirk Bogarde ), a Martina ( Helmut Berger ). Spoločenská situácia nástupu fašizmu v Nemecku presakuje do rodiny, vyťahuje na povrch skryté vlastnosti, charakterové deformácie, i obludnú túžbu ovládať druhých, ktorá naberá rozmery osudovej vášne...

Luchino Visconti opisuje úpadok nemeckej oceliarskej rodiny von Essenbeckovcov, ktorej členovia sa v období tretej ríše navzájom potierajú a ničia. V boji o vedúce a rozhodujúce postavenie v rodinnom koncerne dochádza k bezohľadnému, vražednému stretu, v ktorom nakoniec zvíťazí sadistický Martin ( Helmut Berger ). Ide o zložitý a rozsiahly príbeh rodiny, ktorá sa stane typickým príkladom „súmraku bohov“. Novodobá šľachta predvojnového Nemecka sa v podstate zo strachu a túžby po moci sebazničí. Nastáva pochmúrne v dejinách, keď už ani peniaze neznamenajú moc a nemôžu ľudí ochrániť pred krutosťou nemeckého fašizmu. Režisér Visconti na príklade rodinných vzťahov vydarene analyzuje účinky pôsobenia nacionálneho socializmu na osobnosť a vedomie ľudí. Tvorca v tomto svetle obratne používa symboly nemeckého fašizmu.


Sebavedomá, zvodná a panovačná Sophia von Essenbeck ( Ingrid Thulin )

„Zo všetkých úloh, ktoré mi ako režisérovi prislúchajú, ma najviac vzrušuje práca s hercom. Predvídam iba celok, nechcem rozoberať detaily, pretože tie mi poskytuje surovina – herec...“ – hovorí Visconti, ktorý kamerou príliš nepohyboval. Dlhými zábermi nazeral do tvári protagonistov, ktorých herecké výkony sú detailne prepracované k absolútnej dokonalosti. Točil troma kamerami naraz, aby zachytil i okamihy, o ktorých herci nevedeli. Jeho réžia je tu silne ovplyvnená divadelnými metódami – expresívne osvetlenie a štylizované gestá pripomínajú operné predstavenia, ktoré fašisti toľko obdivovali. Jednotlivé scény postupne pohlcuje šero, z ktorého sa vynárajú modrozelené nasvietené tváre – postavy stále častejšie pripomínajú akési prízračné monštrá...

„Bol posadnutý dokonalosťou, neustále sa sám so sebou súťažil.“ -prezradila o Viscontim režisérova najbližšia spolupracovníčka, scenáristka Suso Cecchi D´Amico. Jeho maximalizmus vyžadoval od všetkých členov štábu značnú dávku trpezlivosti. Ale všetci jeho spolupracovníci i členovia štábu s ním pracovali vždy radi znovu a znovu.

Dej filmu

Súmrak Bohov je komorná psychologická dráma z prostredia fašizujúcich sa oceliarskych magnátov, v ktorej každá zúčastnená postava je buď blázon, alebo sa ním skôr či neskôr stane, alebo bude jednoducho fyzicky zlikvidovaná. Za zvukov strašidelného pochodu slávneho francúzskeho skladateľa Maurice Jarrého sa odvíja príbeh pripomínajúci Macbeth alebo ľubovoľnú starovekú rímsku cisársku vyvražďovačku. Perfekcionista Visconti posadnutý estetikou sa tu pochopiteľne nevzdáva svojho obľúbeného štylizovania, takže vytvára ťažko uveriteľné, no o to sugestívnejšie scény ako vystrihnuté z "dekadentnej" akademickej maľby 19.storočia, podľa niektorých kritikov Visconti rozhodne videl úžasný obraz "Rimania z obdobia úpadku ríše" od Thomasa Coutura z roku 1847, ktorý visí v Louvri.

