Dvojaký život Veroniky (La Double vie de Veronique, 1991)

25.4.2007|Stano Hudák|
Dvojaký život Veroniky (La Double vie de Veronique, 1991)

Predčasne zosnulý Krzystof Kieslovski sa stal známym desaťdielnym televíznym seriálom Dekalóg (1988), filmami Krátky film o zabíjaní (1987) a Krátky film o láske (1988) a slávnym filmovou trilógiou Tri farby (1993-94). Bol jediným poľským režisérom, ktorý mal v deväťdesiatych rokoch úspech v Európe, a jedným z mála európskych režisérov, čo niečo znamenali v Spojených štátoch. Jeho snímky sa dodnes premietajú v mnohých filmových kluboch a sú ozdobou mnohých retrospektívne zameraných filmových festivalov a jeho posledný film – Tri farby: Červená (1994) bol nominovaný na cenu americkej filmovej akadémie – Oscara v kategórii najlepší zahraničný film.

Spoločenské pozadie vzniku

Na prelome 70. a 80. rokov prežívalo Poľsko veľkú spoločenskú a politickú krízu. Nespokojnosť ľudí so vtedajším socialistickým režimom, nedostatkom potravín a zvyšovaním cien sa prejavila v prvom rade r. 1980 v lodeniciach v Gdansku vznikom prvej poľskej od komunistickej moci nezávislej odborovej organizácie vo východnej Európe Solidarita na čele s disidentom Lechom Walesom. Generálne štrajky a nepokoje sa stávali stále častejšími. Ak Poľsko nechcelo riskovať podobnú inváziu vojsk Varšavskej zmluvy ako v Československu 1968, menším zlom aspoň podľa komunistického vodcu generála Jaruzelskeho bolo dočasná mobilizácia poľskej armády a vyhlásenie stanného práva ( 1981- 83 ). Aj neskôr, keď sa situácia zlepšila, ešte dlho v spoločnosti prevládala morálna kríza, apatia a znechutenie. V tomto období sa rad poľských filmových tvorcov v čele s režisérmi Andrzejom Wajdom a Krzystofom Zanussim vo svojich dielach venovali hlavne súčasnej tematike, v ktorej sa kriticky vyslovovali k horúcim problémom. Priama kritika vtedajšieho politického systému nebola možná, filmári sa teda snažili zviditeľňovať jeho nedostatky na príkladoch morálnej a etickej krízy spoločnosti. Jednoznačne viditeľný kriticky nesúhlasný podtext vo vyznení väčšiny filmových diel tej doby budil záujem informovaného publika, ktoré bolo vzrušené provokatívnosťou a vysokou mierou názorovej otvorenosti.

Medzi mnohými známymi titulmi zaujali už vtedy filmy dokumentaristu Krzystofa Kieslowskeho, ktorý v tom čase prešiel k hranému filmu, a ktoré boli súčasťou prúdu kina morálneho nepokoja, ako ho neskôr nazvali poľskí a neskôr zahraniční publicisti. Presne na tejto vlne sa niesli filmy Personál ( 1975 ) a aj Amatér ( 1979 ) Už vtedy mal veľký divácky ohlas Amatér ( 1979 ) – v poradí Kieslowskeho iba prvý celovečerný film. Išlo o príbeh obyčajného občana ( Jerzy Stuhr ), ktorý ako jediný vlastní amatérsku kameru a preto ho vymenujú za oficiálneho kameramana obce. Svojimi dokumentmi sa snaží upozorňovať na rôzne neporiadky systému ako aj rozkrádanie majetku obce. V ďalšom filme s veľavravným názvom Náhoda (1981) rozhodla náhoda o troch verziách budúcnosti mladého inteligenta, ktorý sa stal po prvé funkcionárom, po druhé disidentom a po tretie človekom mimo politiky. Všetky možnosti záviseli od toho, či sa v prvej sekvencii tohto trojdielneho filmu hlavnému hrdinovi podarilo alebo nepodarilo dobehnúť vlak. Po tomto filme bolo jasné, že Kieslowski sa prejavil i ako tvorca a mysliteľ, ktorého nezaujímajú efektné bojové heslá a radikálne, ale tézovité videnie problému. Obracia sa vo svojich filmoch k človeku.

