Sympatický darebák Jean-Paul Belmondo

Vyjadruje sa veľmi úspornou mimikou – stačí mu naliehavejší
pohľad, krátke razantné gesto, úškľabok. Hovorí sa, že herectvo vychádza
z umenia pohľadu, schopnosti prehovoriť očami. A „Bébel“, ako ho familiárne
prezývajú Francúzi, dokáže pohľadom vyjadriť presvedčivo jeho vnútorné
rozpoloženie, dokáže sa smiať, dokáže sa hnevať... Z jeho osobnosti vyžaruje
autorita podoprená sympatickými črtami, niet teda divu, že mu podliehajú ženy
ako v skutočnosti, tak i vo filmových príbehoch, že mu podliehajú diváci tak, že
často jeho počínanie v zápornej úlohe schvaľujú, sympatizujú s ním, hoci je to
v rozpore s bežnou morálkou. Typická „Belmondovka“ ho najčastejšie predstavuje
ako sympatického darebáka, ako zvodcu, ktorý sa i z najproblematickejšej
situácie dostane dôvtipom, šarmom, alebo kaskadérskymi kúskami – a ide o väčšinu
filmov, v ktorých po tridsať rokov účinkoval a ktorými si získaval obdiv
obecenstva.

Jean - Paul Belmondo sa narodil 3. apríla 1933
v Neuilly-sur- Seine ( dnes predmestie Paríža ). Jeho
otec Paul Belmondo, pôvodom Sicílčan, bol známym sochárom a matka sa vzdala
kvôli rodine umeleckých ambícií. Jeho starší brat Alain sa stal riaditeľom
produkčnej firmy a sestra Muriel sa presadila ako tanečnica. Jean- Paul v škole
nikdy nepatril k vzorným žiakom, zaujímal sa o šport – hlavne o box. Ako chlapec
dlho rozmýšľal či sa má venovať boxovaniu alebo herectvu. Nie z ringu – ale zo
školskej bitky, keď sa ponáhľal na pomoc kamarátovi si však odniesol svoj
typický sploštený nos. Bolo mu 16. rokov, keď sa rozhodol , že sa stane hercom.
Neskôr tento fakt komentoval slovami: „Rozhodol som sa pre herectvo, pretože mám
preň dostatok, talentu, kým v boxe by som to pravdepodobne nikdy nedotiahol na
špičku.“

Jeho otec sa mu snažil situáciu uľahčiť a tak zavolal
priateľovi Andrému Brunotovi, členovi Comédie Francaise. Jean-Paul vtedy
predniesol La Fontainovu bájku Príštipkár a finančník a stretnutie skončilo
Brunotovym zaprisahaním, nech hľadá šťastie niekde inde, len nie na divadle.
Belmondo však dokázal pevnú vôľu, keď sa pol roka pripravoval, a potom
predstúpil pred riaditeľa hereckého kurzu Raymonda Girardota, po ďalšom polroku
v r. 1952 bol bez problémov prijatý na Parížske konzervatórium kde potom po 4.
roky študoval v triede Pierra Duxa.

„S tou tvárou si dokonale vedľa. Nikto z divákov by nikdy
neveril, že sa do teba môže nejaká žena zamilovať. Nikdy ju nedokážeš vziať do
náručia, aby to kadekoho nerozosmialo.“ -vyhlásil raz o Belmondovi jeho pedagóg
Pierre Dux, ktorý neznášal jeho herectvo. Musíme mať na pamäti že v tom čase -
v 50. rokoch, vo svete herectva prevládal kult blonďatých krások a romantických
silných hrdinov. Belmondo svojim výzorom chlapca z ulice a civilným, uvoľneným
herectvom nezapadal do šablóny, „nehodil sa do škatuľky“, a názory jeho
profesorov podľa vtedajších meradiel boli, že sa za herca svojim výzorom nehodí,
no ak sa už chce uživiť herectvom, je vhodný iba pre úlohy klaunov, alebo
komických sluhov.

