Deň nezávislosti: Nový útok
Nech si o Dni nezávislosti myslíte čokoľvek, jednu vec mu uprieť nemôžete. Bola to dokonalá ukážka toho, ako za malé peniaze natočiť veľkofilm, ktorý sa nezmazateľne zapísal do filmových kroník. Nie je možno dokonalý, ale je to dokonalá ukážka ikonického deväťdesiatkového blockbusteru so všetkými kladmi a zápormi danej doby. Roland Emmerich už svoj vrchol z roku 1996 nikdy neprekonal a to sa pokúsil natočiť aj ambicióznejšie snímky ako Patriot, či Anonym.
Emmerich sa však k prípadnému pokračovaniu veľmi nemal a dlho uprednostňoval skôr originálne projekty. O možnom sequeli sa začalo hovoriť až po veľmi dlhej dobe, pričom v pôvodnom pláne boli rovno dva naraz. Z toho ale nakoniec vzišlo a prípadný tretí diel je tak podmienený úspechom toho druhého. Ten dostal názov Deň nezávislosti: Nový útok.
Od prvého útoku uplynulo dvadsať rokov, čo je rovnaká doba aká delí obe snímky. Niektorí hrdinovia zostarli, iní sa tohto míľnika nedožili, pričom aj svet ako taký sa radikálne zmenil. Ľudstvo nezaháľalo a získané mimozemské technológie využilo k posilneniu medziplanetárnej obrany. Každý tušil, že hrozba z vesmíru sa raz môže vrátiť, ale všetci verili, že tentokrát budú pripravení výrazne lepšie ako predtým. Lenže staronová hrozba, ktorá sa podľa predpokladov skutočne vynorí, otestuje ich limity ešte o niečo viac. Všetci totiž vieme, že správne megalomanské pokračovanie predsa musí výrazne dvihnúť pôvodne nastavenú latku.
Inak sa ale ide podľa klasickej schémy. Emmerich znova predstavuje priehrštie postáv, kde chýba ústredný hrdina, znova mixuje veľkolepé akčné scény s odľahčujúcimi momentmi, respektíve patetickými preslovmi. O nejakej vyloženej variácii jednotky sa nedá hovoriť, aspoň nie z pohľadu konkrétnych scén, ale inak je cítiť, že sa tvorcovia snažili navlas skopírovať recept s akým uspeli minule. Akurát v trochu viac sci-fi balení, ktoré má aspoň čiastočne oživiť šablónovitú zápletku snažiacu sa viezť na vlne nostalgie. Čo vlastne nie je vôbec tak zle, ako to môže znieť.
Nový Deň nezávislosti je totiž po vizuálnej stránke naozaj lahôdková záležitosť. Prakticky neustále sa je čím kochať a je úplne jedno, či sa dej v danej chvíli odohráva na Mesiaci, v mimozemskej lodi, alebo na Zemi. Neustále prítomný sci-fi nádych je síce príjemným bonusom pre fanúšikov tohto žánru, ale aj bez neho by bolo dianie na plátne dostatočne efektné. Emmerich v podstate iba servíruje jeden vypiplaný záber za druhým a ani množstvo digitálnych trikov vyložene neruší. Akčné scény, ktorých je dostatok a sú zasadené na rozličné miesta , sa neustále rytmicky striedajú a keď je potrebné zvoľniť, tak scenár na chvíľu zvoľní, aby divák nebol vyložene presýtený neustálou deštrukciou. Po filmárskej stránke ide svojim spôsobom o špičkové blockbusterové remeslo s nezameniteľným rukopisom tvorcu, hoci bez výrazných inovácií.
Čo sa týka samotného scenára, tam to už pochopiteľne žiadna sláva nie je, ale rozvíjaná mytológia pôsobí bezproblémovým dojmom. Pri filme podobného typu je samozrejme zbytočné zaoberať sa všadeprítomnými dejovými barličkami, alebo logickými otázkami typu "prečo sa mimozemšťania vrátili presne na deň o dvadsať rokov neskôr". Rovnako je asi zbytočné riešiť ploché postavy, ktorých vzájomné vzťahy sú často definované jednou vetou. Z tohto pohľadu by určite prospelo, ak by ich bolo o niečo menej. I tak je však milým prekvapením, že i napriek vysokému počtu dôležitých charakterov nie je nikto z nich vyložene zameniteľný a prehľadnosť vôbec netrpí.
Tomu pomáha aj vyvážené obsadenie, kde dostávajú popri navrátilcoch z prvého dielu (Jeff Goldblum, Bill Pullman) priestor aj ďalší hereckí veteráni (Sela Ward, Charlotte Gainsbourg, William Fichtner) a nechýba ani poväčšine bezproblémová omladina. Jednoznačne najťažšiu úlohu má Jesse T. Usher, pretože mu už len z princípu hrozí porovnávanie s jeho filmovým otcom Willom Smithom, ale v zásade to dokázal ustáť. Výrazne lepšie je však na tom Liam Hemsworth, ktorý má asi najviac priestoru a patrične to aj využíva. Sympatická je aj jeho filmová snúbenica Patricia Whitmore v podaní Maiky Monre (v prvej časti ju stvárnila Mae Whitman) a ďalší.
Druhý Deň nezávislosti je poctivým návratom kultovej klasiky, avšak jeho problémom je, že dnes už niečo podobné nielenže nevyrazí dych, no nemá ani šancu zanechať akúkoľvek hlbšiu stopu. Skalných fanúšikov by však napriek tomu mohol potešiť. A nielen ich, na svoje by si mali prísť aj priaznivci filmovej deštrukcie, pretože rozhodne sa je na čo pozerať. Kino podobným projektom jednoznačne svedčí a intelektuálne obohatenie od nich nečaká snáď nikto.
