Jeanne Moreauová: Múza francúzskej novej vlny

11.8.2017|Jozef Rigo|
Jeanne Moreauová: Múza francúzskej novej vlny

(23. 1. 1928, Paríž, Francúzsko – 31. 7. 2017, Paríž, Francúzsko)

Dnes to znie neuveriteľne, ale na začiatku jej hereckej dráhy ju nepovažovali za dosť atraktívnu na to, aby sa stala skutočnou hviezdou. To len ukazuje, ako sa menil filmový svet začiatkom 2. polovice 20. storočia, keď sa v ňom objavila dcéra majiteľa reštaurácie na parížskom Montmartri a anglickej revuálnej tanečníčky a speváčky.

Oslnivá kariéra, ktorá pretrvala až do 21. storočia, sa definitívne uzavrela v noci na dnešok, keď Jeanne Moreauovú našli mŕtvu v jej parížskom dome. V januári budúceho roka by oslávila deväťdesiatku. Zabodovala najmä svojou "intelektuálnou ženskosťou", keď sa stala múzou francúzskej novej vlny. Pre svojich obdivovateľov bola viac než herečkou. Jej rozmanité filmové premeny, spôsob vystupovania na verejnosti aj osobité názory priniesli vznik symbolu konvenciami nespútanej, intuitívnej a prenikavo inteligentnej osobnosti.

Mala dvadsať rokov a bola ešte študentkou konzervatória, keď sa stala najmladšou členou prestížnej Comédie Française. Po štyroch rokoch sa objavila v Théatre National Populaire a začali si ju všímať aj filmári. Po niekoľkých nevýrazných melodrámach si ju všimol režisér Louis Malle a dal jej postavu v temnom trileri Výťah na popravisko (Ascenseur pour l´échafaud, 1957) s brilantnou hudbou Milesa Davisa.

Vzápätí išla z filmu do filmu, v niekoľkých výrazných postavách a výrazných dielach od režisérskych osobností ako Truffaut, Buňuel či Antonioni. Bola znudenou manželkou v Milencoch (Les Amants, 1958), intrigánskou grófkou v Nebezpečných známostiach (Les Liaisons dangereuses, 1959), jeden z najhlbších výkonov predviedla v psychodráme Noc (La Notte, 1960), v Jules a Jim (1961) stvárnila slobodomyseľnú ženu v milostnom trojuholníku, bola aj frivolnou služobníčkou v Denníku komorníčky (Le Journal d´une femme de chambre, 1963). Po komediálnom westerne Viva Maria! (1965), kde hrala po boku Brigitte Bardotovej, už nik nepochyboval, že Francúzsko má ďalšiu výraznú hviezdu.

"Nikdy som neodchádzala od filmu rovnaká, ako keď som ho začala nakrúcať. Vždy objavím nový rozmer pocitov, emócií, o ktorých som netušila, že ich mám," tvrdila, no špeciálnu slabosť mala pre romantickú drámu Jules a Jim. Podľa kritikov najdokonalejšie hrala takéto extravagantné, ale v odhaleniach svojich myšlienok rezervované ženy a aj ona sama bola veľmi hrdá na postavu Catherine a vyhlásila, že na svoj náhrobok si nechá napísať "milenka Julesa a Jima". Okrem ocenení za celoživotné dielo na všetkých najprestížnejších filmových festivaloch v Cannes, Benátkach aj v Berlíne je dodnes jedinou herečkou, ktorá dvakrát predsedala porote v Cannes. Z toho je tiež jasné, že herecká kariéra jej nestačila.

V roku 1975 zaujala režijným debutom Svetlo, o tri roky neskôr nakrútila Dospievajúce dievča - autobiografický film o mladej hrdinke vyrastajúcej pred vypuknutím 2. svetovej vojny. Realizovala sa aj v hudbe, podmanivo a nepateticky naspievala desiatky šansónov.

Jej osobný život poznačilo detstvo v bohémskej rodine, ktorého súčasťou bol rozvod rodičov. Trikrát bola vydatá, no spájali ju s viacerými mužmi. So starnutím sa dokázala vyrovnať s veľkou noblesou, vďaka ktorej sa dokázala objaviť v niekoľkých filmoch aj ako osemdesiatnička. "Robiť film, to nie je len určitý spôsob hry, to je spôsob života," tvrdila. Bola skrátka výraznou osobnosťou, u ktorej neprekvapilo, keď sa pred štyrmi rokmi zastala ruskej punkovej kapely Pussy Riot. Počas svojej kariéry trvajúcej 65 rokov získala tri francúzske filmové ceny César a ďalšie dve nominácie. Rozhodne bola femme fatale – ženou, okolo ktorej sa krútil vesmír, keď vstúpila do miestnosti, ženou, pri ktorej muži v momente zabúdali na svoje rodiny a vrhali sa jej k nohám. Čím sa teda líšila od svojich amerických predchodkýň, noirovských osudových žien ako Lauren Bacallová či Barbara Stanwycková, ktoré mali na mužov rovnaký vplyv? Herečka Jeanne Moreauová stelesňovala postavy, ktoré mužov nevnímali len ako podradné bytosti, nástroje na dosiahnutie svojich cieľov, bezvýhradne ich totiž zbožňovala.