Úvodné titulky filmu naskakujú na pozadí červeno žltých ohnivých plameňov. Pekelná žiara Essenbeckových oceliarní predznamenáva sebazničujúcu silu postáv drámy o zvrátenej túžbe po moci, ktorá má pátos antickej tragédie. Píše sa 27. február 1933. V mrazivo ponurom paláci prebiehajú posledné večerné prípravy na oslavu narodenín starého baróna Joachima von Essenbeck ( Albert Schoenhals ). Barón ako vždy nezávislý človek nie je príliš naklonený ideám národných socialistov, intuícia pragmatického obchodníka ho však nikdy nesklamala. Dnes večer zbaví funkcie demokraticky zmýšľajúceho príbuzného Herberta ( Umberto Orsini ) – člena komunistickej strany a do čela oceliarskeho koncernu postaví svojho staršieho syna baróna Konstantina von Essenbeck ( Réne Kolldehoff ) – člena SA. Nervózne pohyby rúk, ktorými si zakrýva svoje panovačné ústa, prezradia, že na svoju príležitosť čaká i ovdovelá dcéra baróna Joachima, Sophie von Essenbeck ( Ingrid Thulin ) a jej nemenej ctižiadostivý snúbenec Friedrich Bruckmann ( Dirk Bogarde ), ktorý vo firme začínal ako obyčajný úradník a rokmi sa vypracoval do najvyšších funkcií. Tí všetci chcú jedného dňa vlastniť obrovský majetok Essenbeckovcov. O niekoľko hodín pri oslave, ešte tej istej noci z 27. na 28. februára 1933 prišli tejto vysokej spoločnosti správy, že v Berlíne vypukol požiar Ríšskeho snemu. Dnes už vieme, že išlo o smutne známu „Krištáľovú noc“. Požiar bol pravdepodobne fingovaný a za vinníka bol označený holandský komunista M. van der Lubbe. Išlo o zámienku pre signál čistiek, ktorými by si Hitler mohol upevniť moc a súčasne sa zbaviť všetkých oponentov. Hneď nasledujúci deň 28. februára bolo vydané „Nariadenie na ochranu národa a štátu“ ( tzv. nariadenie k požiaru Ríšskeho snemu ), ktoré pozastavovalo platnosť všetkých základných práv vyplývajúcich z nemeckej ústavy, vláda tak mohla bez súdneho rozhodnutia uvaľovať „zaisťovaciu väzbu“ na svojich odporcov, predovšetkým komunistov a židov.

Ešte ten istý večer pod vplyvom týchto udalostí je z Essenbeckovej oslavy donútený utiecť do zahraničia komunista Herbert, ktorý musí v Nemecku zanechať svoje deti a manželku Elisabeth ( Charlotte Rampling ). To je zároveň signálom pre Sophiu von Essenbeck a jej snúbenca Friedricha na uskutočnenie ich plánov na prevzatie rodinného podniku a vyrovnanie si osobných účtov. Friedrich zmanipulovaný Sophiou ešte v ten večer zastrelí v spánku starého baróna Joachima a zinscenuje jeho domnelú samovraždu. 20. marca 1933 bol zriadený prvý koncentračný tábor ( Dachau ) pre vzrastajúci počet osôb, ktoré bolo nutné umiestniť do „zaisťovacej väzby“, a medzi prvými sa v ňom ocitne nevinná Elisabeth s deťmi. Neskôr sú síce prepustení na slobodu a môžu odísť do zahraničia, pod podmienkou, že jej manžel Herbert sa dobrovoľne vráti do Nemecka a nechá sa zatknúť gestapom. Prvá prekážka pre Sophiu a Friedricha je tak odstránená, a to všetko za výdatnej pomoci ich vzdialeného príbuzného Assenbacha ( Helmut Griem ) – fanatického dôstojníka SS.

Druhou obeťou sa tak ako priamy dedič logicky stáva najstarší syn nebohého baróna Joachima – Konstantin von Essenbeck ( Réne Kolldehoff ). Príležitosť nastáva v noci z 30. júna na 1. júla 1934 počas „Noci dlhých nožov“, keď na Hitlerov priamy rozkaz komando SS zavraždilo niekoľko stoviek členov SA. V zabijackom komande sa po boku Assenbacha nachádza aj Friedrich, ktorý tentoraz už otvorene zastrelí Konstantina von Essenbeck ako člena SA. ( Poznámka: v prípade SA išlo o polovojenskú organizáciu na spôsob ľudových milícií - známe „hnedé košele“, ktoré Hitlera vyniesli k moci. Ich beztrestné čistky a zatýkanie však nebolo po vôli armádnym generálom, ktorých podporu Hitler potreboval. To využili Goring ( zakladateľ Gestapa ) a Himmler ( najvyšší veliteľ SS ) a presvedčili Hitlera o údajnom sprisahaní SA. Takto sa zbavili konkurencie a zároveň akciu mohli využiť proti ďalším – komunistom .. a pod. )


Martin Von Essenbeck (Helmut Berger), vystupuje v transvestickom čísle na oslavách narodenín starého baróna Joachima von Essenbeck

