Gregory Peck – predstaviteľ šľachetného hrdinu
05.04.1916 (La Jolla, Kalifornia, USA) - 12.06.2003 (Los Angeles, Kalifornia, USA)
Gregory Peck patril medzi najpopulárnejšie americké filmové hviezdy 20. storočia. Vrchol jeho filmovej kariéry bol v období 40.- 60. rokov. Aj neskôr hral dôležité filmové úlohy a na filmovom plátne sme ho príležitostne mohli vidieť ešte v 90. rokoch. V mnohých encyklopédiách a databázach sa Gregory Peck spomína ako prvý rodený Kalifornčan, ktorý bol ocenený Oscarom 1962 - za svoju úlohu neohrozeného advokáta Atticusa Fincha, ktorý na súde obhajuje negramotného černocha obvineného zo znásilnenia belošského dievčaťa v protirasistickej dráme z amerického juhu 30. rokov Ako zabiť vtáčika ( To Kill a Mockingbird, 1962 ). Táto filmová postava a tiež film sú odborníkmi často citované a v r. 2003 ho Americký filmový ústav umiestnil na 2. miesto do rebríčka 100 najviac inšpirujúcich filmov všetkých čias. Gregory Peck bol v r. 1969 prezidentom USA Lyndonom Johnsonom za svoje humanitárne, ľudské a občianske zásluhy vyznamenaný najvyšším štátnym ocenením Medailou slobody.
Gregory Peck sa narodil v kalifornskom mestečku La Jolla. Rodokmeň jeho prapredkov zo strany otca je anglického, škótskeho, írskeho, a zo strany matky z arménskeho pôvodu. Jeho rodičia ( obaja írskeho pôvodu ) sa rozviedli, keď mu bolo 5 rokov. Ako jedináčik vyrastal u nábožensky prísne založenej babičky. Napriek tomu s odstupom času hodnotí svoje detstvo ako celkom šťastné. Pravidelne raz do týždňa dodržiavali rodinný rituál: stará mama si posadila malého Gregoryho na kolená a celé hodiny sa zhovárali. Okrem toho sa do vôle mohol vyšantiť so svojim psom. Prvý film v kine videl ako 9- ročný chlapec, išlo o čiernobiely nemý horor Fantóm opery (1925). Neskôr jeho prvá detská túžba –stať sa námorníkom – bola na spokojnosť jeho otca – lekárnika v San Diegu nahradená zámerom stať sa lekárom.
Po absolvovaní rímskokatolíckej vojenskej akadémie v Los Angeles a neskôr strednej školy v San Diegu ( absolvoval r. 1936 ) študoval lekársku prípravku a dejiny literatúry na University of California v Berkeley ( 1936-39 ), kde vedľa športovej činnosti ( člen veslárskeho družstva ) účinkoval v študentskom divadelnom krúžku – poprvé stál na javisku v hre Eugene O´Neilla: Anna Christie.
Herectvo mu učarovalo natoľko, že keď v roku 1939 získal štipendium, tak predčasne prerušil štúdium medecíny na univerzite v Berkeley a odišiel vlakom do New Yorku s poslednými 160 dolármi vo vrecku a s doporučujúcim listom. Jeho úmyslom bolo venovať sa herectvu profesionálne. Dva roky ( 1939-41 ) navštevoval herecké kurzy Sanforda Meisnera na newyorskej Neighborhood Playhouse, zároveň si však popri štúdiu zarábal tak, že moderoval program motocyklových kaskadérov na Svetovej výstave a robil turistického sprievodcu v Rockefellerovom stredisku. Napriek tomu, že školné činilo len 26 dolárov, s peniazmi to nebolo vždy jednoduché. Aby mal na stravu, dal sa najať ako kuchárov pomocník pre študentský veslársky klub a v tých horších časoch sa občas stávalo, že musel prespávať vonku v Central Parku než získal začiatkom 40. rokov angažmán na letnej scéne Barther Theatre vo virgínskom Abingdone a v zájazdovom súbore Katharine Cornellovej.
V roku 1942 sa poprve predstavil na Broadway v hre Emlyna Williamsa: Zornička a v roku 1943 hral pod vedením režiséra Maxa Reinhardta v divadelnej protivojnovej dráme Irwina Shawa: Synovia a vojaci.
