Dom pri jazere (The Lake House)
O tom čo sa stane, keď sa do kórejskej predlohy pustí argentínsky režisér, alebo ako Sandra Bullock a Keanu Reeves hľadali lásku a stratili pojem o čase...
Hneď na začiatok treba prehlásiť, že Dom pri jazere nie je novodobým hollywoodskym opisom hľadania pravej lásky vo svete plnom príležitostí, kde hlavný hrdina/ka váha medzi možnosťou byť úspešný a sám alebo obetovať kariéru a ostať s milovanou osobou, či musí voliť medzi starou a novou láskou a tak podobne, nie! Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že ide o marketingový ťah Warnerbrosu dúfajúceho, že opätovné spojenie Annie a Jacka z Nebezpečnej rýchlosti priláka do kín viac divákov ako posledné „single“ projekty oboch starnúcich hviezd. I keď Crash a Constantine patria medzi mojich obľúbencov roku 2005, treba si priznať, že Sandra i Keanu nejeden krát zakopli a Lake House už počas jeho vzniku zatracovali jednak vstúpenci ázijskej kinematografie i filmoví kritici, ktorí pozerali na romantické tápanie v čase s nedôverou. Nuž výsledok je rozhodne prekvapivý.
Zápletku už asi všetci poznáte, nakoľko táto recenzia vzniká dávno po slovenskej premiére. Ale i tak mi nedá nespomenúť originalitu ústrednej zápletky. Doktorka Kate Forster opúšťa prenajatý dom na jazere a v ošarpanej poštovej schránke necháva odkaz pre budúceho nájomcu. Mladý architekt Alex Wyler na jej list odpíše, a tak sa rozvinie vzťah, v ktorom0 obaja tužia po jedinom - stretnúť toho druhého... Problém je, že každý z nich žije v inom roku a schránka s označením U.S. MAIL je nielen bránou k láske, ale i bezvýchodiskovosti, smútku a samote.
Lake House je film natoľko sústredený na vykreslenie osamelosti a následného vzplanutia ústredných hrdinov, že akékoľvek iné scenáristické zákruty ustupujú do úzadia (a vy ich vnímate len okrajovo), čo nie je zlé ak máte radi pomalé plynutie filmu, príjemný soundtrack a hypnotizujúcu kameru. Ak však uprednostňujete svoju romantiku okorenenú o dramatické zvraty, tak budete musieť vydržať až dokonca a to môže byť pre menej ústretovo naladených dosť veľký a nudný problém. Bohužiaľ ani Keanu a Sandra neponúkajú dostatočnú dávku uveriteľnosti ich náhleho prepadnutia pre zaľúbené škrábanice toho druhého. Ale treba uznať, že 80¬% minutáže hrajú zamilovaných bez možnosti opretia sa o hereckého kolegu, čo v konečnom dôsledku prináša zaujímavé situácie (spoločná prechádzka mestom v dvojročnom časovom rozpätí alebo dar v podobe stromu, na ktorého vyrastenie stačí malý moment). To všetko plynie v úžasných obrazoch kanadského kameramana Alara Kivila a pod osobitou, vnímavou rukou režiséra Alejandra Agrestiho.
Reeves a Bullock sú proste dvojka. Pristalo im to spolu pred 12 rokmi a dnes sú v citovo vážnejšej hladine nie stopercentne presvedčivý, ale celkom určite sympatický a dobre sa na nich pozerá. Listové rozhovory sú veľmi bystré a romantické zároveň, pokiaľ si samozrejme odmyslíte fantastickú rovinu časovej odchýlky, ktorá však filmu dodáva iný takmer osudový nádych a je treťou hlavnou postavou, nevtieravo ale nekompromisne dozerajúcou v pozadí každej scény nato, aby sa príbeh uberal tam kam má...
Kate v jednom zo svojich listov píše: „Niekedy mám pocit, akoby som bola neviditeľná...akoby ma ľudia nemohli vidieť. Nikdy som sa tak necítila v dome pri jazere. Je to jedinečné miesto...“ Myslím, že sklenená priehľadnosť Domu pri jazere nám všetkým dovolila nahliadnuť do duší jeho nájomníkov, a tak nejako, podobne fantastickým spôsobom ako kedysi Mesto anjelov, oživila romantickosť v dnešnom cynickom filmovom svete.
