Justice League
Keď vydavateľstvo DC Comics a filmová spoločnosť Warner Bros. v roku 2014 odhalili svetu svoj dlhodobý plán týkajúci sa novobudovaného komiksového vesmíru, nadšenie fanúšikov nemalo konca kraja. Len o tri roky neskôr je však situácia úplne iná a mimoriadne sledovaná tímovka Justice League, ktorá mala byť jednou z udalostí dekády bola od začiatku problematického vývoja vyzeraná s obavami.
Muž z ocele sa pritom javil ako obstojný štart nového superhrdinského univerza, ktoré malo byť temnejšou alternatívou spoločnosti Marvel Studios. Výrazné trhliny sa však začali objavovať už v očakávanom spojení dvoch najvýraznejších komiksových ikon Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti, pričom chmáry nerozptýlila ani rozporuplná Jednotka samovrahov. A jedna vydarená lastovička v podobe Wonder Woman ešte leto nerobí. Justice League sa musela od začiatku potýkať s veľkými produkčnými problémami a aj keď sa štúdio snažilo všemožne ich zaplátať, nakoniec sa mu to podarilo iba čiastočne. Výsledok nakoniec nie je až tak tragický, lenže faktom je, že za skutočnú výhru ho bude považovať iba málokto.
Ťažko pritom možno viniť iba zjavne vyhoreného režiséra Zacka Snydera, ktorý síce naštartoval univerzum Mužom z ocele, ale rande Supermana a Batmana už veľmi nezvládol. Rovnaká vina padá i na štúdio, ktoré jednoducho nestavilo na správneho koňa a dalo mu vopred i tretiu šancu. K tomu treba prirátať aj neustále zmeny za pochodu a miesto prvotnej snahy o isté odlíšenie sa nakoniec dostavilo až rezignovane pôsobiace otrocké kopírovanie konkurencie v snahe zopakovať ich recept na úspech. V zúfalej snahe sa jej vyrovnať dokonca na poslednú chvíľu najalo aj rovnakého šéfkuchára, lenže ani Joss Whedon (oba diely marvelovských Avengers) nie je žiadny kúzelník. Z mrazenej pizze z hypermarketu skrátka neurobíte originálnu neapolskú delikatesu, tým, že na ňu prisypete zopár surovín a necháte ju zohriať v peci.
Justice League sa od začiatku snaží uberať práve štýlom Avengers, čo sa mu v niečom darí a v niečom zase nie. Problémy sa týkajú už samotnej zápletky. Nemá samozrejme zmysel tvrdiť, že marvelovská superhrdinská udalosť sezóny 2012 a jej pokračovanie disponovali výnimočným scenárom plných zaujímavých zvratov. Darilo sa im však to hlavné – vyskladať tím plný sympatických charakterov s vydarenou tímovou chémiou a zábavnými interakciami. Justice League má oproti Batman vs. Superman: Úsvit spravodlivosti menšiu výhodu v tom, že jej príbeh je o poznanie priamočiarejší a súčasne i vyrovnanejší. Lenže, bohužiaľ, aj výrazne generickejší a zámienkou na čo najrýchlejšie poskladanie tímu plného nadľudí je tuctová mimozemská invázia vedená nudným zloduchom s armádou anonymných nohsledov. Steppenwolfa, pod ktorého maskou sa skrýva skúsený Ciarán Hinds, a nie je ho v nej vôbec cítiť, by skutočne mohol hrať ktokoľvek a dopadlo by to identicky.
O niečo lepšie fungujú aspoň jednotlivé ikonické superhrdinské charaktery. Okrem osvedčených ťahúňov získava najviac bodov k dobru nováčik Flash s tvárou Ezru Millera, ktorý nemá nikdy problém až sympaticky detinskou hláškou odľahčiť celkové dianie. To sa minimálne v jednej scéne darí aj ďalšiemu nováčikovi Aquamanovi v podaní Jasona Momou. Tímová interakcia je nesporne lepšia ako v prípade Jednotky samovrahov a aj napriek istým limitom väčšiny hereckého zoskupenia je relatívne slušná. Lenže ako sa hovorí, jednooký medzi slepými kráľom... Citeľne absentujú prechádzajúce sólové filmy rovnej polovice ansámblu a scenár sa tak musí neustále drkotať po hrboľatej ceste plnej nie vždy ideálne vystavaných skratiek. Pochváliť však možno aspoň svižné tempo dané ani dvojhodinovou minutážou a vlastne i fakt, že film sa tentokrát neberie až tak vážne. Je však otázne, nakoľko to budú brať ako pozitívum diváci vyžívajúci sa v predošlých temnejšie ladených Snyderovych prírastkoch do stále sa rozrastajúceho DC univerza.
Vyložene nestrhne ani akcia, ktorá síce neurazí, no až na bitku na ostrove Amazoniek postráda viac zapamätateľnejších momentov. Aj Snyderov vizuálny štýl sa už trochu vyčerpal a tentokrát filmu trochu prekvapivo podrážajú nohy aj nie vždy stopercentne vydarené vizuálne efekty. Čo pri takom kolose, do ktorého štúdio nasypalo obrovské množstvo finančných prostriedkov, dokáže až zaraziť. Hudba od veterána Dannyho Elfmana nie je vôbec zlá, lenže ďaleko viac vynikne na samostatné počúvanie, než ako doplnok k dianiu na plátne.
Lenže vďaka bohu aspoň za to. Justice League mala po tých všetkých problémoch našliapnuté k omnoho horšiemu diváckemu zážitku ako k zameniteľnej, no stále ako-tak zábavnej superhrdinskej stretávke, v ktorej zhodou okolností figurujú najslávnejšie postavičky histórie DC Comics. Z tohto pohľadu je to rozhodne smutný výsledok pre štúdio, ktoré má k dispozícii tie najlepšie možné aktíva, no zatiaľ s nimi príliš nevie zaobchádzať. Svetlo nádeje v podobe Wonder Woman však predsa len signalizuje o niečo pozitívnejšiu budúcnosť. Len to chce ďalej pokračovať v jej nastolenom trende. Druhá potitulková scéna filmu každopádne sľubuje veľké veci, takže snáď sa ich aj dočkáme.