Zranenie chrbtice, ktoré Gregory Peck utrpel ešte v r. 1939 síce znamenalo, že ako zdatný športovec musel obmedziť svoje športové aktivity, ale zároveň ho to zachránilo pred odvodom na front 2. svetovej vojny. V týchto vojnových časoch bol v Hollywoode nedostatok mužov a dobrých hercov zdatnej atletickej postavy. A tak netrvalo dlho a Gregory Peck mal v kapse dlhodobú zmluvu hneď so štyrmi filmovými štúdiami: RKO, 20th Century Fox, Selznick Productions, a Metro-Goldwyn Mayer ( MGM ). Pre film ho objavil scenárista a producent Casey Robinson, ktorý mu zveril hlavnú úlohu veliteľa ruských partizánov Vladimíra vo vojnovej dráme Dni slávy ( Days of Glory, 1944 ) - r. J. Tourneur. To bol jeho debut za filmové štúdio RKO. Ešte výraznejšie na seba upozornil hneď nasledujúcou rolou katolíckeho misionára Francisa Chisholma, za ktorého stvárnenie v dráme podľa románu J. Cronina Kľúče od kráľovstva ( The Keys of the Kingdom, 1944 ) - r. J.M.Stahl bol poprvé nominovaný na Oscara 1945.
Táto nominácia na Oscara, navyše krátko po hereckom debute pochopiteľne nemohla ujsť pozornosti filmárov. Ešte toho istého roku sa začala spolupráca medzi Gregory Peckom a slávnym režisérom kriminálnych a psychologických thrillerov Alfredom Hitchcockom. Celkovo nakrútili dva filmy. V prvom z nich - v romantickom psychothrilleri s názvom Rozdvojená duša ( Spellbound, 1945 ) si zahral schizofrenického pacienta ( Gregory Peck ) neprávom obvineného z vraždy, ktorý si ale kvôli svojej chorobe nič nepamätá. O jeho záchranu sa pokúša krásna psychologička ( Ingrid Bergman ) a ako by nestačilo, že sa do svojho pacienta zamiluje, zistí sa že zhodou okolností tento pacient a novozvolený riaditeľ príslušnej psychiatrickej liečebne, ktorý sa zatiaľ na pracovisku neukázal sú jedná a tá istá osoba. Legendárnu snovú sekvenciu navrhol Salvador Dalí. Vo svojej dobe to bolo sklamanie, v súčasnosti ide o jeden z najviac cenených Hitchcockovych filmov. V druhom filme Prípad Paradinová ( The Paradine Case, 1947 ) sa už Gregory Peck predstavil vo svojej typickej filmovej role – ako neohrozený advokát, statočne brániacich obvinených ( väčšinou nevinných ). Úspešný londýnsky právnik ( Gregory Peck ) sa ujme obhajoby krásnej ženy ( Alida Valli ), ktorá je obvinená z otrávenia svojho manžela, národného vojnového hrdinu. Jej nevina však nie je jednoznačná a ako sa do nej postupne zamiluje, začína hazardovať ako so svojím manželstvom, tak i s kariérou. Oba filmy sú síce z hľadiska Hitchcockovej tvorby menej významné a nižšej kvality, ale ako to u Hitchcocka býva zvykom stále ide o perfektne nakrútené filmy.
Z tohto obdobia treba ešte spomenúť romantickú drámu, ktorú nakrútil veľký klasik Elia Kazan: Gentlemanská dohoda ( Gentleman's Agreement, 1947 ), ktorá mala medzi divákmi veľký ohlas. Gregory Peck bol za úlohu novinára, ktorý sa vydáva za Žida, aby odhalil skrytý antisemitizmus nominovaný na Oscara. V tejto dobe išlo o ojedinelú tému, a po rokoch Peck v jednom interiew spomína: „Naozaj sme sa v tej dobe pri nakrúcaní tak cítili - ako statoční pionierski prieskumníci antisemitizmu v Spojených štátoch.“
Ako vidieť - vďaka svojmu príjemnému a dôveryhodnému zovňajšku – 191 cm vysokej, štíhlej postave a ušľachtilej tvári sa Gregory Peck v Hollywoode presadil už koncom 40. rokov ako ideálny predstaviteľ gentlemanských nositeľov práva, či už brániacich zákony v sudcovskom talári, či z pozície advokáta ( Prípad Paradinová (1947), Mys hrôzy (1962) ), so šerifskou hviezdou na prsiach, alebo v prostom kovbojskom obleku ( Súboj na slnku (1946), Pištoľník (1950), Veľká krajina (1958), Plaziaci sa mesiac (1968), Mackennovo zlato (1969), Šerif (1969). Alebo ako hrdina preukazujúci svoju statočnosť vo vojenskej uniforme ( Priamo nad hlavou (1951), Kapitán Hornblower (1951), Noční ľudia (1954), Nížina v plameňoch (1954), Pahorok Pork Chop (1959), Na brehu (1959) ) či len ako hrdina osamele bojujúci proti nespravodlivosti a predsudkom.
