Snowden
Oliver Stone netočí vyložene zlé filmy. Toto tvrdenie, pravda, môže dostať menšie trhliny pri pohľade na jeho tvorbu, ktorá vznikla v novom miléniu. Mladší Stone bol nepomerne provokatívnejší, a čo je podstatné, aj výrazne úspešnejší. Napriek tomu sa mu nedá uprieť, že zakaždým vie, o čom chce rozprávať a väčšinou dokáže tieto pocity preniesť aj na diváka. Spadá do tejto škatuľky aj Snowden?
Meno Edward Joseph Snowden ste už pravdepodobne počuli a zrejme vám ho nie je potrebné zdĺhavo predstavovať. V rámci súčasného sveta ide o mimoriadne kontroverznú osobnosť a názory na neho sa výrazne líšia.Niektorí ho nazývajú patriotom, či hrdinom, iní zase zradcom, ak nie rovno zločincom. Bývalý zamestnanec CIA, či NSA navždy vošiel do modernej histórie tým, že celému svetu odhalil nekalé praktiky americkej vlády týkajúce sa globálneho monitorovania mobilných zariadení, či e-mailov a to nielen u potenciálnych teroristov. Asi nie je potrebné dodávať, aký malo jeho odhalenie dopad. Americkou vládou bol okamžite obvinený z vlastizrady a momentálne je tak nútený nedobrovoľne sa ukrývať v Rusku. Nie je prekvapením, že jeho príbeh u ľudí rezonuje a veľmi dobre ho mapuje i Oscarom ovenčený dokument Citizenfour od režisérky Laury Poitras.
V prípade hranej verzie sa Oliver Stone rozhodol o pomerne elegantný postup a retrospektívne rozprávanie zápletky orámcoval práve rozhovormi s Laurou Poitras a žurnalistom Glennom Greenwaldom z hotelovej izby v Hong Kongu. Týmto spôsobom postupne mapuje tie najdôležitejšie udalosti svojho života, počnúc rokom 2004 až po rok 2013, kedy celé dianie vrcholí. Príbeh teda zachytáva pomerne široký časový úsek, no skúsený režisér má dianie viacmenej pod kontrolou. S ubiehajúcimi minútami postupne prezrádza viac a viac zaujímavostí z fungovania CIA, rozvíja Snowdenov vnútorný rozpor medzi jeho povinnosťou a morálnymi zásadmi a ku cti mu slúži, že tak činí pomerne zábavným spôsobom.
V scenári to pritom rozhodne nie je. Ten je totiž až príliš jednoduchou a v zásade neobjavnou báchorkou o jedincovi, ktorý sa rozhodol postaviť spoločnosti. Stona naviac trochu limituje i to, že točí príbeh inšpirovaný skutočnými udalosťami. Síce nemá problém s navodzovaním pomerne znepokojivej atmosféry, no faktom je, že Snowden nikdy nebol tajným agentom žijúcim vzrušujúci život, ale iba obyčajným analytikom. S výnimkou toho, že za ten čas musel neustále potýkať s nie úplne legálnymi vládnymi praktikami, sa v jeho živote nič výnimočné nedialo. Sem-tam sa musel potýkať so zdravotnými problémami, občas sa zase pohádal so svojou dlhoročnou priateľkou, lenže to je tak všetko. Stone je našťastie natoľko skúsený režisér, že napätie dokáže vykresať i zo zdanlivo rutinného sedenia v hoteli a vrcholná scéna s krádežou tajných informácií je aj vďaka jeho dynamickej réžii skutočným vrcholom. Samotnému scenáru by každopádne prospelo, ak by šiel trochu viac do hĺbky, alebo sa aspoň pokúšal o niečo provokatívnejší pohľad na celú problematiku. Príležitosť na to bola, ale nový Stone skrátka nie je starý Stone.
Tak či tak, výsledok vonkoncom nie je zlý, na čom má nezanedbateľnú zásluhu aj vynikajúci Joseph Gordon-Lewitt. Istá fyzická podobnosť so skutočným Snowdenom je nepopierateľná, ale o ňu pritom až tak nejde. Dôležité je, akým spôsobom sa dokázal vžiť do roly – či už cez rôzne nenápadné gestá, alebo dokonalú imitáciu hlbšieho hlasu, no najdôležitejšie je, že sa mu podarilo zachytiť vnútro svojho charakteru. Všetko našťastie nestojí iba na ňom a vo väčších, či menších roličkách mu dôstojne prihráva nejedno známe meno. Či už je to Shailene Woodley, Rhys Ifans, Melissa Leo, Tom Wilkinson, Timothy Olyphant, alebo Nicolas Cage, každý z nich dokázal bez problémov zapadnúť do celkového súkolia. Obzvlášť v prípade Nicolasa Cagea je to vzhľadom k tomu, v akých snímkach sa väčšinou už dlhodobo pohybuje, mimoriadne potešujúce.
Filmový Snowden narozdiel od reálneho nemá šancu zanechať takú stopu, ale to o čo sa snaží, mu v podstate aj vychádza. Nezaškodilo by, ak by ťal viac do živého, avšak ako sonda do života osoby sužovanej vlastným svedomím, dokáže byť patrične sugestívny a občas aj vcelku napínavý. A to nie je málo.