"Sympaťák" Jean-Paul Belmondo

Po úspešnom absolvovaní konzervatória v r. 1956, zaznamenal
Belmondo prvý výraznejší divadelný úspech až v r. 1957 na javisku parížskeho
Théathre Athenée úlohou Petruccia v Shakespearovej komédii Skrotenie
zlej ženy. Pred filmovou kamerou debutoval v bezvýznamnom dielku: Á pied,
á cheval et en voiture ( Pešky, na koni, a vozom, 1957 ). I ďalšie pokusy
patrili k podpriemeru – film režiséra Marca Allegréta Sois belle et tais-toi
( Buď pekná a mlč, 1958 ) je z dnešného hľadiska zaujímavý iba ak
tým, že sa tu prvýkrát vedľa seba objavili Belmondo a Alain Delon, ktorý týmto
snímkom debutoval. Belmondo, teda začínal epizódnymi rolami, než ho objavil
mladý filmový kritik a začínajúci režisér Jean – Luc Godard, ktorý spolu
s režisérmi Francoisom Truffautom a Claude Chabrolom patril medzi kľúčové
postavy zrodu nového filmového smeru: Francúzskej novej vlny ( cca 1958 – 1965
). Godard obsadil Belmonda do svojho krátkeho 20 minútového snímku o rozchode
mileneckej dvojice: Charlotte et son Jules ( Charlotte a jej Jules, 1958 )
opisujúceho epizódu mladého dievčaťa, ktoré prichádza za bývalým priateľom (
Belmondo ), ktorý ju nepustí k slovu a zaplaví ju milostnými výlevmi, zatiaľčo
ona prednesie jedinú vetu na záver: „Prišla som si pre svoju kefku na zuby.“
A nato odíde, lebo v aute ju čaká jej nový milenec.

Godarda však Belmondov prirodzený civilný herecký prejav
zaujal natoľko, že mu zveril hlavnú úlohu vo svojom prvom celovečernom filme:
A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ), ktorý im obom
priniesol medzinárodnú slávu a uznanie, a z Belmonda razom spravil hereckú
hviezdu. Belmondo tu stvárnil postavu Michela Poiccarda alias Laszlo Kovacsa ,
bývalého obchodníka s autami, ktorý sa postupom času stane ich zlodejom. Dej
filmu zachycuje Poiccarda od chvíle, keď sa potom, čo zastrelil policajta –
ocitá v Paríži, aby vyzdvihol od dlžníka peniaze. Zoznámi sa s americkou
študentkou Patríciou ( Jean Sebergová ), s ktorou trávi príjemné chvíle,
a netuší, že sa mu polícia už dostala na stopu. Patrícia mu ešte pomôže ukradnúť
auto, no nasledujúci deň podľahne triezvym úvahám a prezradí ho. Zradu mu síce
vzápätí oznámi, no Michel odmieta prijať pomoc priateľa, namiesto toho podnikne
samovražedný pokus o útek, pri ktorom ho polícia strelí do chrbta.

Prínos filmu A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959
) spočíval v tom že bol v duchu filmov „francúzskej novej vlny“ natočený
úplne novým výrazovými prostriedkami: Godard natáčal ručnou, často i skrytou
kamerou v parížskych uliciach, kaviarňach, bytoch a tento záznam diváka šokoval
konfrontáciou s každodenným životom, herci si museli požičiavať obleky, autá od
známych, poznali približne iba pointu deja  filmu, pričom mnohé scény a hlavne
dialógy sa improvizovali až počas nakrúcania. Hektickými strihmi posunoval
režisér príbeh dynamickejšie dopredu. Nové bolo i pojatie hlavných postáv,
zobrazovaných síce výhradne vonkajšími znakmi (čiapka, slnečné okuliare,
cigareta, telefón...), bez hlbšej psychologickej charakteristiky, predsa však
dokázalo priblížiť Belmonda divákovi ako postavu so sympatickými črtami, hlavne
preto že pôsobí úplne prirodzene, že sa tu mladý divák stretáva v istom zmysle
sám so sebou, s človekom, ktorý svoj nesúhlas k súčasnej štruktúre spoločnosti
dáva najavo správaním, oblečením, zjavom... Typ postavy, ktorú tu Belmondo
vytvoril bol natoľko výrazný, že bol v budúcnosti nútený ju s menšími obmenami
opakovať v reťazci svojich úloh dobrodruhov a „sympatických darebákov“.