Napriek zdanlivému stereotypu neohrozených hrdinov si pozornejší divák všimne, že mnohé jeho filmové postavy v sebe skrývajú zašifrované humanitné posolstvo. Napríklad jeho postava námorného kapitána, ktorý sa teší na pokojný život na súši, no zistí že pre zmenu musí bojovať s banditmi na divokom západe ( vo westerne Veľká krajina, 1958 ), alebo postava veliteľa počas vojny v Korei vedúceho svojich mužov na smrť v útoku na celkom zbytočný a bezvýznamný kopec, len preto že si to želajú jeho nadriadení ( vo vojnovej dráme Pahorok Pork Chop, 1959 ), alebo ako armádny psychiater – drsný chlap s vojenskou mentalitou, ktorý ale zisťuje, že musí bojovať s nestráviteľnou byrokraciou ( vo filme Kapitán Newman, M.D., 1963 ).
Pokiaľ ide o jeho filmovú kariéru v období 50. rokov. Z tohto obdobia vynikajú najmä tri filmy. Gregory Peck dokázal, že svoj šarm a eleganciu môže úspešne uplatniť tiež v polohe humornej nadsádzky, v romantickom filme, alebo v komédii, ako o tom svedčí úloha amerického novinára Joea Bradleyho ( Gregory Peck ), ktorý podľahne krehkému kúzlu mladej princezny ( Audrey Hepburn ) natoľko, že nedokáže zneužiť jej dôveru a zverejnením princezninho rímskeho dobrodružstva dosiahnuť profesionálny úspech, v romantickej komédii Prázdniny v Ríme ( Roman Holiday, 1953 ) - r. Wiliam Wyler. Ďalším filmom Gregory Peck dokázal, že hoci v jeho tvorbe prevažujú postavy sympatických hrdinov, nevyhýba sa ani postavám temnejších charakterov, z ktorých vyniká najmä čudácky námorný kapitán Achab ( Gregory Peck ), ktorý podstupuje sebazničujúci boj s legendárnym morským netvorom, vo filmovej adaptácii dobrodružného románu Hermana Melvilla Biela veľryba ( Moby Dick, 1956 ) - r. John Huston. Do tretice z tohto obdobia treba spomenúť protivojnovú sci-fi drámu Na brehu ( On the Beach, 1959 ). Po nukleárnej katastrofe ostali poslednými obyvateľmi Zeme Austrálčania. Rádioaktívne žiarenie sa však nezadržateľne šíri aj ku ním. Ľuďom ostáva niekoľko mesiacov života. Dwight Lionel Towers ( Gregory Peck ), veliteľ americkej ponorky, kotviacej u austrálskych brehov, sa v tejto bezvýchodiskovej situácii zoznámi s očarujúcou ženou Moirou ( Ava Gardner ). Ich vzťah môže mať iba krátku budúcnosť. On i jeho priatelia si musia položiť otázku, čím naplnia čas, ktorý im ostáva. Film nakrútil v komornom duchu režisér Stanley Kramer a pôsobivé sú napríklad zábery na ľudoprázdne ulice San Francisca, alebo scéna automobilových pretekov, ktoré sa zmenia na hromadný samovražedný masaker pretekárov. Hoci bol film nakrútený r. 1959, dej filmu sa odohráva v blízkej budúcnosti ( 1965 ). Zápletka filmu bola zhodou okolností naozaj prorocká: r. 1962 umiestnil Sovietsky zväz na Kube jadrové rakety a svet sa takmer ocitol na pokraji jadrovej vojny. V roku 2000 sa tento film dočkal svojho remake v trojdielnom austrálsko-americkom TV filme, kt. režíroval Russel Mulcahy s rovnomennym názvom Na brehu ( On the Beach, 2000 ). V hlavných rolách sa predstavili Armand Assante a Rachel Ward.
