Malý Talian Vittorio Gassman
/1.9.1922, Janov – 29.6.2000, Rím, Taliansko/
Je synom inžiniera rakúskeho pôvodu a Florenťanky, ktorá sa chcela stať herečkou. Keď mal päť rokov, presťahovala sa rodina do Ríma, kde po maturite začal študovať práva na univerzite, hral basketbal dokonca za národné mužstvo a pomýšľal na spisovateľskú dráhu.
Vittorio Gassman sa všetkého však vzdal kvôli hereckej kariére, včom ho najviac podporovala matka. Odbornú hereckú prípravu mu poskytol Silvio D´Amico v Národnej akadémii dramatického umenia a po skončení ho v roku 1943 ihneď angažoval do svojej divadelnej spoločnosti Aldo Borelli a od neho prešiel do ansámblu Elsy Melliniovej.
Vystriedal potom niekoľko kočovných súborov a významných divadiel, kde pod réžijným vedením Luchina Viscontiho a Luigiho Squarzina vytvoril hlavné postavy v Shakespearovských hrách Ako sa vám páči /1948/, Hamlet /1953/, Othello /1957/ a Richard III. /1968/, v drámach Arthura Millera Všetci moji synovia /1948/, Tennessee Williamsa Električka do stanice Túžba /1949/ a Henrika Ibsena Peer Gynt /1953/.
Pred kamerou debutoval v roku 1946 reziséra L.Viscontiho Preľud lásky /Preludio d´amore, 1946/.
Od polovice 40.rokov sa uplatnil ako predstavitel zlosynov a tvrdých chlapov v nenáročných, až na malé výnimky ako vo filme Horúca ryža /Riso Amaro, 1949/ so Silvanou Mangano a Rafom Valloneom, melodramatických, akčných a dobrodružných filmoch.
Vittorio Gassman získal pozvanie do Hollywoodu, kde žil v rokoch 1952-55 účinkovaním vo filmoch spoločnosti MGM, ale pre neho to znamenalo veľké sklamanie. Zato skoro po návrate do vlasti sa mu otvárali nové obzory vďaka spolupráci s režisérom Mariom Monicellim, ktorý v ňom objavil jeho komický talent.
V roku 1960 založil vlastnú divadelnú spoločnosť Teatro Popolare Italiano, v ktorom pôsobil nielen ako herec, ale venoval sa aj réžii v hre Sofoklov Kráľ Oidipus a Sartrova úprava Dumasovej životopisnej hry Kean.
Mladý Vittorio Gassman (Foto: www.cair.it)
Už v ich prvom spoločnom filme, v kriminálnej komédii Zmýlená neplatí /I soliti ignotti, 1958/ po boku mladučkej Claudie Cardinaleovej, kde hral hlavnú postavu amatérskeho boxera Peppeho, člena bandy malých zlodejov, naznačil, že sú mu veľmi blízke postavy ľahkomyseľných, mazaných a dobrosrdečných "malých Talianov", záletníkov, popudov, mužov bez pevných mravných zásad, ktorí svojím fanfarónstvom a nerozvážnosťou spôsobujú groteskné situácie, zavše vedúce k tragickým koncom.
Šibalský vojak Giovanni Busacca, umierajúci so svojím druhom /Alberto Sordi/ pre nepatetické hrdinstvo pred popravčou čatou rakúskej armády v tragikomédii z 1. svetovej vojny Veľká vojna /La Grande guerra, 1959/ po boku Silvany Mangano. Donkichotsky otrhaný potulný rytier Brancaleone da Norcia, o jeho vojnových a milostných dobrodružstvách podľa paródie stredovekých legiend Brancaleonova armáda /L´armata Brancaleone, 1966/ a Brancaleone na krížových výpravách /Brancaleone alle crociate, 1970/. Z filmov získal Striebornú mušľu za herecký výkon na MFF v San Sebastiane.
Ďalším významným tvorcom, ktorý dokázal úspešne využiť expresívne tragikomický prejav Vittoria Gassmana, bol Dino Risi. V mnohých jeho filmoch stelesnil obdobné typy rozporuplných, smiešnych i dramaticky komplikovaných hrdinov, za ich stvárnenie obdržal prestížne domáce i zahraničné pocty.
Mladý flákač Bruno, okúzlujúci svoje okolie nenútenosťou, podnikavosťou a ľahkomyseľnosťou, ktorý zaviní smrť študenta /Jean-Louis Trintignant/ v tragikomédii Sviatočná vychádzka /Il corpasso, 1962/, za ktorú získal Donatellovho Davida v roku 1963.
Starnúci riaditeľ veľkej továrne na chladničky Francesco Vincenzini, ktorý podľahne erotickému kúzlu mladučkej dievčiny v komédii o manželskom trojúhoľníku Tyger a mačička /Il Tigre, 1967/ po boku Ann-Margret a Eleanor Parkerovej a hneď na to dostal Donatellovho Davida v roku 1967.
