Grandhotel
Niekde medzi rušnými ulicami Liberca a zdanlivo pokojným nebom visí otáčavý hotel. Okrem zväčša nemeckých hostí a frustrovaného majiteľa tu ostáva visieť i údržbár a amatérsky meteorológ Fleischman. Jeho život sa točí okolo predpovedí počasia, nudných opravárenských prác a plánovaného úteku teplovzdušným balónom, ktorý by ho dokázal odniesť až za hranice mesta, za hranice štátu – niekam, kde by bol slobodný...
Fleischman (Marek Taclík) má priority jasné. Nemotorne, pomaly ale s definitívnou určitosťou uskutočňuje svoj plán a vo vyhliadkovej veži tajne šije balón z plachiet a závesov hotelových izieb. Ľudia v jeho okolí ho vnímajú každý po svojom. Pre majiteľa Grandhotela Jegra (Jaromír Dulava) predstavuje bútľavú vŕbu, ktorej môže popisovať svoje bohaté skúsenosti so ženami, zakomplexovaná chyžná Zuzana (Dita Zábranská) vidí Fleischmana ako ideálneho partnera (určil jej to totiž test v časopise), čašník „karierista“ Patka (Jaroslav Plesl) sa ho snaží využiť na patetickej ceste k bohatstvu, pričom nevníma, že jeho priateľka Ilja (Klára Issová) sa s podivným samotárom čoraz viac zbližuje.
Od režiséra Šeptej, Samotárov a Jedna ruka netleská Davida Ondříčka sa nám dostáva ďalšieho príbehu, jeho autorom je spisovateľ a scenárista Jaroslav Rudiš, ktorý sa pri písaní s veľkou pravdepodobnosťou inšpiroval vlastnými skúsenosťami – kedysi sa živil ako poslíček v hoteli a okrem Prahy či Berlína študoval i v Liberci. Neviem či niektorí z tvorcov pracoval na meteorologickej stanici, ale zvláštna záľuba ústrednej postavy naberá v príbehu obrazovo atraktívne kontúry, keď Fleischman systematicky zaznamenáva teplotné rozdiely, meria rýchlosť vetra a robí všetky tie veci, ktorým mi obyčajní smrteľníci nerozumieme, dostáva sa nám úžasných záberov na oblohu, oblaky a búrkové mraky. Ide o skvelú prácu kameramana Richarda Řeřichu, ktorý s Ondříčkom spolupracoval už na Samotároch a „Jednej ruke“.
Hutné vedľajšie postavy sú vďačným zdrojom humoru i určitej tragickosti, ktorá však ustupuje do úzadia pred všadeprítomnou pohodou a neženie film do melancholických rovín.
Člen Činoherného klubu Marek Taclík sa s oceňovaným režisérom tiež nestretáva prvý krát (Jedna ruka netleská) a jeho interpretácia tichého rojka mu sedí ako uliata. Fleischman je osôbka, ktorú si jednoducho zamilujete v momentoch, keď každú druhú vetu (a v celom filme ich naozaj nemá mnoho) začína neistým „jakože, prostě...“, vtedy, keď jednoducho nedokáže prekročiť hranicu mesta a nepomôžu mu pritom ani policajné putá či vo chvíli, keď divákovi i Ilji ukáže, že i on má svoj názor na okolie. Issovej Ilja pôsobí z pomedzi všetkých postáv najtriezvejšie a o to zaujímavejšie je sledovať jej zbližovanie s Fleischmanom. Ich vzájomné stretnutia, pohľady a postupné upúšťanie od vlastných cieľov nás pomaly posúva poeticko- humornou líniou Grandhotelu a pôsobí ako katalyzátor všetkých bláznivých myšlienok, snov, fóbií a lások, ktoré driemu niekde hlboko pod každodennou normálnosťou.
Čo viac dodať? Grandhotel je jednoducho príjemný film. Aj teraz mám chuť odskočiť si do kina a nechať sa ukolísať krásnymi obrazmi, trefnou jednoduchosťou dialógov a pohodovým prístupom ústrednej dvojice k svojim neveselým osudom. Mrknite nato a mraky, ktoré sú vo filme zdrojom nesmelých konverzácii a zbližujúcich lejakov sa razom rozplynú alebo ešte lepšie, začnú plniť podobnú funkciu i mimo plátna.