Z hľadiska diváckej zaujímavosti je geniálnou satirická komédia Miliónová bankovka ( The Million Pound Note, 1953 ), ktorá navyše skrýva hlboké mravné poučenie. Predlohou filmu je satirická poviedka Marka Twaina. Americký námorník Henry Adams ( Gregory Peck ), ktorý nemá ani penny sa túla bez cieľa po ulici, keď ho oslovia dvaja bohatí gentlemani so žiadosťou, aby im pomohol vyriešiť ich spor, týkajúci sa miliónovej bankovky. Ide o to, či je človek schopný žiť jeden mesiac s miliónovou bankovkou vo vrecku, a pritom z nej neutratiť ani jedinú penny. Adams na to pristúpi a zisťuje, že nech prejaví záujem kúpiť, či podniknúť čokoľvek, v okamihu, keď chce platiť miliónovou bankovkou, je v reštauráciách, obchodoch, hoteloch a nakoniec i v spoločnosti zahŕňaný nielen až kráľovskými poctami, ale všetko, na čo si len spomenie, dostáva zadarmo. Nakoniec, keď Adams takmer stratil svoju dôstojnosť a dievča ktoré miluje, sa ukáže, že peniaze spôsobujú viac problémov, než akú majú hodnotu.
Začiatkom 60. rokov sa Gregory Peck objavil v divácky úspešných filmoch ako napr. kriminálny thriller Mys hrôzy ( Cape Fear, 1962 ) v úlohe nečestného advokáta Sama Bowdena ( Gregory Peck ), ktorého prenasleduje po návrate z väzenia psychopatistický bývalý klient ( Robert Mitchum ) za to, že zatajil súdu istú poľahčujúcu okolnosť. V roku 1991 režisér Martin Scorsese nakrútil oveľa úspešnejší remake, kde Sama Bowdena si zahral Nick Nolte a psychopatického klienta brilantne stvárnil Robert de Niro. Tajomstvo toho úspechu spočíva pravdepodobne v tom, že remake malo oveľa lepší scenár okrem toho prvú verziu režíroval Jack Lee Thompson známy ako režisér béčkovych akčných filmov ( v 70-80. rokoch hlavne s Charlesom Bronsonom ), ktorý sa s Martinom Scorsesem vôbec nemôže merať. Ďalším filmom v tomto období bol jeden z kasových trhákov roku 1961 – vojnový film z obdobia 2. sv. vojny Delá z Navarone ( The Guns of Navarone, 1961 ) s trojicou charizmatických hrdinov ( Gregory Peck, David Niven, Anthony Quinn ) - o tajnom spojeneckom komande, ktoré má pomocou sabotáže zneškodniť delá na strategickom ostrove Navarone.
Po štyroch oscarovych nomináciách ( Kľúče od kráľovstva (1945), Dieťa divočiny (1947), Gentlemanska dohoda (1947), Priamo nad hlavou (1951) ) bol Gregory Peckovi konečne udelený jeho jediný Oscar 1962 za rolu Atticusa Fincha, štátneho nadvládneho z južanského mestečka 30. rokov v protirasistickej dráme podľa románu Harper Leeovej Ako zabiť vtáčika ( To Kill a Mockingbird, 1962 ) - r. R. Mulligan. Advokát Atticus Finch ( Gregory Peck ) je pomerne mladý vdovec, ktorého manželka tragicky zahynula a musí sa sám starať o dva deti. Navyše má na krku prípad, keď musí hájiť negramotného černošského robotníka ( Brock Peters ) obvineného zo znásilnenia bieleho dievčaťa, ktorý je pravdepodobne nevinný. Napätá atmosféra sa neraz zvrtne až v rasové nepokoje. Gregory Peck sa tak stal prvým rodeným Kalifornčanom v dejinách, ktorý získal Oscara ( predchádzajúci držitelia Oscara nepochádzali z Kalifornie, ale z rôznych oblastí USA, alebo dokonca z Európy ).
Do konca 60. rokov sa Gregory Peck ešte objavil v zhruba 8 celovečerných filmoch, z ktorých prevažovali vyššie spomínané dobrodružné filmy, westerny, vojnové filmy a občas komédie, či romantické filmy.