Vďaka francúzskej novej vlne sa teda mohol vo svete filmu
časom presadiť aj typ hercov, ktorí neboli žiadni krásavci, ako: Michel Galabru,
Jean Rochefort, Annie Girardot, Bernard Blier, neskoršie napr. Gérard
Depardieu.. a ďalší.

Niekoľko ďalších filmov v ktorých Belmondo účinkoval sa
snažilo nadviazať na úspech filmu Na konci s dychom, preto aj postavy tam boli
podobné, no v Belmondovom živote nastala nemilá zmena: počas nakrúcania filmu
Moderato cantabile ( 1960 ), kde hral jednu z úloh dochádzalo
k nedorozumeniu medzi Belmondom a režisérom Peterom Brookom, ktorý bol hlavne
divadelným režisérom. Belmondo sa sťažoval na kláštornú disciplínu pri
nakrúcaní, a aby unikol pocitom nespokojnosti, jazdil vo volných chvíľach autom
do Paríža. Raz vzal so sebou autom desaťročného syna svojej hereckej partnerky
Jeanne Moreauovej. Cestou ale dostal šmyk a havaroval. Dlhé dni potom žil
v strachu, ale zranený chlapec našťastie prežil. Napriek tomu rozpútali novinári
proti Belmondovi štvanicu. Belmondo cítil potrebu  sa psychicky odreagovať,
a tak sa rozhodol odísť do Talianska.

„Talianske obdobie“ začalo pre Belmonda filmom Lettere
di una novizia ( Listy novicky, 1960 ), v ktorom opakoval typ
cynického muža typu Michela Poiccarda. Jeho partnerka Pascale Petitová
predstavovala dievča, ktoré sa z kláštora dostalo vlastnoručne napísaným
anonymom, aby potom padla do náručia prvého sympatického muža, ktorý – ako sa
ukáže – usiluje skôr o priazeň jej matky – grófky. Novicka situáciu vyrieši
vraždou.

Vo filme La Ciociara ( Horalka, 1961 ), nakrútenom
podľa rovnomenného románu Alberta Moraviu, sa režisér Vittorio de Sica viac
sústredil na hlavnú postavu, ktorú stvárnila Sophia Lorenová a Belmondovi
pridelil netypickú úlohu pacifistu. Hoci podal vierohodný herecký výkon, ostal
v tieni Sophie Lorenovej. V tesnej blízkosti pripravoval svoj film i režisér
Mauro Bolognini, ktorý zháňal hlavného predstaviteľa. Belmondo však už mal
dohodnuté iné projekty, a v tom čase začínal práve čerpať svojich 20 dní voľna.
Bologninimu to však stačilo, a tak najlepší Belmondov taliansky film vznikol
paradoxne v rekordne krátkom čase.

Film La Viaccia ( Majetok, 1961 ) – réžia Mauro
Bolognini, opisuje príbeh mladého dedinčana Ameriga ( Belmondo ) zo sedliackeho
rodu, ktorý sa osudovo zamiluje do prostitútky Bianky ( Claudia Cardinale )
a v nezvládateľnej citovej závislosti sa prepadá do najspodnejších sociálnych
hlbín. Jeho nezištný cit a obetavá láska naráža na ľahostajnosť, krutosť
a vypočítavosť, prerastá v pocit neúnosnosti a neskôr v tragédiu spôsobenú
Biankinou túžbou po prepychu, ktorý jej chlapec nemôže poskytnúť. Belmondo tu
vytvoril typ citlivého, dobrosrdečného mladíka, ktorý  vo svojej prostote
a dôverčivosti podľahne kúzlu fatálnej ženy, ktorou sa nechá ponižovať. Nakoniec
sa nedokáže ubrániť ani okolitému posmechu. Na oltár lásky prináša v závere obeť
najväčšiu – svoj mladý život.

Ďalší film Une femme est une femme ( Žena je žena, 1962
) – komédiu o manželskom trojuholníku, točil Belmondo už opäť vo Francúzsku
s režisérom Jean – Luc Godardom. Dnes už kultovým sa stal ďalší Godardov film:
Pierrot le fou ( Bláznivý Petríček, 1965 ), kde Belmondo vystupuje ako
nezamestnaný Ferdinand Griffon, utekajúci so svojou milenkou ( Anna Karina )
pred políciou a dvoma gangsterskými bandami.

