Zväčšenina (Blow-up, 1966)

13.12.2006|Stano Hudák|
Zväčšenina (Blow-up, 1966)

„Fotografovaním a zväčšovaním povrchu vecí vyskytujúcich sa v mojom okolí som sa snažil objaviť to, čo sa skrýva za nimi.“
( Michelangelo Antonioni )

Taliansky filmový režisér Michelangelo Antonioni ( 1912 ) patrí k druhej generácii neorealistického talianskeho filmu a od 60. rokov aj k najvýznamnejším zástupcom umeleckého filmu v Európe – podporovaný hviezdami, akými sú napríklad jeho životná družka Monica Vitti a vplyvný producent Carlo Ponti. Svoju schopnosť sugestívne štylizovaného obrazového stvárnenia dokázal napr. vo snímku Noc ( 1960 ). Mnohé jeho filmy sa zaoberajú problematikou moderných medziľudských vzťahov. Začalo to hlavne filmom Výkrik ( 1957 ) a potom pokračovala slávna „tetralógia citov“ filmami Dobrodružstvo ( 1959 ), Noc ( 1960 ), Zatmenie ( 1962 ), Červená pustanina ( 1964 ) – tieto filmy stručne povedané sú svedectvom o nudnej šedi absentujúcich ľudských kontaktov, ale Antonioni stále znepokojovaný pocitmi odcudzenia, evokovaný paradigmami citových kríz a preťahovaný nedopovedanými vzťahmi človeka, žijúceho a živoriaceho v komforte modernej civilizácie si kladie ďalšie otázky. A tak výsledkom je Zväčšenina ( 1966 ) – ďalší vysoko citlivý film s príbehom o večných existenciálnych krízach človeka, ktorý sa stáva sám sebe cudzincom.

Vo Zväčšenine ( 1966 ) a neskoršie aj v snímku Zabriskie Point ( 1969 ) analyzuje sebachápanie popovej generácie. Zväčšenina ( Blow-up, 1966 ) je Antonioniho prvý zahraničný film, nakrútený v Londýne, ďalšia autorská úvaha o osamelosti človeka v súčasnom svete. Príbeh o človeku, ktorý objaví vraždu, pokúša sa odhaliť pravdu, ktorá mu stále uniká. Scenár výstižné zobrazil Londýn polovice 60. rokov, ale jeho obraz je len pozadím pre čudný príbeh plný necitlivosti a únavy, znechutenia a duševnej prázdnoty moderného človeka, falošnosti vo vzťahu človeka a sveta. Dráma sa rodí skôr z vonkajších udalostí než z vnútornej krízy hrdinu.

Zväčšenina ( 1966 ) hoci bola nakrútená presne pred 40. rokmi ( premiéru mala 18. decembra 1966 ) je exemplárnym prípadom kultového filmu, pretože patrí k tým dielam s ktorými sa vyrovnáva každá generácia divákov a z ktorých čerpá doslova po celý život. Situácie, keď človeka fascinuje svet slávy a bohatstva, no len čo má možnosť ho zakúsiť, po čase nasleduje pocit znechutenia, prázdnoty a túžby po skutočnom svete bez lži a pozlátka určite pozná veľa z nás.

Vznik príbehu

Základom Zväčšeniny sa stala poviedka argentínskeho spisovateľa Julia Cortazára, ktorá vyšla v r. 1958. Antonioni v spolupráci so scenáristom Toninom Guerra napísali scenár v ktorom z pôvodnej poviedky ostal len motív fotografovania, ktorý až po vyvolaní snímku dáva pravý zmysel celej situácii. Tému hľadania pravdy, ktorá sa často skrýva za obyčajným zdaním, prepojili so štúdiou moderného človeka s jeho vnútornou neistotou a zmätkami. Práve týmto akoby Antonioni nadviazal na svoju „tetralógiu citov“ ( Dobrodružstvo, Noc, Zatmenie, Červená pustanina ), ktorá mu v rokoch 1959-64 priniesla celosvetový úspech. Vtedy v centre pozornosti stáli predovšetkým ženské hrdinky, pre vnímanie vzájomného odcudzenia údajne citlivejšie, ktoré vynikajúco zahrala Monica Vittiová, režisérova vtedajšia životná partnerka. Vo filme Zväčšenina ( 1966 ) je tentokrát hlavným hrdinom muž.