V 70. rokoch bola jeho filmová kariéra postupne na úpadku. V tomto období sa preto viac venoval spoločenským a kultúrnym záležitostiam. Gregory Peck ako producent ( už od 1958 ) v tomto období podporil vznik dvoch úspešných sociálne-kritických filmov podľa skutočných udalosti: Súdny proces s Cantonsvilleskou deviatkou ( The Trial of the Catonsville Nine, 1972 ) a Holubica ( The Dove, 1974 ). Najmä prvý z nich pojednáva o skutočnom prípade trestného stíhania ľudí, ktorí odmietli vojenskú službu vo Vietname pre občiansku neposlušnosť. Pokiaľ ide o jeho herecké účinkovanie - v roku 1976 prijal Gregory Peck účinkovanie v prvom dieli dnes už kultovej hororovej série Prichádza Satan ( The Omen, 1976 ). Pravdou je, že podobný typ filmov – lacných krvákov vnímal Gregory Peck len s veľkou nechuťou, preto sa účinkovaniu dlho bránil. Pretože v tej dobe bola jeho filmová kariéra už pomaly za zenitom, presvedčila ho len výška honoráru 250-tisíc dolárov a 10% podiel zo zisku. V 70. rokoch boli síce satanské horory v móde, no nikto nemohol tušiť, že to bude taký divácky trhák. Gregory Peck takto paradoxne len na tržbách nakoniec zarobil 60 miliónov dolárov. Vysoké kasové zisky, ktoré mu zabezpečili aspoň divácky comeback mali aj jeho ďalšie filmy: autobiografický vojnový film o slávnom americkom veliteľovi z obdobia 2. sv. vojny a Kórejskej vojny: Generál Mac Arthur ( MacArthur, 1977 ) a thriller, ktorého dej sa pohybuje skôr na hranici sci-fi: Chlapci z Brazílie ( The Boys from Brazil, 1978 ). Smutne preslávený nacistický lekár Josef Mengele ( Gregory Peck ) sa po úteku do Južnej Ameriky pusti do tajného výskumného projektu znovuzískania moci pre nacistov, ktorého je po rokoch konečným výsledkom takmer stovka klonovaných Hitlerov.
Od 80. rokov sa Gregory Peck objavuje na filmovom plátne stále zriedkavejšie. V tomto období sa sústredil hlavne na televízne projekty. V miniseriáli TV CBS o americkej občianskej vojne Severu proti Juhu Modrá a sivá ( The Blue and the Gray, 1982 ) si zahral amerického prezidenta Abrahama Lincolna. Najväčší úspech v tomto období dosiahol celovečerný film TV CBS nakrútený podľa skutočných udalostí Šarlátový a čierny ( The Scarlet and the Black, 1983 ). Inšpiráciou bol skutočný príbeh katolíckeho kňaza, ktorý počas 2. sv. vojny zachránil tisíce Židov tak, že ich tajne pašoval z Ríma do neutrálneho Vatikánu. V role Írskeho kardinála monsignore Hugha O´Flahertyho sa vo svojej jednej z najlepších úloh predstavil Gregory Peck a jeho úhlavného protivníka – vrchného veliteľa SS v Ríme rovnako brilantne stvárnil Christopher Plummer. Pamätná je najmä scéna, keď veliteľ SS na spoločenskom večierku pred všetkými kardinála odhalí a v ostrej slovnej prestrelke ho varuje, aby okamžite všetkého nechal. Na druhý deň nechá na dlažbu cez námestie sv. Petra namaľovať čiaru, ktorá určuje skutočnú hranicu medzi Rímom a Vatikánom ( nejde o vtip, skutočný Vatikán má rozlohu len 0,44 km štvorcových ). Potom s odstreľovacou puškou v ruke striehne na kardinála v okne protiľahlej budovy. Keď sa kardinál O´Flaherty chystá provokatívne nohou prekročiť čiaru, už sa zdá že odstreľovač vystrelí, keď v poslednej chvíli sa kardinál stiahne a svojmu protivníkovi výsmešné zamáva.
Vo svojej hereckej aktivite nepoľavil ani v pokročilejšom veku koncom 80. rokov, keď sa pripomenul rolou spisovateľa Ambrosa Bierceho v psychologickej dráme Prisťahovalec ( Old Gringo, 1989 ) - r. L. Puenzo.
