Sympatický darebák Jean-Paul Belmondo
Vyjadruje sa veľmi úspornou mimikou – stačí mu naliehavejší pohľad, krátke razantné gesto, úškľabok. Hovorí sa, že herectvo vychádza z umenia pohľadu, schopnosti prehovoriť očami. A „Bébel“, ako ho familiárne prezývajú Francúzi, dokáže pohľadom vyjadriť presvedčivo jeho vnútorné rozpoloženie, dokáže sa smiať, dokáže sa hnevať... Z jeho osobnosti vyžaruje autorita podoprená sympatickými črtami, niet teda divu, že mu podliehajú ženy ako v skutočnosti, tak i vo filmových príbehoch, že mu podliehajú diváci tak, že často jeho počínanie v zápornej úlohe schvaľujú, sympatizujú s ním, hoci je to v rozpore s bežnou morálkou. Typická „Belmondovka“ ho najčastejšie predstavuje ako sympatického darebáka, ako zvodcu, ktorý sa i z najproblematickejšej situácie dostane dôvtipom, šarmom, alebo kaskadérskymi kúskami – a ide o väčšinu filmov, v ktorých po tridsať rokov účinkoval a ktorými si získaval obdiv obecenstva.
Jean - Paul Belmondo sa narodil 3. apríla 1933 v Neuilly-sur- Seine ( dnes predmestie Paríža ). Jeho otec Paul Belmondo, pôvodom Sicílčan, bol známym sochárom a matka sa vzdala kvôli rodine umeleckých ambícií. Jeho starší brat Alain sa stal riaditeľom produkčnej firmy a sestra Muriel sa presadila ako tanečnica. Jean- Paul v škole nikdy nepatril k vzorným žiakom, zaujímal sa o šport – hlavne o box. Ako chlapec dlho rozmýšľal či sa má venovať boxovaniu alebo herectvu. Nie z ringu – ale zo školskej bitky, keď sa ponáhľal na pomoc kamarátovi si však odniesol svoj typický sploštený nos. Bolo mu 16. rokov, keď sa rozhodol , že sa stane hercom. Neskôr tento fakt komentoval slovami: „Rozhodol som sa pre herectvo, pretože mám preň dostatok, talentu, kým v boxe by som to pravdepodobne nikdy nedotiahol na špičku.“
Jeho otec sa mu snažil situáciu uľahčiť a tak zavolal priateľovi Andrému Brunotovi, členovi Comédie Francaise. Jean-Paul vtedy predniesol La Fontainovu bájku Príštipkár a finančník a stretnutie skončilo Brunotovym zaprisahaním, nech hľadá šťastie niekde inde, len nie na divadle. Belmondo však dokázal pevnú vôľu, keď sa pol roka pripravoval, a potom predstúpil pred riaditeľa hereckého kurzu Raymonda Girardota, po ďalšom polroku v r. 1952 bol bez problémov prijatý na Parížske konzervatórium kde potom po 4. roky študoval v triede Pierra Duxa.
„S tou tvárou si dokonale vedľa. Nikto z divákov by nikdy neveril, že sa do teba môže nejaká žena zamilovať. Nikdy ju nedokážeš vziať do náručia, aby to kadekoho nerozosmialo.“ -vyhlásil raz o Belmondovi jeho pedagóg Pierre Dux, ktorý neznášal jeho herectvo. Musíme mať na pamäti že v tom čase - v 50. rokoch, vo svete herectva prevládal kult blonďatých krások a romantických silných hrdinov. Belmondo svojim výzorom chlapca z ulice a civilným, uvoľneným herectvom nezapadal do šablóny, „nehodil sa do škatuľky“, a názory jeho profesorov podľa vtedajších meradiel boli, že sa za herca svojim výzorom nehodí, no ak sa už chce uživiť herectvom, je vhodný iba pre úlohy klaunov, alebo komických sluhov.
Po úspešnom absolvovaní konzervatória v r. 1956, zaznamenal Belmondo prvý výraznejší divadelný úspech až v r. 1957 na javisku parížskeho Théathre Athenée úlohou Petruccia v Shakespearovej komédii Skrotenie zlej ženy. Pred filmovou kamerou debutoval v bezvýznamnom dielku: Á pied, á cheval et en voiture ( Pešky, na koni, a vozom, 1957 ). I ďalšie pokusy patrili k podpriemeru – film režiséra Marca Allegréta Sois belle et tais-toi ( Buď pekná a mlč, 1958 ) je z dnešného hľadiska zaujímavý iba ak tým, že sa tu prvýkrát vedľa seba objavili Belmondo a Alain Delon, ktorý týmto snímkom debutoval. Belmondo, teda začínal epizódnymi rolami, než ho objavil mladý filmový kritik a začínajúci režisér Jean – Luc Godard, ktorý spolu s režisérmi Francoisom Truffautom a Claude Chabrolom patril medzi kľúčové postavy zrodu nového filmového smeru: Francúzskej novej vlny ( cca 1958 – 1965 ). Godard obsadil Belmonda do svojho krátkeho 20 minútového snímku o rozchode mileneckej dvojice: Charlotte et son Jules ( Charlotte a jej Jules, 1958 ) opisujúceho epizódu mladého dievčaťa, ktoré prichádza za bývalým priateľom ( Belmondo ), ktorý ju nepustí k slovu a zaplaví ju milostnými výlevmi, zatiaľčo ona prednesie jedinú vetu na záver: „Prišla som si pre svoju kefku na zuby.“ A nato odíde, lebo v aute ju čaká jej nový milenec.