Kieslowskeho príbehy, ktoré s urputnou a vytrvalou naliehavosťou rozpráva vo svojich filmoch už od konca 70. rokov, sú pre ústretového vnímateľa vždy až prekvapivo zrozumiteľné a informačné. Mnohé z toho, čím nás pozitívne obohacujú, sa však ťažko spätne pomenováva za pomoci bežných slov a viet. Mnoho z Kieslowskeho filmov sa v divákovej pamäti dosť často vracia – neraz i dlho po zhliadnutí filmu. Tí ktorí mali to šťastie a stretli sa s týmito vyššie spomenutými titulmi, a tiež tí, ktorí si svojho času v televízii dopriali Kieslowskeho desaťdielny TV seriál Desatoro ( Dekalóg, 1988 ), boli bezpochyby poznamenaní málo bežnou a hlboko zasahujúcou formou poznania. Usilovná snaha, s ktorou nám režisér stále znovu predkladá výrečné portréty ľudí tápajúcich sa vo vlastných životných osudoch, pôsobí silou skutočne presvedčivého príkladu. A takýto príklad je zaiste cenný preto, že neponúka tézovité a ľahko jednoznačné riešenia. Nekompromisne tvrdá kritickosť, ktorú autor prejavuje voči morálnym nedostatkom svojich hrdinov, nikdy nepostráda toľko potrebné chápajuce porozumenie. Máloktorý filmový tvorca sa tak jednoznačne a zásadne vyslovuje k potrebe základných životných cieľov pre jedinca i pre spoločnosť. Kde možno nájsť základné hodnoty, aké sú tie pravé normy, morálky potrebnej pre medziľudské súžitie? Čo potrebuje človek, čo môže dať sám sebe a čo tým druhým?

Otázka ľudskej osobnosti a jej ovplyvniteľnosťou životnými podmienkami a prostredím zaujímala režiséra už v spomínanom filme Náhoda (1981). Predkladajú sa v ňom divákovi tri rôzne varianty jedného života, ktorého smerovanie snáď skutočne ovplyvnila náhodilosť. Na tému osudu a jeho vplyvu na človeka je tak trochu nakrútený aj film Dvojaký život Veroniky ( 1991 ), ktorý sa zaoberá osudmi dvoch mladých žien.

Nakrúcanie

Dvojaký život Veroniky (1991) realizoval Kieslowski v spolupráci s francúzskymi filmármi od novembra 1990 do marca roku 1991. Nakrúcalo sa v poľských mestách Lodž a Krakow, ako aj vo francúzskom Clermont Ferrande a v Paríži za účasti poľských aj francúzskych hercov. Takmer celá váha filmu stojí a padá na brilantnom výkone hlavnej predstaviteľky vtedy 25- ročnej francúzskej herečky Irene Jacob v dvojúlohe Weroniky – Veronique, ktorá sa práve týmto filmom preslávila a získala cenu za ženský herecký výkon na MFF V Cannes 1991 a nomináciu na Zlatý glóbus. Rovnako aj filmový štáb sa skladal sčasti z Francúzov a z Poliakov. Okrem poľskej verzie existovali aj francúzske verzie filmového scenára, pričom najviac práce mal režisér Kieslowski s hlavnou predstaviteľkou Irene Jacob. Jej herecký výkon bol v poriadku, ale problémom bola jazyková bariéra. Pri takom umelecky náročnom a psychologicky citlivom deji filmu je nesmierne dôležité správne pochopiť do najmenších podrobností a odtieňov zámery režiséra a psychológiu postavy. Režisér Krzystof Kieslowski musel pri nakrúcaní s Irene Jacob stráviť s ňou ohromné množstvo času a úsilia pri usmerňovaní a dolaďovaní jej hrania. Pričom s I. Jacob podľa potreby skúšali aj voľnú improvizáciu a experimentovanie so scénami. Francúzska verzia scenára určená I. Jacob sa údajne musela z poľštiny do francúzštiny prekladať až 15-krát, starostlivo vyberať slová a vypilovať dej. Okrem scenára režisér bol otvorený aj pre nápady hercov. Celá tá snaha ale nakoniec stála za to.

double-vie-veronique-1.jpg
Záber z nakrúcania ( vľavo: I. Jacob )

