Zomrel slovenský režisér a scenárista Vlado Balco

1.9.2017|SFÚ|

Vo štvrtok 31. augusta 2017 zomrel vo veku 68 rokov slovenský režisér, scenárista a pedagóg Vlado Balco. Dlhé roky pôsobil v Slovenskej filmovej tvorbe ako režisér dokumentárnych a krátkych filmov, nakrútil aj viacero hraných filmov, z ktorých divácky najúspešnejším sa stal Rivers of Babylon (1998) podľa rovnomenného románu spisovateľa Petra Pišťanka. Na Vysokej škole múzických umení odovzdával Vlado Balco svoje skúsenosti nastupujúcej generácii mladých tvorcov takmer dvadsať rokov.

Vlado Balco sa narodil 16. júla 1949 v Liptovskom Jáne. V Slovenskej filmovej tvorbe pracoval už v rokoch 1971 až 1977 ako technik scény a asistent kamery. Spolupracoval na hraných filmoch Jozefa Režuchu Do posledného dychu (1976), Dušana Trančíka Koncert pre pozostalých (1976) či na televíznom filme Martina Ťapáka Hanča, Janko, Lucia (1977). V roku 1977 nastúpil na bratislavskú Vysokú školu múzických umení, kde v roku 1983 absolvoval štúdium filmovej a televíznej dokumentárnej tvorby. Svojou tvorbou zaujal už ako študent. Za svoj školský film Tri tony šťastia získal Hlavnú cenu a Čestné uznanie poroty FICC na Západonemeckých dňoch krátkeho filmu v Oberhausene v roku 1980. 

Vlado Balco

Po skončení štúdia na VŠMU Vlado Balco pôsobil ako režisér v Štúdiu krátkych filmov Bratislava, kde hneď jeho dva krátke hrané filmy s ekologickou tematikou Quo vadis? (1983) a Homo immunis (1983) získali ocenenia na domácich a zahraničných festivaloch. Svoj dlhometrážny hraný debut Uhol pohľadu nakrútil v roku 1984. Vyrozprával v ňom príbeh študenta filmovej réžie, ktorý pri nakrúcaní absolventského dokumentárneho filmu o slávnom organistovi zisťuje, že aj tá najpravdivejšia umelecká výpoveď o skutočnosti je podriadená uhlu umelcovho pohľadu. Nasledovali hrané filmy Pasodoble pre troch (1986), Postoj (1988), Let asfaltového holuba (1990). Svoj divácky najúspešnejší dlhometrážny hraný film Rivers of Babylon nakrútil Balco v roku 1998 podľa rovnomenného románu spisovateľa Petra Pišťanka, ktorý bol tragikomickým podobenstvom o mocenskom vzostupe neokrôchaného kuriča istého bratislavského hotela, ktorý využije spoločensky neistú dobu po roku 1989 a vypracuje sa na najmocnejšieho muža v podniku. Jeho posledným hraným filmom bol Dážď padá na naše duše (2002) zo súčasnosti podľa scenára Jozefa Paštéku.

Balco sa aj neskôr počas svojho profesionálneho života venoval dokumentárnej tvorbe. V roku 1992 nakrútil dokument Opera session o naštudovaní Offenbachových Hoffmanových poviedok, ktorý získal viacero ocenení doma aj v zahraničí, vrátane Ceny za najlepší film o technike umeleckej tvorby na 12. medzinárodnom festivale filmov o umení v Montreale v roku 1994. S podobnou tematikou o rok neskôr režíroval trinásťdielny populárno-náučný seriál Bola raz jedna opera. Pre cyklus Tucet o osobnostiach spoločenského života nakrútil viacero dokumentov, medzi nimi Michal Sýkora (1996), Ján Sucháň (1998), Daniel Krajcer (2000), Tibor Huszár (2001), Jarmila Hargašová (2002), Natália Hejková (2002), Prof. Vladimír Krčméry, DrSc. (2005). V roku 2006 vznikol jeho televízny dokument o výstavbe sídliska Petržalka Nebeské geto, v roku 2008 dokument o filmovom kameramanovi Vincentovi Rosincovi Medzi 4-5,6, v roku 2011 zasa dokument mapujúci dvadsať rokov Filmovej a televíznej fakulty VŠMU. 

Okrem filmovej tvorby zasvätil Balco celý svoj život aj nastupujúcej generácii dokumentaristov. Od roku 1998 bol pedagógom a od roku 2002 aj vedúcim Ateliéru dokumentárnej tvorby na Filmovej a televíznej fakulte VŠMU v Bratislave, kde získal tituly docent (2004) a profesor (2010). V poslednom období pracoval na dokumentárnom projekte Na dne sú stopy o histórii vzniku vodného diela Liptovská Mara, ktorého téma z prostredia jeho rodného kraja zaujímala už počas študentských rokov.

Posledná rozlúčka s Vladom Balcom sa uskutoční v stredu 6. septembra 2017 o 14.00 hod. v bratislavskom krematóriu. 

Zdroj:  SFÚ Foto © SFÚ

Súvisiace články