Prečo je názov filmu práve Zväčšenina ?

Antonioni vysvetľuje svoj nápad: „Keď nemám čo na práci, začnem sa dívať okolo seba. I dívanie má svoju techniku.“ Ďalšiu inšpiráciu našiel Antonioni údajne v definícii, ktorú obsahoval jeden terminologický slovník: „Zväčšenina je zmena rozmeru pozitívneho fotografického obrazu vzhľadom k negatívu. Je to produkt procesu, ktorý až do dosiahnutia tzv. prázdneho zväčšenia môže prinášať stále nové a objavné informácie.“ Možno, že táto technická charakteristika symbolizuje jeden z dôležitých kontextov Antonioniho výpovede o hľadaní jednej vraždy, ktorá sa snáď ani nestala.

blowup-1
Fotograf Thomas ( David Hemmings ) pozoruje a vykladá svet prostredníctvom svojho objektívu

Niečo o nakrúcaní

Ruku v ruke s písaním scenára Zväčšeniny sa Antonioni zoznamoval s novým prostredím, spoznával prácu anglických fotoreportérov a zábavu mladých Londýnčanov. V snahe o maximálnu autenticitu takmer všetky scény natáčal v reále, čo je v zobrazení atmosféry Londýna, vtedy najprogresívnejšej metropoly Eúropy celkom vidieť. Až dokumentaristicky pôsobí Thomasova návšteva v bigbeatovom klube, v ktorom prebieha vystúpenie vtedy populárnej skupiny The Yeard Birds. Napriek všetkej autenticite však film vyniká vysokou obrazovou kultúrou, v ktorej nie je nič nadbytočného. Kameraman Carlo di Palma ( od konca 80. rokov spolupracuje na každom filme režiséra Woodyho Allena ) spolupracoval s Antonionim už na Červenej pustanine, jeho prvom farebnom filme, ktorý sa do dejín kinematografie zapísal okrem iného vďaka originálnemu štylizovanému využitiu farieb. Tiež Zväčšenina zaujme svojou farebnou prepracovanosťou, o ktorej svedčí i tak banálny detail, ako sú biele nohavice fotografa Thomasa.

Hlavného predstaviteľa našiel Antonioni vtedy iba v 25- ročnom Davidovi Hemmingsovi, ktorý sa touto rolou až tak preslávil, že si ho v civilnom živote ľudia plietli s cynickým fotoreportérom. Vo svojej štúdii atraktívneho a bohatého muža, reprezentanta generácie etablovanej v polovici 60. rokov, dokázal s veľkým citom pre mieru rozoznieť i jeho menej zjavné vlastnosti, akými sú schopnosť hlbšieho porozumenia a pohľadu. Pamätná je v tomto smere záverečná scéna filmu, keď sa Thomas zapojí do imaginárneho tenisového zápasu, ktorý na kurtoch mestského parku hrá skupina bujarých študentov. Loptička, ktorú im po preletení ihriska vráti do hry, je ako poznanie, ku ktorému uprostred zelenej lúky dochádza. K prijatiu relatívnosti javov a tŕnitej cesty k ich podstate.