Dej filmu a jeho posolstvo

Motív dvojníka je jedným z najuhrančivejších motívov kultúrnej mytológie, má pocitový základ alebo podnet v zrkadle, vodnej hladine alebo v dvojčatách. Krzysztof Kieślowski tento motív využil vo filme Dvojaký život Veroniky, metafyzickom podobenstve o mieste človeka na svete. Vyrozprával v ňom tajuplný príbeh o dvoch mladých ženách, ktoré vyrastali na dvoch stranách železnej opony. Presnejšie môžeme povedať, že sú to dve verzie toho istého človeka v rovnakom čase no na rôznych miestach. Sú to dvojníčky: narodili sa v rovnaký deň, v rovnakú hodinu, majú rovnaké meno ( Weronika / Véronique ), rovnakú tvár, hlas, gestá a pohyby, obe majú výrazný hudobný talent pre spev, obe trpia srdcovou chorobou. Hoci o sebe nevedia, obe chvíľami naliehavo pociťujú, že na svete nie sú samé, pretože ich sprevádza zrkadlový obraz ich duchovného blíženca. Symbolicky sa stretli uprostred demonštrujúceho davu na krakovskom námestí krátko po opätovnom spojení Východu a Západu. Tichým svedkom ich stretnutia je len fotografia. Francúzska turistka Véronique na nej náhodou zachytila svoju poľskú dvojníčku Veroniku, skamenenú úžasom ako hľadí na vlastnú tvár odchádzajúcu v autobuse. Táto fotografia, ukrývajúca tajomstvo dvojakého života, pripomenie, že meno protagonistiek má aj význam verná podobizeň.

Duchovné hľadačstvo je tematizované v oboch častiach príbehu o Veronike. Krakovčanka Weronika je zmätená svojím vzťahom k oddanému Antekovi ( Jerzy Gudejko ), cíti však potrebu nájsť to, čo ani sama nevie pomenovať. Možno je to ten extatický moment porozumenia, ktorý zažíva pri speve. Rovnako letmé milostné kontakty Parížanky Véronique naznačujú, že aj ona nástojčivo hľadá akési životné ukotvenie. Keď poľka Weronika podľahne svojej chorobe, po smrti poľskej dvojníčky náhle Francúzka Veronique pocíti prázdne miesto vo svojom živote, prežíva nezrozumiteľný pocit straty. Zdá sa však, že ich životy by mohli dôjsť spoločného naplnenia v tom jedinom, ktorý zostáva. Veronika vo svojej francúzskej podobe je najprv prekvapená a zaskočená nedefinovateľným poznaním záväzku a zodpovednosti. Jej konanie a správanie je sprevádzané nespokojnosťou a nepokojom. Až postupne nachádza životnú vyrovnanosť v rozvíjaní svojho talentu. Každý z nás má povinnosť pracovať sám na sebe a odovzdávať poznané a získané duchovné hodnoty svojmu okoliu... Prázdno, ktoré cíti Veronique zaplní až záhadná hra tajného ctiteľa. Véronique sa ocitne v stave hľadania čohosi efemérneho a neznámeho. Nazdáva sa, že práve bábkoherec a spisovateľ Alexandre ( Philippe Volter ) jej v pavučine tajomných náznakov môže dať odpoveď na to, prečo náhle cíti, že niekto zmizol z jej života. V jej svete sa náhodné stretnutia a udalosti menia na osudové zásahy prozreteľnosti, zanechávajúcej svoj viditeľný odtlačok. Z náhody sa stáva osud vďaka presvedčeniu, že všetko so všetkým súvisí a všetko má svoj skrytý význam.

Kieślowski skúmal nevyspytateľnosť ľudského osudu. Náhodným križovaním ciest protagonistov v Dvojakom živote Veroniky ďalej naznačil, že možno jestvuje niečo, čo je príčinou každej náhody. Čo hýbe ľudským životom podobne ako bábkoherec hýbe svojimi marionetami. Toto niečo však človeku ponecháva slobodnú voľbu, ktorú môže realizovať v procese duchovného hľadania.

V hre nie je nič menšie, ako poznanie zmyslu vlastnej existencie a pochopenie spojenia s inými ľuďmi. Pretože samotná povaha Veronikiných otázok je nepolapiteľná, aj odpovede možno hľadať len v predtuchách, víziách, a snoch. Dvojaký život Veroniky je oslavou intuitívneho myslenia a senzibility. Duchovné znepokojenie v Dvojakom živote Veroniky, podstupuje ženská hrdinka, obdarená tichou vnútornou silou a schopnosťou empatie. Kieślowski zobrazuje ženskú inakosť ako dar, ktorý umožňuje rozšíriť ľudské vedomie na oblasti neprístupné intelektu. V týchto sférach jeho hrdinka nachádza emocionálne poznanie. Véronique verí svojej intuícii a vďaka tomu vždy vie, čo má urobiť. Po smrti dvojníčky, ktorá zomrela na javisku, náhle pochopí, že musí skoncovať so spevom. Intuícia ju zavedie na stopu Alexandra, aby v jeho bábkarskom predstavení o prerode ranenej baleríny na motýľa získala kľúč k tajomstvu smrti a znovuzrodenia.

