Denník festivalového diváka – 1. časť
Milý denník,
v piatok som sa prvýkrát od roku 2008 vybral na bratislavský filmový festival. Na vtedajší ročník mám veľmi dobré spomienky, lebo som videl také výborné filmy, akými bola slnkom zaliata allenovka Vicky Cristina Barcelona, retro Clinta Eastwooda Výmena alebo dokumentárny portrét fotografky Annie Liebowitz: Život cez objektív. Samozrejme, že som videl aj horšie kúsky, no na tie sa dá rýchlo zabudnúť a v pamäti zostávajú len tie dobré. Vtedy som celkovo videl osem filmov a tento rok by som tento počet rád zdvojnásobil. Drž mi palce, milý denník…
Plný očakávaní som každým dňom pozeral program. Mal som pocit, že naň čakám dlhšie ako na nový film Terrenca Mallicka, no keď sa nakoniec objavil, potešil som sa viacerým projekciám jednotlivých filmov. O to zložitejšie však bolo plánovanie môjho programu. Po viac ako hodine zvažovania, kombinovania a hľadania kompromisov som spokojne hľadel na výpis snímok, ktoré si nechcem nechať ujsť. Vybral som sa do nákupného centra kúpiť si Festival Pass a vybrať si prvé lístky. Škoda, že sa nedalo platiť kartou – to sa dá už aj v malých potravinách v našom dome. No čo už... Hlavne že mám v rukách permanentku! Zaujalo ma, že lístky na festivalové predstavenia sa nedali kúpiť v klasickej pokladni, ale na samostatnom mieste zašitom kdesi medzi pukancami a kolou. Nevadí, veď toto ma nedokáže odradiť.
Prvý festivalový deň som sa dočkal dvoch veľkých prekvapení. Prvým z nich bol bulharský film Love.net - mozaika viacerých príbehov, ktorých spoločným menovateľom je internetový chat za účelom nájdenia lásky alebo sexuálneho partnera. Postavy schované za maskou anonymity sa dokázali cudzím ľuďom otvoriť oveľa viac ako svojím blízkym a snažili sa tak riešiť odlúčenosť od manželky či nezáujem vlastnej matky. Prepletená štruktúra príbehov miestami pripomínala Lásku nebeskú a vďaka humoru mala aj podobne pozitívne vyznenie. Situácie boli síce komplikovanejšie a v zásade aj negatívnejšie a tak človek očakával - aj vzhľadom na festivalový charakter filmu - trochu odlišnejšie rozuzlenia ako v prípade spomínanej Lásky nebeskej. Happyendový záver však filmu vôbec neškodil a posunul ho k veľmi pozitívne ladeným snímkam. Prečo by vlastne festivalový film nemohol byť veselý?
Po filme nasledovala beseda s bulharskými tvorcami, avšak túžba zhliadnuť ďalší film ma ťahala z Mladosti do Eurovey. Keby som len vedel, čo ma čaká, mohol som radšej zostať na besede... Mojím druhým vybraným filmom boli turecké Vlasy o osamelom mužovi predávajúcom parochne kdesi v Istanbule, ktorý vo svojom obchode zároveň aj býva, je nevyliečiteľne chorý, no zapaľuje si jednu cigaretu za druhou, má pocit, že sa zmenšuje a je fascinovaný prostitútkou v bordovom kabáte postavajúcou na ulici. Zlom v jeho živote príde spolu so ženou, ktorá predá svoje vlasy. Začne ju sledovať, hoci sa rozhovoru s ňou bojí. Minimum dialógov, žiadna hudba v pozadí, len ruchy ulice alebo televízora a najmä absolútne statický obraz spravili z filmu jednu veľkú nudu. Najskôr som si myslel, že to len ja nechápem režiséra a jednoducho nevidím akúsi myšlienku, no keď zo sály po polhodine odchádzali prví diváci, mal som pocit, že chyba asi nebude tak úplne vo mne. Prečo som nedávno rušil internet v mobile? Mohol som si pozrieť autobusy domov a mohol som sa aj ja dvihnúť. Myslel som, že je lepšie sedieť v teple kina ako stáť v zime na stanici, no možno som to mal risknúť a odísť. Vlasy si zapamätám z jediného dôvodu – ako prvý film, ktorý som v kine nedopozeral do konca. Aké to len bolo diametrálne odlišné prekvapenie oproti prvému filmu...
Na záver ešte, milý denník, pridávam hodnotenie oboch filmov:
Love.net - 4,5 / 5
VLasy- 0 / 5
Dva filmy som videl, ešte štrnásť mi zostáva. Drž mi palce, denník, nech to zvládnem :-) Zdroj: MovieMania.sk Foto © Archív
