Babel
Mexický režisér Alejandro González Iñárritu a jeho dvorný scenárista Guillermo Arriaga uzatvárajú svoju trilógiu o ľudskosti posledným, cenami ovenčeným dielom s biblickým názvom. Babel (Babylon) podobne ako jeho predchodcovia (Láska je kurva, 21 gramov) rozpovedá niekoľko na prvý pohľad nesúvisiacich príbehov, ktoré odhaľujú podstatu ľudskej existencie, zarývajú sa hlboko pod kožu a pretrvávajú vo vás ešte dlho po ich vzhliadnutí.
Iňarittu je citlivý režisér, ktorý z jednotlivých postáv extrahuje ich definíciu bez zbytočných dialógov a objasňovania ich konania. Prezieravo charaktery zasadí do krízových situácií, kde sa postupne kryštalizujú ich vlastnosti, skryté túžby a podstata ich existencie. V Babeli to funguje viac ako v ktoromkoľvek predchádzajúcom filme tohto 43 ročného rodáka z Mexika City, nakoľko jednotlivé príbehy sú o nadviazaní komunikácie s cudzím svetom.
Manželská dvojica (Pitt, Blanchet) uniká pred smútkom na dovolenku do Maroka. Tu však dôjde k tragédii, keď mladú ženu postrelia uprostred púšte a začína sa boj o jej záchranu. Hluchonemá Tokijčanka (Rinko Kikuchi) sa vyrovnáva so smrťou svojej matky úzkostlivým hľadaním sympatií u opačného pohlavia, zatiaľ čo jej otca (Kôji Yakusho) hľadá polícia, pretože kedysi dávno daroval svojmu sprievodcovi po Afrike pušku, z ktorej guľka prestrelila plece Američanke a rozpútala medzinárodnú aféru. V San Diegu sa mexická opatrovateľka (Adriana Barraza) rozhodne zobrať svojich amerických zverencov na svadbu svojho syna, nakoľko jej domáci nedali inú šancu. Situácia sa skomplikuje pri ich návrate na americko – mexickej hranici...
Jednotlivé príbehy plynú v časových odchýlkach, ktoré nepresahujú rozpätie niekoľkých dní, ale zásadne a nekompromisne menia životy zúčastnených, tak ako sme si už u Iňarritu zvykli.
Filmu na autentickosti pridáva obsadenie nehercov (marockí chlapci zodpovední za osudnú ranu), naturálne zobrazenie intimity a celková atmosféra stretu rozdielnych kultúr a jazykov.
Herecké výkony sú strhujúce, každý využíva priestor, ktorý mu scenár vyhradil na 150%. Zvlášť potom Adriana Barazza ako pestúnka Amélia je neuveriteľne presvedčivá vo svojom trápení a bezvýchodiskovosti situácie, do ktorej ju okolnosti uvrhnú alebo Rinko Kikuchi uzavretá vo svete ticha, tak zúfalo túžiaca po uznaní, objatí, sexe – komunikácii...
S úspechom predchádzajúcich filmov u divákov i kritikov sa dostavil i vyšší rozpočet, ktorý režisérovi umožnil lokalizovať svoj film na viacero kontinentov, ktoré sú prezentované v prekrásnych obrazoch Rodriga Prieta (Alexander, Skrotená hora). Hudba Gustava Santaolalla skvele podškrtáva vizuálny a citový koktail. Zosilňuje zážitok natoľko, že občas máte chuť vystrieť pomocnú ruku smerom k plátnu a podoprieť protagonistov v agónii ich trápenia.
Iňarittu natočil ďalší majstrovský kúsok. Jeho film rozpráva mnohými jazykmi, kričí túžbou po pochopení a ticho šepká o univerzálnosti bolesti a nádeje...