Slepý a na jednu ruku ochrnutý kapitán jazdectva Fausto, skrývajúci svoju bezmocnosť pod maskou cynického požieračstva je prinútený okolnosťami zmeniť svoje správanie v psychologickej štúdii podľa poviedky Giovanniho Arpina Vôňa ženy /Profumo di donna, r. D. Risi, 1974/. Za tento film získal Vittorio Gassman Donatellovho Davida roku 1975 a cenu na MFF v Cannes roku 1975.
Vážený priemyselník Albino Millozzi, odhaľujúci synovu teroristickú činnosť, v spoločensko-kritickej komédii Drahý otecko /Caro pappá, 1979/ , ktorý získal Donatellovho Davida roku 1979.
Vittorio Gassman a Jean Louis Trintignant vo filme Sviatočná vychádzka (Il Sorpasso, 1962)
O prehĺbenie charakterovej zložitosti Gassmanových postáv sa zaslúžil veľkou mierou tiež režisér Éttore Scola , z úloh, ktoré mu zveril, vyniká najmä učiteľ Carlo, hlava rozvetvenej rímskej rodiny v rodinnej ságe mapujúcej dejiny talianskej spoločnosti od začiatku storočia do 80.rokov minulého storočia Rodina /La famiglia, r. Ettore Scola, Tal./Fr. 1987/, ktorý bol ocenený Donatellovým Davidom roku 1987.
Aj keď Vittorio Gassman nemal z minulosti na Hollywood príjemné spomienky, neodolal koncom 70.rokov dvom ponukám Roberta Altmana, nezaručovali mu síce ústredné partie, pribudli mu aspoň umelecky prínosné skúsenosti: ženíchov otec Luigi Corelli, svetácky sa tváriaci Italo-Američan, zastierajúci svoj nízky pôvod sebavedomým správaním v satirickom pohľade na pokrytectvá americkej spoločnosti Svadba /A Weddig, 1978/.
Jeden z degenerovaných obyvateľ zamrznutej metropoly San Cristoforo, oddávajúci sa svojráznej hazardnej hre na život a na smrť v ponurej sci-fi dráme o novej dobe ľadovej Kvintet /Quintet, 1979/ s P.Newmannom a Bibi Andersonovou .
Jeho posledný film bol La bomba /1999/ s hollywoodskou legendou Shelley Wintersovou.
Vittorio Gassman sa tiež štyrikrát postavil za filmovú kameru, ale žiaden z jeho réžijných pokusov – Kean /1956/, Alibi /L´Alibi, 1969/, Bez rodiny /Senza famiglia, nullatenenti cercano affetto, 1972/, Nemajetní, hľadajú cit /L´Altro enigma, 1988/, Od otca k synovi /Di padre in figlio, 1982/, v ktorých tiež hral hlavné úlohy, sa nestretol s veľkým úspechom.
V roku 1991 bol poctený Zvláštnym Donatellovým Davidom a za celoživotné dielo v 123 filmoch mu boli udelené Cena Luchina Viscontiho 1996 a Zvláštny Zlatý lev na MFF v Benátkach 1996.
Najznámejšie postavy Vittoria Gassmana:
- potulný rytier Brancaleone da Norcia - L´armata Brancaleone /Brancaleonova armáda, r. M. Monicelli, 1966/ a Brancaleone na krížových výpravách /Brancaleone alle crociate, r. M. Monicelli, 1970/
- mladý flákač Bruno – Sviatočná vychádzka /Il corpasso, r. D. Risi, 1962/
- starnúci riaditeľ továrne na chladničky Francesco Vincenzini - Tiger a mačička /Il tigre, r. D. Risi, 1968/
- slepý kapitán Fausto - Vôňa ženy /Profumo di donna, r. D. Risi, 1974/
- kmotor mafie King Benny – Spáči /Sleepers, r. Barry Levinson, 1996/
Gassman ako režisér:
- Kean /spoluréžia F. Rosi, 1956/
- Alibi /L´Alibi, 1969, spoluréžia L. Lucignani, Adolfo Celi/
- Bez rodiny, nemajetní, hľadajú cit /Senza famiglia, nullatenenti, cercano affetto, 1972/
- Z otca na syna /Di padre in figlio, 1982, spoluréžia Alessandro Gassman/
- Cinecittá /TV, 1985/
- Affabulazione /TV, 1985, spoluréžia Carlo Tuzli/
- L´altro enigma /TV - Iná záhada, 1990/
Jeho manželkami boly herečky Nora Ricciová /1943-52/ a hollywoodska herečka Shelley Wintersová /1952-54/ a od 1972 bol ženatý s Dilettou D´Andreovou. Z každého manželstva má jedno dieťa: dcéry Paola /nar. 1949/ a Vittoria Gina /nar. 1953/ a syn Allesandro /nar. 1965/.
Zaujímavosti zo života Vittoria Gassmana:
- Gassman hral v talianskom Národnom divadle i talianskom národnom basketbalovom mužstve.
- Publikácie: autobiografia Un grande avvenire dietro le spalle, román Memorie di un sottoscala, poviedky Mal di parola, Bugie sincere, Camper. Farsa edipica in 2 tempi e 10 rounds, Lettere d´amore sulla bellezza, Vocalizzi.
- Prezývky: Il Mattatore, The Sir Laurence Olivier of Italy