V roku 1991 formálne oznámil defitívny odchod do filmárskeho dôchodku. Ešte toho istého roku vzdal hold jeho umeniu režisér Martin Scorsese, keď ho obsadil malej roly v remake psychologického thrilleru Mys hrôzy ( Cape Fear, 1991 ) v ktorom bol pred tridsiatimi rokmi stelesnil advokáta Sama Bowdena. V roku 1993 Gregory Peck ako producent podporil vznik TV filmu ( TV TNT ) podľa divadelnej hry Tiny Howeovej „Kostolné obrazy“ s názvom Portrét ( The Portrait, 1993 ), zároveň si v ňom zahral hlavnú úlohu starého maliara. Úlohu jeho manželky si zahrala ďalšia hollywoodska legenda Lauren Bacall a do úlohy jeho dcéry obsadil svoju skutočnú dcéru – herečku Ceciliu Peck. Jeho poslednou filmovou úlohou v živote bola vedľajšia úloha starého kňaza v ďalšom TV remake – tentoraz išlo o dobrodružný film Biela veľryba ( Moby Dick, 1998 ) kde úlohu kapitána Achaba tentoraz stvárnil Patrick Stewart.
O jeho živote a práci vznikol celovečerný televízny dokument, postupne nakrúcaný v r. 1995-99 s názvom A Conversation with Gregory Peck ( Rozhovor s Gregory Peckom, 1999 ) – réžia Barbara Koppleová.
Niečo zo súkromného života
Zaujímavosťou je, že filmová komédia Prázdniny v Ríme ( 1953 ) sa v tom čase prelínala s jeho skutočným súkromným životom. Gregory Peck v tom čase prišiel do Ríma ako psychicky zlomený človek. Dôvodom boli problémy s jeho prvou manželkou Gretou, ktoré viedli v tom čase k odlúčeniu a rozvod bol len otázkou času. Behom nakrúcania sa Gregory Peck zamiloval do francúzskej novinárky Veronique Passani, ktorá s ním robila interiew a ktorá sa o dva roky neskôr v r. 1955 stala jeho druhou manželkou, s ktorou žil až do svojej smrti. Takto určitým spôsobom jeho vlastný románik prežil jeho „filmovú romancu“. A takmer by sa neboli stretli. Po rokoch sa mu totiž jeho druhá manželka zdôverila, že v tento deň mala ako novinárka na výber urobiť jedno z troch interiew: buď s americkou filmovou hviezdou Gregory Peckom, alebo s Albertom Schweitzerom na spoločnom večierku s francúzskym filozofom Jean-Paulom Satrom. Po dlhšom váhaní sa nakoniec Veronique rozhodla pre Gregoryho Pecka. On jej na to žartovne odpovedal: „Dievčatko, práve ste urobili najlepšie rozhodnutie v živote!“
Bol to fyzicky veľmi zdatný muž. Robert Mitchum, ktorý je tiež kus chlapa, spomína že záverečnú scénu pästného súboja s Gregory Peckom v thrilleri Mys hrôzy ( 1962 ) sa obaja nebáli zahrať skutočne natvrdo. Mitchum podľa vlastných slov po nakrúcaní cítil údery päsťou na celom tele, ešte niekoľko dní.
Gregory Peck bol humanistom a vzorom šľachetného človeka, nielen na filmovom plátne, ale aj v skutočnom živote. Okrem toho, že bol podporovateľom rôznych humanitárnych organizácií, napríklad v roku 1980 keď hrozilo, že skrachuje americká automobilka Chrysler a 600-tisíc ľudí príde o prácu, okrem iných osobností podal pomocnú ruku aj Gregory Peck, tým že zadarmo účinkoval v reklame na automobily Chrysler, čím podporil ich predaj. V roku 1990 po smrti herečky Avy Gardner si vzal k sebe do domácnosti jej starú gazdinú, aj jej psa.
Gregory Peck sa pochopiteľne začal angažovať aj v spoločenských a kultúrnych záležitostiach. Napríklad ešte v r. 1949 spolu s hercami Melom Ferrerom, Dorotou Mc Guire a slávnym producentom Davidom O´Selznickom založili v jeho dome v kalifornskom La Jolla malé divadlo ( dnes je divadlo presťahované na Kalifornskú univerzitu v San Diegu ), v ktorom dostali šancu si zahrať mladí začínajúci amatéri. Aj sám Gregory, ktorý bol vyťažený filmovaním si takto mohol uspokojiť svoju divadelnú vášeň. Roku 1965 sa stal členom Národnej umeleckej rady ( poradný orgán vlády pre veci z oblasti umenia ). V rokoch 1967-70 bol prezidentom Americkej akadémie filmového umenia a vied ( udeľuje Oscary ) – a bolo vtedy v jeho právomoci rozhodnúť, že sa v ročníku 1968 udeľovanie Oscarov nebude konať – na počesť zavraždeného černošského politika Martina Luthera Kinga. Tiež bol zakladajúcim členom a neskôr tiež predsedom Amerického filmového inštitútu ( AFI ).