V jednej z úvodných scén keď Thomas po návrate z nocľahárne vo svojom ateliéri vášnivo fotí pre časopis na zemi ležiacu blondínku v luxusných večerných šatách, ako aj v záverečných scénach nočného mejdanu sa objavila slávna topmodelka 60. a 70. rokov Veruschka, ktorá v tomto filme hrá samu seba. Za spomenutie stojí aj vtedy ešte neznáma herečka Jane Birkin ( ako blondínka ) v scéne keď dve dievčatá – blondínka s brunetkou prídu neohlásené do ateliéru a chcú aby ich Thomas vyfotil, no skončí to roztopašným zápasom na podlahe, kde všetci traja zo seba strhávajú oblečenie. Z herečiek má najväčší priestor Vanessa Redgrave, ako fotografovaná žena z parku. Jej ušľachtilý zjav, využívaný režisérmi v neskorších rokoch pre úlohy urodzených dám, výborne zapadá do koncepcie postavy, vzrušujúcej svojou nevyzpytateľnosťou a istou nemodernosťou, hlavne keď ju porovnáme s ostatnými modelkami v Thomasovom ateliéri.

blowup-2
Vo svojom ateliéri Thomas ( David Hemmings ) rutinne fotografuje krásnu a chladnú modelku ( Veruschka )

Dej filmu a jeho myšlienkové posolstvo

Michelangelo Antonioni predkladá vo Zväčšenine zmätený obraz moderného Anglicka – swingujúceho Londýna. V anglickej metropole kvitne nová pop-artova kultúra, uvoľnený životný štýl charakterizovaný mladými idolmi, mladou hudbou a symbolmi novej generácie – extravagantnými autami, excentrickými bytmi a pestrofarebnou módnou garderóbou.

Ospanlivým londýnskym ránom prechádza džíp so skupinou výstredne oblečených a nalíčených študentov. Verejnú nocľahárňu opúšťa mlčanlivá skupina bezdomovcov, z ktorej sa oddeľuje otrhaný a zarastený úspešný módny fotograf Thomas ( David Hemmings ). Modelky v ateliéri znehybnú v strnulých pózach a neskoršie dvojica milencov osudovo zamieri k opustenému parku, kde medzi stromami, ktorých korunami prešumeli prvé nápory vetra, sa skrýva smrť. Uzávierka fotoaparátu cvakne do ticha a prepustí na citlivú emulziu prchavý odtlačok reality, záblesk života, fragment príbehu a neopakovateľný okamih jedinečnej ľudskej existencie. Maliar Bill ( John Castle ) dokončieva svoju ďalšiu farebnú abstrakciu a v kľudnej predmestskej reštaurácii listuje vydavateľ Ron ( Peter Bowles ) poslednou Thomasovou fotografickou knihou a čaká u malého stolíka pre jedného, celkom blízko u okna, aby mal dobrý výhľad na ulicu, kade vo svojom luxusnom kabriolete Rolls-Royce za ním práve prichádza Thomas.... Tieto kľúčové scény filmu určite ostanú v podvedomí mnohých divákov aj po dlhom čase.

Hlavný hrdina - módny fotograf Thomas ( David Hemmings ) je jedným z úspešných mladých mužov. Je bohatý, zraňuje svojim sebectvom a absolútne nepochybuje o dokonalosti svojej práce moderného umelca. Antonioniho Zväčšenina je cesta k realite i pod jej zdanlivo neprístupný povrch. Snáď práve preto je príbeh fotografa Thomasa exponovaný v štandardnom prostredí fotografického ateliéru, kde rutinne a profesionálne vytvára syntetické ilúzie pseudoreality módnych kreácií. Pred papierovým pozadím na povel ožíva predstieraná a starostlivo natrénovaná vášeň, dotieravé objektívy menia uhly pohľadu a žmýkajú z profesionálne nezaujatej modelky extatické prejavy vypätých dutých emócií, ktoré prázdne rezonujú v neosobnej kulise osvetleného ateliérového pódia. Modelky, rozostavané ako mŕtve dekorácie medzi sklenenými tabuľami majú prázdne tváre a vyhasnuté pohľady...