Od polovice 60. rokov až do 80. rokov nakrúca Belmondo
jeden film za druhým, tentoraz už ide o jeho typické filmy ako ho v nich poznáme
– akčné, dobrodružné a kriminálne filmy sa uňho pravidelne striedajú
s komédiami, veselohrami, či romantickými filmami.

Belmondo tu predstavuje najčastejšie typ „sympatického
darebáka“, ktorý sa pohybuje s ľahkosťou a temperamentom. Pre divákov sa stal
ľahko zapamätovateľným: nie je práve krásavec, ale zaujme mužnosťou, atletickou
postavou, fyzickou zdatnosťou a obratnosťou, jeho hrdinovia bývajú nositeľmi
charakterných vlastností. Posmešným pohľadom, ktorý sa zračil v jeho vychudnutej
tvári s výraznými perami a nalomeným boxerským nosom, dokázal s mimickou
strohosťou prejavovať nielen cynické pohŕdanie a svetácku ľahkovážnosť, ale
vyjadroval ním i dobrosrdečnú prešibanosť, úprimnú radosť a zmysel pre komickú
nadsádzku. Tieto črty, ale aj trochu zápornejšie povahové vlastnosti (
sukničkárstvo, ľahkomyseľnosť ), ho približujú bežnému divákovi vo filmoch kde
stvárňoval napr. tvrdých gangstrov ( 100 tisíc dolárov na slnku ( 1964
), Borsalino ( 1970 ), Senzi finta ( 1985 ), neohrozených ochrancov zákona
( Strach nad mestom ( 1974 ), Mimo normy ( 1983 ), Policajt alebo darebák (
1979 ), Samotár ( 1987 ), frivolných či elegantných zvodcov ( Veselá
veľká noc ( 1984 ), Zviera ( 1977 ), vynaliezavých zlodejíčkov
a podvodníkov ( Veľký šéf ( 1969 ), Nenapraviteľný ( 1975 ), Senzi
finta ( 1985 ), alebo sympatických dobrodruhov ( Cartouche ( 1962
), Manželia z roku II. ( 1971 ) vo filmoch najrôznejších žánrov a kvalít.
Navyše Belmondo disponuje značným komediálnym talentom, a v typoch tvrdých
a sebavedomých mužov občas odhalí zrnko slabosti, alebo dokonca nahlúplosti (
Nenapraviteľný ( 1975 ), Muž z Acapulka ( 1973 ), Zviera ( 1977 ).

Jean-Paul Belmondo a Sophie Marceau si spolu zahrali v komédii Veselá veľká noc
(Joyeuses Paques, 1984)

V sérii snímkov parodujúcich špionážne filmy: Muž z Ria
( 1963 ), Muž z Honkongu ( 1965 ), Muž z Acapulka ( 1973 ) poprve
dokonale spojil svoj komediálny talent s fyzickou zdatnosťou, vďaka ktorej sa
nenechával zastupovať kaskadérmi ani v tých najnebezpečnejších scénach až do
pokročilého veku. Kaskadérske kúsky sa rozhodol obmedziť až po roku 1985, keď sa
zranil pri nakrúcaní filmu Senzi finta.

Od 70. rokov nemenil Belmondo bez ohľadu na žáner , svoj
typ hrdinu. Vyberal si námety s bohatým a pútavým dejom, i keď nakoniec často
došlo k tomu, že mu potom neostalo mnoho priestoru pre herecké vyjadrenie. Toto
potom nahrádzal akciou a kaskadérskymi kúskami. Tak došlo k tomu, že filmové
postavy sa na seba začali podobať, a nútili ho opakovať sám seba. Belmondo to
vysvetľuje, tým že sa stal ľudovým bavičom a miláčikom publika, a jeho
postavenie mu neumožňovalo sklamať diváka a experimentovať. Diskutabilnou
odmenou je mu divácka odozva: len málokto menuje názov filmu, ale spravidla
povie: „Idem na Belmonda.“ Diváci však ale nemajú šancu si na dlhšiu dobu
zapamätať obsah filmu, a umelecky náročnejšie obecenstvo často len mávne rukou
nad troma desiatkami titulov z jeho kinematografie, ktoré nemožno považovať za
umelecké. A tak Belmondo sám pochopil, že namiesto toho aby kráčal cestou
zvyšujúcej sa umeleckej náročnosti, ako to robí napr. Gérard Depardieu, Robert
Redford, či Jack Nicholson, vystupuje vo filmoch, ktoré mu neumožňujú rozšíriť
jeho herecký register.

