Chlapi neplačú

7.2.2018|Martin Černický|

Občianska vojna v Juhoslávii patrila k mimoriadne krvavým konfliktom konca dvadsiateho a začiatku dvadsiateho prvého storočia. Jej priamy následkom bol rozpad Juhoslávie na niekoľko samostatných štátov a mnohým účastníkom týchto zápolení zanechal nezmazateľné šrámy na duši. O tom pojednáva aj bosnianska dráma Chlapi neplačú.

Dej filmu je situovaný do bližšie nešpecifikovaného hotelu umiestneného niekde v horách. Jej hlavnými hrdinami sú slovinský psychológ Ivan (Sebastian Cavazza) a osem veteránov juhoslovanskej občianskej vojny. Ide o mužov rôznych národností, či vyznaní a ich účasť na tomto opustenom mieste je vlastne akýmsi sociálnym experimentom a súčasne terapiou, ktorá im má pomôcť vyrovnať sa hrôzami nie až tak dávnej minulosti. Netrvá však dlho a medzi jednotlivými dobrovoľníkmi sa postupne začnú objavovať názorové rozkoly a konflikty..

Režisér Alen Drljević až doposiaľ nemal výraznejšie skúsenosti s klasickou hranou tvorbou a prax v tomto smere naberal na pozícii asistenta réžie. Sám sa profiloval skôr ako dokumentarista a svoj debutový Karneval z roku 2006 venoval tematike nezákonného vyhostenia bosnianskych utečencov z Čiernej Hory. To že ho ako tvorcu zjavne zaujíma dopad konfliktov vedených na území dnes už bývalej Juhoslávie na bežných ľudí, potvrdzuje aj snímka Chlapi neplačú – ktorá pritom mala byť pôvodne rovnako dokumentom. Drljević sa ako bývalý vojak v minulosti priamo zúčastnil podobného stretnutia veteránov, čo mu aj vnuklo ideu na film. Ten sa však napokon, navzdory pôvodným plánom, rozhodol realizovať ako tradičnú hranú záležitosť.

Fotogaléria Chlapi neplačú (2017)Zobraziť fotogalériu »

Drljević, ktorý sa okrem réžie podieľal aj na scenári, sa síce nevybral tou ľahšou cestou, ale pochváliť ho možno minimálne za to, že na hrôzy a nezmyselnosť vojny sa mu darí upozorňovať rovnako efektívne, ako snímkom situovaným priamo do centra diania. A to aj za využitia minimálneho množstva prostriedkov - stačí mu k tomu zopár zdanlivo tvrdých chlapov, jedno bohom zabudnuté, a pomerne depresívne pôsobiace, miesto a má vytvorené ideálne podmienky na herecký koncert. A ten sa skutočne aj koná, nakoľko režisér mal pri výbere jednotlivých typov šťastnú ruku. Tým navyše z pohľadu nášho diváka na potrebnej prirodzenosti pridáva aj fakt, že hoci ide o elitných hercov daných regiónov, o vyložene známe tváre rozhodne nejde. 

Je každopádne zaujímavé sledovať, ako si postavy v emočne vypätých, až dokumentárne ladených, scénach vylievajú svoje srdce pred psychológom. Len ťažko sa prieť o ich autenticite, nakoľko niektoré vojnové historky vychádzajú z osobných skúsenosti zúčastnených. Zaujímavé je i to, že že režisér film pojíma ako istú formu alegórie, kde každá jedna postava svojim spôsobom predstavuje zástupcu konkrétnej národnosti. Celková uveriteľnosť je však už problematickejšia a to hlavne preto, ako prudko dokážu niektorí jednotliví protagonisti reagovať na niektoré podnety. Hoci tým Drljević jednoznačne poukazuje na to, že niektoré rany nezahojí ani čas, súčasne tým vyvstávajú otázniky typu, ako mohli podobne psychicky labilní aktéri viac než dvadsať rokov normálne fungovať v bežných sociálnych interakciách. Možno ani nemohli, lenže scenár sa podobnými myšlienkami vôbec nezaoberá. Miesto toho sa sústreďuje výhradne na prítomnosť a potláčané traumy. Mňa by to však rozhodne zaujímalo... a to i viac, ako to na čo sa zameriava v prvom rade. Aj napriek viacerým nesporným kladom je totiž výsledok z môjho pohľadu možno až príliš modelový a jednotvárny.

Fotogaléria Chlapi neplačú (2017)Zobraziť fotogalériu »

Chlapi neplačú je názornou ukážkou toho, že aj na ošúchanú, aj keď stále aktuálnu, tému sa dá vždy nahliadať tak, aby nepôsobila ako recyklát stokrát videného. A i keď Drljevićov príspevok nevnáša do problematiky nič skutočne nové, či naozaj zásadné, som skalopevne presvedčený, že z pohľadu mnohých divákov ani nebude predstavovať žiadny problém. Podstatné je, že vie čo chce povedať a vie si vynútiť adekvátnu divácku pozornosť. Podobné filmy sú  určite potrebné a že ide predsa len viac o triumf silnej látky ako naozaj silného spracovania, sa dá tým pádom ľahšie prepáčiť. Určité kvality v sebe ukrýva tak či tak.

VERDIKT MOVIE MANIA:
  Foto © ASFK

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...
Highlighty z Comic-Con 2017

Highlighty z Comic-Con 2017

Jedna z najdôležitejších udalostí modernej pop kultúry, ktorá spája svet fantázie, science fiction a záhad so svetom filmu,...