A tak úspešný módny fotograf Thomas uteká z tohto sveta neživotnej fikcie, mŕtvej ilúzie a vykalkulovanej emócie k reálnym zážitkom a naozajstným pocitom, aké mu prináša napr. noc strávená v nocľahárni pre bezdomovcov. Preto odchádza zdanlivo bez cieľa do opusteného parku a pod korunami stromov, ktorými zmietajú poryvy vetra, fotí prvé pokusné snímky, do ktorých neočakávane vkĺzne dvojica anonymných milencov. Okamžite vycíti, že našiel svoj príbeh a sfotografuje bozkávajúci sa pár, žena žiada od neho negatívy, ale on odmietne. V jeho štúdiu sa o pár hodín nečakane znova objaví mladá žena z parku ( Vanessa Redgave ) a chladne, i keď márne mu ponúkne svoje telo, výmenou za snímky mileneckého páru, ktoré potajomky nafotil v parku. Neskôr Thomas vyvolá film a potom na jednej fotografii objaví záhadne kontúry. Má dojem, že fotografie skrývajú viac než len milenecké objatia. Zväčší ich a zistí, že spoza kríkov trčí ruka s revolverom. Na inej fotografii rozozná tvar ležiaceho tela. Vyzerá to tak, že Thomas zachytil okamih vraždy a stal sa bezprostredným svedkom zločinu, ktorý objavil len vďaka tomu, že pozorne preskúmal detaily snímky toho, na pohľad všedného stretnutia...

blowup-3
Thomas s tajomnou ženou ( Vanessa Redgrave ) v parku, kde našiel svoj príbeh

Antonioni sa uplatňuje prostredníctvom svojho fotografa Thomasa, ktorý ( rovnako ako on ) pozoruje predmety, ľudí a prostredie, snaží sa v dynamickej realite nájsť akési konštanty, zachytiť a zväčšiť ich povrch a dešifrovať ich významy. Sú to pohľady smerujúce k metafyzickým kontextom, skrytým pod vonkajším tvarom javov a vecí – útek od pseudoreality, vyúsťujúci v nájdenie makrodetailu vraždy. Zväčšenina ponúkla Antonionimu priestor i pre jeho výtvarne pojatú vizuálnu interpretáciu príbehu, symbolov a ideí, ktorá dokumentuje jeho často citované profesionálne vyznanie: „Všetky moje myšlienky sú vlastne filmy.“ Jeho filmová poetika má zjavnú estetickú kvalitu, vychádzajúcu z jednoduchej a účinnej vizuálnej kompozície obrazu, kde postavy a prostredie vytvárajú symbolické metafory, rozkrývajúce vnútorné vzťahy, pocity a motivácie. Dlhé a relatívne kľudné zábery výtvarnej kamery Carla di Palmu, zmeny vzdialenosti majú svoje významové funkcie, a tak možno bez slov a vysvetľujúcich dialógov pochopiť Thomasove pocity, nálady, stúpajúcu úzkosť a neistotu. Za neho a spolu s ním totiž „hovoria“ rozkolísané koruny stromov, zvuk vetra predierajúceho sa ich korunami, všetok ten skrytý „živý“ vzťah vecí, ktorý prekonáva často výrečné mlčanie osamelých hrdinov.

Je to akási posadnutosť, ktorá spája Antonioniho ( „...odcudzením trpím a prácou na filme proti nemu bojujem a prekonávam ho.“ – hovorí Antonioni ) s fotografom Thomasom, ktorý od svojich zväčšenín nakoniec uteká hľadať skutočný dôkaz do opusteného nočného parku –za kríkmi tam uvidí mŕtvolu muža. Vzápätí potom, keď ju nájde, všetko zmizne - po návrate do ateliéru Thomas zistí, že mu ktosi vzal negatív a vyvolané fotografie. Vracia sa do parku k svojmu poslednému dôkazu – mŕtvole, tá však zmizla rovnako rýchle ako fotografie a záhadná žena z parku. Zostala mu len jedna zabudnutá, rozmazaná a nejasná zväčšenina – povrch prchavej fikcie, ktorá sa na okamih ( možno ) stala skutočnosťou. Zmätený a zúfalý Thomas sa vrhne do víru londýnskeho popového života, ale cíti sa náhle zneistený a chladný.