Ako presvedčený demokrat, humanista a bojovník za ľudské práva mal kontakty aj medzi politikmi. Demokratická strana mu dvakrát ponúkla kandidatúru do senátu a v roku 1970 Gregory Peck dokonca vážne uvažoval, nad kandidatúrou na kreslo kalifornského guvernéra – jeho protikandidátom za republikánov bol vtedy bývalý herec Ronald Reagan. V jednom rozhovore spomenul, že prezident Lyndon Johnson mu ponúkal miesto veľvyslanca v Írsku. Nakoniec si to Gregory Peck ale vždy rozmyslel s odôvodnením, že nechce využívať svoju popularitu k politickým cieľom. Bol odporcom vojny vo Vietname. Prezident USA Richard Nixon známy svojimi tvrdými praktikami, v tom čase priznal že existuje akási „čierna listina“ jeho potencionálnych protivníkov na ktorej boli celebrity protestujúce proti Vietnamu ako Jane Fonda, Gregory Peck a ďalší... Na tento útok Peck odpovedal tak, že ako producent podporil vznik už spomenutých spoločensko-kritických filmov Súdny proces s Cantonsvilleskou deviatkou (1972) a Holubica (1974).
V roku 1969 mu prezident USA Lyndon Johnson udelil Prezidentskú medailu slobody ( najvyššie vyznamenanie udelené civilistom ). V roku 1986 bol vyznamenaný Humanitárnou cenou Jeana Hersholta, za celoživotné dielo bol poctený Cenou Amerického filmového inštitútu ( 1989 ), čestným Cézarom ( 1995 ) a Cenou na MFF v Karlových Varoch 1996, ktorých sa zúčastnil s rodinou. V septembri 1997 bol hosťom stretnutia intelektuálov Forum 2000 v Prahe. V roku 2000 mu univerzita v írskom Dubline udelila čestný doktorát a pri príležitosti otvorenia filmovej fakulty bol Gregory Peck zvolený za jej čestného zakladateľa a patrona. Ďalším čestným patronom sa stal režisér Martin Scorsese.
Svoje spomienky a skúsenosti Gregory Peck zhrnul do autobiografickej knihy An Actor´s Life ( Hercov život, 1978 ). Jeho film Ako zabiť vtáčika (1962) bol v r. 2003 Americkým filmovým ústavom zaradený na 2. miesto rebríčka 100 najviac inšpiratívnych filmov všetkých čias. Podľa vlastných slov jeho najobľúbenejšie herecké partnerky boli Audrey Hepburn, Ingrid Bergman a Ava Gardner s ktorými ho spájalo dobré priateľstvo aj v skutočnom živote.
V rokoch 1942-55 bol Gregory Peck ženatý s divadelnou kostymérkou Gretou Kukkonen s ktorou má troch synov ( ich tridsaťročný syn John spáchal r.1975 samovraždu ). Z druhého manželstva, ktoré uzavrel roku 1955 s francúzskou novinárkou Veronique Passani, pochádzajú herci Anthony Peck ( nar. 1956 ) a Cecilia Peck ( nar. 1958 ).
Gregory Peck zomrel 12. júna 2003 vo veku 87 rokov vo svojom dome v Los Angeles v spánku na zlyhanie srdca ( bol vtedy chorý na zápal pľúc ). Je pochovaný v mauzóleu v chráme Ducha Panny Márie v Los Angeles. Na pohrebe takej významnej a obľúbenej osobnosti, ako už býva zvykom sa zúčastnilo množstvo priateľov a známych. Podľa cirkevných úradov bolo prítomných približne 3 000 ľudí. Zo známych osobností spomeňme Harrisona Forda, Anjelicu Huston, Calistu Flockhart, Michaela Jacksona a pod. Jeho starý priateľ, herec Brock Peters ( hral obvineného černocha vo filme Ako zabiť vtáčika (1962) vo svojej smútočnej reči povedal: "V umení je súcit, v súcite humánnosť, v humánnosti je ušľachtilosť a láska. Gregory Peck nám dal tieto hodnoty v plnej miere.“
Zdroj: MovieMania.sk Foto © CC / Wikipedia