Zdá sa, že teraz už Friedrichovi Bruckmannovi a Sophii von Essenbeck nikto nestojí v ceste k moci a bohatstvu. Je tu však ešte niekto, koho zatiaľ nik neberie vážne. V ženských šatách spieva známy šláger Marlene Dietrichovej o „ ... naozajstnom mužovi“ a divoko ho vzrušujú priesvitné šatôčky šesťročnej sesternice – devätnásťročný Sophiin zvrátený syn Martin ( Helmut Berger ). Matka sa k nemu správa s neutrálnou láskavosťou, za ktorou však mladík cíti pohŕdanie – pritom tak zúfalo túži po jej láske... Aby sa mohol matke a jej snúbencovi Friedrichovi pomstiť a zároveň by sa stal posledným právoplatným dedičom majetku, začne Martin vyjednávať so svojim príbuzným Assenbachom – dôstojníkom SS. To však konkurencia hneď vycíti a v strachu o život začnú s Assenbachom nezávisle na sebe vyjednávať aj Sophie a Friedrich. Sophie navrhuje Assenbachovi zbaviť sa svojho snúbenca Friedricha, aby mohla získať majetok pre seba a pre Martina. Friedrich zasa navrhuje zbaviť sa Martina, výmenou za majetok pre seba a Sophie. Nakoniec je víťazom Martin von Essenbeck, ktorý navrhuje zbaviť sa oboch – svojej matky Sophie aj Friedricha a na dôvažok začne oceliareň vyrábať pre armádu. Na potvrdenie svojho spojenectva s Assenbachom vstupuje Martin do radov SS. A po svadobnej hostine Friedricha a Sophie ich prinúti spáchať samovraždu pilulkou kyanidu.
Záverečný záber je ponorený do muzeálneho ticha, vyznačujúci sa morbídnou hororovou nádherou (takmer počujeme stúpať bublinky vzduchu, ktoré sami vydychujeme). Oheň, cez ktorý v poslednom zábere kamera sníma heilujúceho Martina, akoby posúval celý príbeh za hranice pekla, akoby medzi diváka a protagonistov filmu chcel Visconti vytýčiť medze, ktoré nemožno prekročiť...


Ingrid Thulin ( Sophie ) a Dirk Bogarde ( Friedrich ) v jednej zo záverečných scén

Hlavné postavy

Ku svojej veľkolepej historickej freske nepotreboval Visconti mnoho prostredia ani postáv. Takmer celý film sa odohráva v ponurom interiéri paláca. V krátkych okamihoch, keď kamera vyjde na ulicu, sa divák mimovoľne nadýchne. V tomto svete neexistuje nikto pozitívny. Jediní sympatickí hrdinovia – antifašista Herbert ( Umberto Orsini ) so svojou ženou ( Charlotte Rampling ) – vedľajšie postavy drámy, vyznievajú plocho a nevýrazne. Nie je tu ani stopy po nádeji. Visconti nechce vyvolávať u diváka súcit, ale odpor, čo sa mu dokonale podarilo.

Ingrid Thulin – ako Sophia von Essenbeck

„Mať moc, je pre túto ženu skoro ako milovanie,“ charakterizuje Sophiu jej predstaviteľka Ingrid Thulin. Kamera Pasquale de Santisa často sníma jej dlhé kostnaté ruky s nervóznymi prstami. Ruky, ktoré útočia a všetko si privlastňujú... Zďaleka najlepší výkon podáva Ingrid Thulin ako barónka von Essenbeck. Stačí, ak tá zvláštna žena vojde do záberu a je povedané úplne všetko, ani nemusí hovoriť svoje repliky. S mrazivou presvedčivosťou zvládla svoju postavu od sebavedomej, zvodnej a panovačnej „cisárovnej“ až po pološialenú trosku.

Dirk Bogarde – ako Friedrich Bruckmann

Dirk Bogarde ( neskôr ho Visconti vybral pre hlavnú úlohu slávnom filme Smrť v Benátkach ) si tu zahral slabošského, pokryteckého a ctižiadostivého Friedricha Bruckmanna – najprv dlhoročného obyčajného úradníka, ktorý sa vytrvalosťou vypracoval až na vrcholného manažera firmy a rodinného priateľa. Svoju ctižiadostivosť, a túžbu po moci ukrýval za slabošský úsmev a nepokojný pohľad. Jeho prvým krokom k ovládnutiu koncernu mala byť svadba so Sophie von Essenbeck. Jeho a Sophiine plány prebiehajú v spálni ako súčasť vzájomných nežností...