Motívom je obraz bez záruky- film ukazuje fascináciu obrazom a jeho klamnou naozajstnosťou, čo vystihuje nasledujúci filmový nápad: zväčšeniny snímku spočiatku poskytujú prchavú jasnosť, ktorá sa vzápätí stráca. Hlavný hrdina v záverečnej scéne nakoniec musí uznať nemožnosť reálneho pozorovania: Chlapec mu hodí imaginárnu tenisovú loptičku a fotograf mu ho hodí naspäť.

Vynikajúci David Hemmings ( Thomas ) a zaujímavá Vanessa Redgave ( Jane ) nepotrebovali mnoho slov k tomu, aby presvedčivo tlmočili pocity ľudí, ktorí hľadajú ústretovy kontakt a elementárne istoty svojej existencie.

Ohlasy na film

Po premiére filmová kritika a odborné poroty okamžite spozorneli – film Zväčšenina ( 1966 ) získal režisérsku nomináciu na Oscara 1966 a Zlatú palmu na MFF v Cannes 1967 a filmoví diváci zasa dostali jedinečnú príležitosť spoznať ako iracionalista Antonioni vykladá v praxi svoju tézu: „Myslím, že rozum nie je schopný vysvetliť realitu.“ Zväčšenina je podobenstvom o realite a zdaní, o pohľade príliš blízkom, ktorý nedokáže zachytenú skutočnosť uchovať, o skutočnosti príliš skrytej a tajomnej, než aby sa nechala jednoznačne vyložiť. A tak možno z kina odchádzať i so zvláštnym pocitom, ktorý môže byť spočiatku neistý a mätúci, ale dá sa naň privyknúť a po čase má snáď i niečo do seba.

Film Zväčšenina má v Antonioniho tvorbe nejedno prvenstvo- je jeho prvým zahraničným filmom. Zároveň je jeho najslávnejším filmom ( z hľadiska počtu divákov a medzinárodných ocenení ) a vďaka ústrednej téme i najosobnejším.

Naši diváci sa môžu s týmto filmom zoznámiť i v podobe literárneho scenára, ktorý bol publikovaný v knihe: Michelangelo Antonioni: Kuželník u Tiberu ( Odeon, Praha 1989 ). Porovnať autentické miesta nakrúcania filmu Zväčšenina v Londýne polovice 60. rokov s dnešnými fotkami po 40. rokoch má divák možnosť napríklad na týchto internetových stránkach: http://www.reelstreets.com/films.htm alebo http://www.movie- locations.com/movies/b/blowup.html

Blow-up ( Zväčšenina )
Dráma
Veľká Británia, ( 1966 ), 110 min.

Námet: Michelangelo Antonioni ( podľa motívov poviedky Julia Cortazara )
Scenár: Michelangelo Antonioni, Tonino Guerra, Edward Bond
Réžia: Michelangelo Antonioni
Kamera: Carlo di Palma
Hudba: Herbert Hancock
Hrajú: David Hemmings ( Thomas ), Vanessa Redgave ( Jane ), Peter Bowles ( Ron ), Sarah Miles ( Patrícia ), John Castle ( maliar Bill ), Veruschka ( slávna modelka ), Jane Birkin ( blondínka ), Gillian Hills ( brunetka ), The Yeard Birds ( hudobná skupina )

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

Vtedy v Hollywoode

Vtedy v Hollywoode

Filmová tvorba Quentina Tarantina nikdy nepatrila ku konvenčným dielam. Charizmatický režisér a scenárista v jednej osobe...