V knihe Lexikon světového filmu Truffautov umelecký zámer trefne vystihol filmový vedec Achim Haag. Režisér podľa neho "veľmi citlivo formuluje základnú otázku filmu: Ako sa môže žena so svojimi erotickými potrebami a túžbami presadiť vo svete, ktorého pravidlá určujú muži“? Známa je preto scéna, kde sa Cathérine na chvíľku zamaskuje za chlapca a takisto si nárokuje svoj podiel. Napriek povahe svojich úloh sa snažila ponechať si svoje súkromie a vyhýbala sa škandálom. Na verejnosti preto pôsobila nedostupne až tajomne a jej povahové črty sa v mysliach fanúšikov často miesili s jej hrdinkami. Neboli možno tak ďaleko od pravdy. "Medzi mnou a mojimi úlohami nie je ani len najtenšia hranica. (…) Stávam sa po nich celkom inou osobou. Film pre mňa nie je profesionálna, ale hlavne ľudská skúsenosť. Hraním si netvorím svoju kariéru, tvorím si svoj život,“ priznala pre magazín Life. Okúsila však aj kariéru hudobníčky. Nahrala niekoľko albumov a spolu s Frankom Sinatrom si zaspievala aj v slávnej Carnegie Hall. Jeanne Moreauová sa objavila v takmer 150 filmových a televíznych úlohách. Jej kariéra trvala neuveriteľných sedem dekád a rovnako tak pretrvával aj jej šarm a zmyselnosť. V jej prípade totiž neboli spojené s vekom.

Filmografia Jeanne Moreauovej:

Muž môjho života (L´Homme de ma vie, 1952), Julietta (1953), Nesiahajte na prachy (Touchez pas au grisbi, 1954), Intrigáni (Les Intrigantes, 1954), Kráľovná Margot alias Bartolomejská noc (La Reine Margot, 1954), Nikto ma nemá rád (Les quatre cents coups, 1959),Žena je žena (Une femme est une Femme, 1961), Proces (Le Procés, 1962), Eva (1962),Víťazi (The Victors, 1963), Banánová šupka (Peau de Banane, 1963), Anjelská zátoka (La Baie des anges, 1963), Zblúdilec (Le Feu follet, 1963), Žltý Rolls Royce (The Yellow Rolls-Royce, 1964), Vlak (The Train, 1964), Mata Hari, agent H21 (1964), Slečna učiteľka (Mademoisselle, 1966), Námorník z Gibraltáru (The Sailor from Gibraltar, 1967), Nevesta bola v čiernom (La mariée était en noir, 1968), Nesmrteľný príbeh (TV film, Histoire immortelle, 1968), Dianine telo (Le corps de Diane, 1969), Monte Walsh (1970), Nathalie Granger (1972), Vyvolení (La Race des seigneurs, 1974), Buzíci (Les Valseuses, 1974), Posledný magnát (The Last Tycoon, 1976), Svetlo (Lumiére, 1976), Pán Klein (Monsieur Klein, 1976), Querelle (1982), Tisíc miliárd dolárov (Mille milliards de dollars, 1982), Brutálna Nikita (Nikita, 1990), Prerušený krok bociana (Le Pas suspendu de la cigogne, 1991), Milenec (L´amant, 1992), Mapa ľudského srdca (Map of the Human Heart, 1992), Ešte sa stretneme (A Foreign Field, 1993), Za mrakmi (Par – dela les nuages, 1995),Spomienky na Paríž (The Proprietor, 1996),Ľúbim ťa, neľúbim ťa (I Love You, I Love You Not, 1996), Katarína Veľká (TV film, Catherine the Great, 1996), Láska kúzelníkov (Un amour de sorciére, 1997), Večný príbeh (Ever After, 1998), Balzac (TV film, Balzac, 1999), Bedári (Les Misérables, 2000), Taká láska (Cet amour-lá, 2001), Čas, ktorý zostáva (Le temps qui reste, 2005), Tvár (Visage, 2009), Estónka v Paríži (Une Estonienne á Paris, 2012), Le Talent De Mes Amis (2015).

  Foto © Depositphotos/Youtube reprofoto Gaumont

Súvisiace články