Helmut Berger - ako Martin von Essenbeck

Patrí medzi prekvapenia tohto filmu, tým skôr, že to bol jeho filmový debut. Vo svojej vôbec prvej a možno v najlepšej úlohe akú kedy zahral, bol skvelým parterom svojich starších, herecky vyzretejších spoluhráčov. So šokujúcou suverenitou dokázal vyjadriť celú škálu protikladných pocitov k autoritatívnej matke: lásku, žiarlivosť i nenávisť. Niektorí kritici mu však vyčítali, že v tejto úlohe bol otrasný a akoby nevedel hrať (s výnimkou úlohy spievajúceho transvestitu) - v konečnom dôsledku však jeho afektovanosť a nechcená komickosť len dotvárajú pôsobivú atmosféru úpadku. Visconti hľadal psychoanalytické motivácie, aby presne charakterizoval mikrosvet vzťahov a skrytých pocitov, z ktorých sa rodí chorobná túžba po moci. Frustrovaný Martin so zvrátenou vášňou bozká lem šiat malého dievčatka, dievčatko s však od neho ľahostajne odtiahne. Visconti zdôrazňuje jeho podvedomý životný pocit: každá žena i dieťa sa mu vyhýbajú. Ak nemôže získať lásku, bude teda nenávidieť. Pod vplyvom drogy znásilni svoju matku Sophie von Essenbeck a ju i jej milenca donúti k samovražde – stáva sa tak konečne jediným dedičom majetku. Záverečná scéna je hrozným a ťažkým snom: dusivý pach smrti sa tu mieša s atmosférou vulgárneho sexu a nad tým všetkým nehybne pláva melódia šlágru Zarah Leanderovej.

Ohlasy na film

Film Súmrak Bohov ( 1969 ) nakoniec získal nomináciu na Oscara 1970 za najlepší scenár a nomináciu na Zlatý Glóbus 1970 v kategórii herec vo vedľajšej úlohe ( Helmut Berger ). Kritika najčastejšie filmu vyčíta príliš jednostrannú štylizáciu a zanedbávanie historickej skutočnosti – divák má dojem že ide o časové obdobie niekoľkých dní, respektíve mesiacov, no z dejín vieme, že vo filme popisované udalosti sa odohrávali v rozpätí 1,5 – 2 roky. Tiež kritici vyčítajú napr. nevierohodné a dlhé scény bujarej oslavy členov SA a prehnanú úchylnosť hlavnej postavy Martina von Essenbecka, v štýle, že všetci nacisti boli automaticky devianti, ktorá mala možno diváka šokovať, ale podľa kritikov pôsobila príliš extrémne až nedôveryhodne. Realita bola oveľa desivejšia – väčšina fašistov boli v skutočnom živote obyčajní ľudia a starostliví otcovia rodín ( aj keď niektorí to využívali ako zastierací manéver ), akých na ulici možno stretnúť stovky. Na druhú stranu treba povedať, že údajne homosexuálne sklony príslušníkov SA bol z veľkej časti mýtus vytvorený samotnou SS na ospravedlnenie čistiek počas „Noci dlhých nožov“. Treba dať za pravdu kritikom, že už tak dosť pôsobivý film by mohol byť ešte vierohodnejší, keby sa nakrúcal v Nemecku. Snímku rozhodne neprospelo angažovanie hercov rôznych národností ( Angličania, Taliani, Brazílčania... ) ktorí zďaleka nevyzerajú ako Nemci, navyše vo filme sa hovorí po taliansky. Toto všetko oslabuje autentickosť atmosféry. Na Viscontiho obranu treba povedať, že jeho cieľom nebolo nakrútiť film o fašizme. Jeho príbeh by sa mohol odohrávať na akomkoľvek mieste a v akejkoľvek dobe.

Súmrak bohov je vzácny tým, že nerozpráva príbeh o demoralizujúcej sile nastupujúceho fašizmu. Ak by k tomu Visconti skĺzol, natočil by iba vynikajúci film o konkrétnej dobe. Súmrak bohov je ale v prvom rade film o ľudskej hrabivosti a ambíciách pretavených do zloby, ktorá čaká na svoju príležitosť. Nie fašizmus robí z človeka zviera, zviera v človeku plodí zlo, ktoré sa potom pod uhladenou škrupinkou rozsieva kam len dosiahne. Jeho analýza je tak nekompromisne precízna, že v dokonalej forme splodila pravdu, ktorá presiahla všetky kategórie, zbavila sa aj tých najneutrálnejších prívlastkov a zostala iba a len pravdou... A iba taký geniálny režisér ako Visconti mohol stvoriť niečo také obrovské.

La Caduta degli Dei
Dráma
Taliansko / Nemecko 1969, 150 min.

Scenár: Nicola Badalucco, Enrico Medioli, Luchino Visconti
Réžia: Luchino Visconti
Kamera: Pasquale De Santis
Hudba: Maurice Jarre
Hrajú: Kirk Bogarde ( Friedrich Bruckmann ), Ingrid Thulin ( Sophie von Essenbeck ), Helmut Berger ( Martin von Essenbeck ), Charlotte Rampling ( Elisabeth ), Florinda Bolkan ( Olga ), Helmut Griem ( Aschenbach ), Renaud Verley ( Gunther von Essenbeck ), Umberto Orsini ( Herbert ), Réne Kolldehoff ( Konstantin von Essenbeck ), Albert Schoenhals ( Joachim von Essenbeck ).

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články