Záhadne rozoklaný príbeh Dvojakého života Veroniky sa rozvetvuje v labyrinte senzibility. Kieślowski doňho vstupuje prostredníctvom komorných detailov vnútorného prežívania Veroniky. Ich nástojčivá fotografická krása odkrýva privátny svet hrdinky, preniká do intimity okamihu, ktorý Veronika prežíva v dokonalom súlade so sebou i univerzom.

double-vie-veronique-2.jpg
Záber z filmu Dvojaký život Veroniky ( 1991 )

Kieslovski ako bývalý dokumentarista je známy perfektným citom pre kameru. V jeho filmoch často vidíme zábery zblízka na každodenné predmety, ako kufor, alebo kocka cukru do ktorej pomaly nasakuje káva. Podľa jeho vlastných slov, cez záber na perspektívu predmetov každodennej potreby ponúka divákovi možnosť vnímať intímny svet hrdinu jeho vlastnými očami. V Dvojakom živote Veroniky je to napr. panoráma Krakova snímaná cez zvlnené okenné sklo vlaku, svet videný naruby cez priesvitnú guľôčku plnú hviezd, difúzia čaju v presvetlenom pohári, intímny rituál s prsteňom, nastavenie tváre padajúcemu prachu omietky. Tieto drobné introvertné gestá zrkadlovo spájajú obe protagonistky a sceľujú dvojaký život do jedinej duchovnej existencie. Tá rezonuje aj v rozdvojení motívov zhudobneného Danteho Paradisa, pod ktoré sa autor hudby Zbigniew Preisner podpísal menom svojho fiktívneho alter ega Van den Budenmayera.

Intímne momenty vizuálne zjednocuje zlato-žltý filter, zalievajúci obraz teplým duchovným svetlom. Toto duchovné svetlo sa objavuje v uzlových bodoch príbehu. Véronique zažne lampu pri posteli vo chvíli milostného vyvrcholenia, práve v deň smrti svojej dvojníčky. Keď v telefóne počúva skladbu, pri ktorej Veronika zomrela, v svetle lampy uzrie mystickú víziu jej skonu. Keď ju prebudia zrkadlové odblesky z náprotivného okna, vzápätí pochopí odkaz šnúrky ukrytej v prázdnej obálke. Keď na ulici nastavuje tvár slnku, svetlo absorbuje i odráža, aby v jeho lúčoch vytušila prítomnosť svojho duchovného ja.

Vráťme sa k významu motívu dvojníka. Podľa niektorých starých legiend stretnutie s vlastným dvojníkom je predzvesťou blízkej smrti, rovnako je však aj dokladom o dosiahnutí prorockého stavu. Obe interpretácie zapadajú do metafyzického rébusu Dvojakého života Veroniky, žiadna z nich však neodchýli tajomné dvere viac, ako len na nahliadnutie do tepla zlatistého svetla.

Ohlasy po premiére

Krzystof Kieslowski vo svojich filmoch úprimne a bolestne spoluprežíva so svojimi hrdinami nekonečný a urputný zápas za sotva kedy dosiahnuteľný etický ideál. Posadnutosť, s ktorou sa hrdinovia Kieslowskeho príbehu snažia preraziť si, i za cenu veľkých obetí, vlastnú cestu k pochopeniu a poznaniu zmyslu vlastnej existencie, je charakterotovorným momentom všetkých jeho dosiaľ realizovaných filmov.

Filmom Dvojaký život Veroniky (1991) dokázal Krzystof Kieslowski, že nestratil a neopustil svoju veľkú tému. Rovnako tak trvajú i jeho nároky na umeleckú a vysoko morálne zodpovednú kvalitu filmárskej práce. Príbehový rámec filmu Dvojaký život Veroniky naznačuje, že Kieślowski sa po páde komunizmu posunul od eticky angažovaných diel z obdobia kina morálneho nepokoja k témam, ktoré presahujú spoločensko-historické ukotvenie morálnych stanovísk a pokúšajú sa vyjadriť vzťah k absolútnu. Týmto filmom sa Kieslowského tvorba prestala zaoberať poľskými záležitosťami, zuniverzálnela. Dvojaký život Veroniky (1991) je film o tom, čím je a čím bude európsky osud. Philippe Volter ukazuje Irene Jacob (Veronike) bábku jej samej. O niekoľko rokov neskôr v trilógii Tri farby podobne spýtavo skúmal platnosť hesiel sloboda – rovnosť – bratstvo. Trilógia Tri farby (1993 – 1994) – Modrá, Biela a Červená – bola pokračovaním skúmania mravnej dilemy, modernou interpretáciou troch farieb Veľkej francúzskej revolúcie.

Táto potreba konfrontácie ideálu a skutočnosti vyvierala z Kieślowského kresťansko-humanistickej skepsy, určujúcej ráz jeho duchovného znepokojenia i okruh otázok o človečej existencii videnej spoza obrazu v zrkadle viditeľného sveta. V záhadnom labyrinte dvojznačností a náznakov Dvojakého života Veroniky však niet odpovedí, pretože objekt ich otázok musí zostať skrytý.

Snímok sa dočkal veľkého diváckeho ohlasu a predstaviteľka hlavnej dvojúlohy Irene Jacob získala v roku 1991 najvyššie ocenenie poroty na MFF v Cannes.

double-vie-veronique-3.jpg
Irene Jacob predstaviteľka Veroniky získala ocenenie na MFF v Cannes 1991 a nomináciu na Zlatý glóbus

Získané ocenenia: Cena FIPRESCI, Cena Ekumenickej poroty a Cena za najlepší herecký výkon ( Irene Jacob ) na MFF v Cannes 1991; Cena divákov na MFF Varšava 1991; nominácia na Zlatý glóbus za najlepší zahraničný film; nominácia na Césara pre najlepšiu herečku ( Irene Jacob ) a za hudbu.

Dvojakým životom Veroniky prišiel Kieslowski s momentom tajomna. Neskôr povedal, že za ním raz prišlo pätnásťročné dievča a tvrdilo, že po tomto filme už vie, že existuje niečo ako duša. „Stálo za to urobiť Veroniku pre toto dievča.“ Dvojaký život Veroniky vošiel do dejín filmu ako veľká pocta pravde našej prchavej intuície.

V čase, keď sa po veľkom ohlase filmu v Nemecku objavovali v tlači inzeráty na zoznamku ako: „pôvabná blondínka, obdivovateľka Veroniky a Troch farieb hľadá životného partnera“, v Poľsku naopak kritici nezvyknutí na zahraničnú spoluprácu a na niečo nové vmietli Kieslowskemu do tváre „metafyzický blábol“, lavírovanie na mínovom poli, kde „otázky už boli vyčerpané a odpovede stále chýbajú“. Ukazovali prstom na jeho režisérske stopky a centimeter, symboly smiešneho perfekcionizmu. Písalo sa, že z jeho dokonalosti „vanie chlad“ a že jeho filmy sú v skutočnosti pre Francúzov.

Krzysztof Kieslowski vo filmoch zašiel až do intímnych priestorov, ktoré si každý tak veľmi stráži. Hovoril, že jeho hlavná postava, či už dokumentárnych, alebo hraných snímkov, bojuje s mocou, so systémom, okolím, rodinou, a so sebou samým, pretože vie, že bez lásky nie je ničím.

Predčasne zosnulý Krzystof Kieslowski žiaľ žil po tomto filme zhruba len päť rokov. Zomrel vo februári 1996 vo veku 55 rokov vo Varšave. Príčinou jeho smrti bola ( akoby symbolicky ) neúspešná operácia srdca.

Dwoje ziczie Weroniky / La Double vie de Veronique ( Dvojaký život Veroniky )

Mysteriózny / Romantický / Dráma
Poľsko / Francúzsko 1991, 98 min.

Scenár: Krzystof Kieslowski, Krzystof Piesewicz
Kamera: Slawomir Idziak
Hudba: Zbigniew Preisner
Strih: Jacques Witta
Réžia: Krzystof Kieslowski
Hrajú: Irene Jacob ( Weronika / Veronique ), Philippe Volter ( Alexandre Fabbri ), Halina Gryglaszewska ( teta ), Aleksander Bardini ( dirigent ), Kalina Jędrusik ( zbormajsterka ), Władysław Kowalski ( otec Veroniky ), Jerzy Gudejko ( Antek ), Janusz Sterniński ( advokát ) a ďalší

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články

TV tipy na tretí októbrový víkend

TV tipy na tretí októbrový víkend

Dnešné sychravé a hmlisté počasie mnohých nabádajú si na televíznych obrazovkách pozrieť nejaký film pri dobrom horúcom čaji. Máme pre...