A tak sa koncom 80. rokov vrátil Belmondo na javisko
divadla Marigny, kde vytvoril pod vedením Roberta Hosseina hlavnú úlohu v hre
Alexandra Dumasa: Kean( 1987 ) a v Rostandovej komédii Cyrano de Bergerac ( 1990
).

V tom zmysle sa už nesie v novom duchu ďalší Belmondov
film: Ittinéraire d´un enfant gaté ( Cesta rozmaznaného dieťaťa, 1988 )
režiséra Clauda Leloucha, kde Belmondo za svoju postavu svojrázneho starnúceho
podnikateľa Sama Liona, ktorý sa rozhodne zásadne zmeniť vlastný život, tým, že
sa vydáva za nezvestného, a pritom tajne pomáha svojej rodine – získal ocenenie
Cézara 1988. Za zmienku stoja aj filmy L´inconnu dans la maison (
Neznámy v dome, 1992 ), kde si zahral opusteného alkoholika, ktorý bol
kedysi úspešným právnikom, ako aj film: Les misérables ( Bedári 20. storočia,
1995 )  – zmodernizovaná verzia príbehu z pera Victora Huga, prenesená do
20. storočia, vychádza z toho, že ľudia žijú stále dookola opakujúce sa
„základne“ príbehy, a jedným z nich je práve aj príbeh Jeana Valjeana ( Belmondo
). V tomto filme sa vo vedľajších úlohách objavili aj Jean Marais a Annie
Girardot.

V roku 1998 sa Jean -  Paul Belmondo opäť po dlhom čase
stretol na filmovom plátne s Alainom Delonom ( ich posledným spoločným filmom
bola dovtedy gangsterka Borsalino ( 1970 ) vo filme Une chance
sur deux ( Polovičná šanca, 1998 ). Žiaľ scenáristi filmu nezvolili príliš
šťastný námet, a tak príbeh dvoch starnúcich drsných chlapíkov, ktorí sa snažia
ochraňovať svoju potencionálnu dcéru ( Vanessa Paradis ) pred ruskou mafiou,
nemal príliš veľký komerčný úspech. Trocha akčnejšieho rázu je i dobrodružný
film Amazone ( Amazonka, 2000 ), kde režisérom ,ktorému sa
podarilo presvedčiť vtedy 67-ročného Belmonda, aby sa ešte raz skúsil prebehnúť
po streche idúceho vlaku – nebol nik iný ako režisér Philippe de Broca ( Muž
z Ria, Muž z Honkongu, Muž z Acapulka, Nenapraviteľný ).

Zatiaľ posledným Belmondovym filmom je trojdielny TV film
L´Ainé des Ferchaux ( Starší Ferchaux, 2001 ), v ktorom si
Belmondo zahral starnúceho milionára Paula Ferchauxa. Zaujímavosťou je, že
Belmondo si už pred rokmi zahral vo filme Starší Ferchaux ( 1963 ), kde
stvárnil úlohu milionárovho osobného šoféra. V novej verzii z r. 2001 ho už
v úlohe šoféra logicky vystriedal mladší herec – Samy Naceri  ( známy z filmu
Taxi, Taxi.. )

Jean-Paul Belmondo s manželkou Natty a ich domácim miláčikom

Jean - Paul
Belmondo bol v rokoch 1959 – 1965 ženatý s tanečnicou Rénee Constantin, ktorú
Belmondo a jeho priatelia prezývali „Elodia“. Mal s ňou 3 deti – syna Paula,
ktorý je dnes známym automobilovým pretekárom a manažérom, dcéru Patrície (
zahynula v r. 1994 pri požiari vo svojom parížskom byte ), a dcéru Florence.
Neskôr mal dlhodobé vzťahy s herečkami ako Ursula Andress a Laura Antonelli. Od
r. 1991  je jeho dlhoročnou družkou a od r. 2002 manželkou Natalie
(Natty) Tradiverová,
s ktorou majú 1 dieťa.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook