Goyove prízraky (Goya’s ghosts)
Miloš Forman sa po sedemročnej odmlke vracia na strieborné plátno s preňho typickou tematikou konfrontácie umelca a zvyšku sveta. Po Amádeovi (1984) a poslednom projekte Muž na mesiaci (1999) sa pozornosť československého filmára zamerala na slávneho španielskeho maliara Francisca de Goyu.
Myšlienku transformácie politických udalostí v Španielsku na prelome 18. a 19. storočia do pohyblivých obrázkov prostredníctvom jedného z najuznávanejších umelcov svojej doby nosil Forman niekde v podvedomí už od chvíle, keď v osemdesiatych rokoch prvý krát navštívil Museo del Prado v Madride, kde je vystavená väčšina Goyových diel. Pri príprave scenára sa opäť stretol s Francúzom Jeanom Claudom Carrierom (Zrodenie, Mária Antoaneta), s ktorým už spolupracoval na Valmontovi (1989). 75-ročný Forman nás prevedie znovu upevnením inkvizície v Španielsku a obdobím jeho okupácie Napoleonovou armádou, pričom samotné Goyovo dielo ustupuje na plátne do úzadia pred osudmi charakterového trojuholníka.
V úvode sledujeme úspešného Goyu (Stellan Skarsgård) ako dvorného maliara španielskej kráľovskej rodiny, ktorý okrem posmešne verných vyobrazení aristokracie maľuje i démonické interpretácie svojho okolia. Tie sa spolu s obrazmi mladej Inés (Natalie Portman) stávajú tŕňom v oku popredných cirkevných hodnostárov. Na scénu vstupuje horlivý zástupca morálky Brat Lorenzo (Javier Bardem) a nevinná Inés sa pod nátlakom mučenia prizná k židovskej viere. Jej otec, bohatý obchodník, požiada Goyu, aby sa u Lorenza prihovoril za Inésine oslobodenie. Udalosti, ktoré nasledujú nechcem a nebudem prezrádzať, povedzme len, že osud a vratká politická situácia si zahrá krutú hru so všetkými zúčastnenými.
Skarsgård predstavuje Goyu so značnou dávkou pokory a strachu, ktorá mu v každej minúte filmu žiari z očí, akoby ani odvážne obrazy nepatrili svojmu ustráchanému autorovi. Zo skvelej interpretácie cítiť Goyovu túžbu po pohodlnom živote bez politického angažovania sa, na druhej strane však v mlčanlivých výrazoch vidieť pohŕdanie a odpor k neprávostiam, ktoré tak otravne zasahujú do jeho pokojného života. Lorenzo sa naopak angažuje až príliš a nemá najmenší problém vymeniť kňazské rúcho za vojenský kabát, znásilniť Inés a následne nato prijať pozvanie na večeru od jej otca či odsúdiť na smrť bývalého učiteľa a mentora. Postava Brata Lorenza je vo filme najhutnejším charakterom a je až zarážajúce, že Bardem jej nedokázal dodať viac tvárnosti a dravosti. Kde sa stratila jeho iskra, ktorú poznáme z Predtým ako sa zotmie?! Je jasné, že Lorenzo má pramálo spoločného s temperamentným kubánskym spisovateľom. Ale nebola Bardemova živelnosť dôvodom, prečo ho Forman zvolil práve do tejto roly? Nuž, človek mieni, herec mení... Natalie Portman je v úlohe Inés tak úžasne naivná, jednoduchá a krásna, že uveriť v Goyovu posadnutosť svojou múzou nie je ani za mak ťažké.
Goyove prízraky sú taktiež zaujímavé po vizuálnej stránke. Farebnosť a nápaditosť obrazov prekvapivo kričí i na miestach, kde by sme ju neočakávali a Madrid si rozhodne pridávam na svoj list miest, ktoré raz musím navštíviť (špeciálne potom pre posledný záber filmu – je dokonalý).
Priznám sa, že je mi zaťažko uberať jednu hviezdičku filmu, ktorému som ich automaticky prisúdil plný počet a to ešte pred jeho vzhliadnutím, ale urobím tak pre výstrahu tým, ktorí pri menách Forman, Skarsgård a Bardem (kameň úrazu) premýšľajú v resp. nepremýšľajú rovnako ako ja.