Godarda však Belmondov prirodzený civilný herecký prejav zaujal natoľko, že mu zveril hlavnú úlohu vo svojom prvom celovečernom filme: A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ), ktorý im obom priniesol medzinárodnú slávu a uznanie, a z Belmonda razom spravil hereckú hviezdu. Belmondo tu stvárnil postavu Michela Poiccarda alias Laszlo Kovacsa , bývalého obchodníka s autami, ktorý sa postupom času stane ich zlodejom. Dej filmu zachycuje Poiccarda od chvíle, keď sa potom, čo zastrelil policajta – ocitá v Paríži, aby vyzdvihol od dlžníka peniaze. Zoznámi sa s americkou študentkou Patríciou ( Jean Sebergová ), s ktorou trávi príjemné chvíle, a netuší, že sa mu polícia už dostala na stopu. Patrícia mu ešte pomôže ukradnúť auto, no nasledujúci deň podľahne triezvym úvahám a prezradí ho. Zradu mu síce vzápätí oznámi, no Michel odmieta prijať pomoc priateľa, namiesto toho podnikne samovražedný pokus o útek, pri ktorom ho polícia strelí do chrbta.
Prínos filmu A bout de souffle ( Na konci s dychom, 1959 ) spočíval v tom že bol v duchu filmov „francúzskej novej vlny“ natočený úplne novým výrazovými prostriedkami: Godard natáčal ručnou, často i skrytou kamerou v parížskych uliciach, kaviarňach, bytoch a tento záznam diváka šokoval konfrontáciou s každodenným životom, herci si museli požičiavať obleky, autá od známych, poznali približne iba pointu deja filmu, pričom mnohé scény a hlavne dialógy sa improvizovali až počas nakrúcania. Hektickými strihmi posunoval režisér príbeh dynamickejšie dopredu. Nové bolo i pojatie hlavných postáv, zobrazovaných síce výhradne vonkajšími znakmi (čiapka, slnečné okuliare, cigareta, telefón...), bez hlbšej psychologickej charakteristiky, predsa však dokázalo priblížiť Belmonda divákovi ako postavu so sympatickými črtami, hlavne preto že pôsobí úplne prirodzene, že sa tu mladý divák stretáva v istom zmysle sám so sebou, s človekom, ktorý svoj nesúhlas k súčasnej štruktúre spoločnosti dáva najavo správaním, oblečením, zjavom... Typ postavy, ktorú tu Belmondo vytvoril bol natoľko výrazný, že bol v budúcnosti nútený ju s menšími obmenami opakovať v reťazci svojich úloh dobrodruhov a „sympatických darebákov“.
Vďaka francúzskej novej vlne sa teda mohol vo svete filmu časom presadiť aj typ hercov, ktorí neboli žiadni krásavci, ako: Michel Galabru, Jean Rochefort, Annie Girardot, Bernard Blier, neskoršie napr. Gérard Depardieu.. a ďalší.
Niekoľko ďalších filmov v ktorých Belmondo účinkoval sa snažilo nadviazať na úspech filmu Na konci s dychom, preto aj postavy tam boli podobné, no v Belmondovom živote nastala nemilá zmena: počas nakrúcania filmu Moderato cantabile ( 1960 ), kde hral jednu z úloh dochádzalo k nedorozumeniu medzi Belmondom a režisérom Peterom Brookom, ktorý bol hlavne divadelným režisérom. Belmondo sa sťažoval na kláštornú disciplínu pri nakrúcaní, a aby unikol pocitom nespokojnosti, jazdil vo volných chvíľach autom do Paríža. Raz vzal so sebou autom desaťročného syna svojej hereckej partnerky Jeanne Moreauovej. Cestou ale dostal šmyk a havaroval. Dlhé dni potom žil v strachu, ale zranený chlapec našťastie prežil. Napriek tomu rozpútali novinári proti Belmondovi štvanicu. Belmondo cítil potrebu sa psychicky odreagovať, a tak sa rozhodol odísť do Talianska.
„Talianske obdobie“ začalo pre Belmonda filmom Lettere di una novizia ( Listy novicky, 1960 ), v ktorom opakoval typ cynického muža typu Michela Poiccarda. Jeho partnerka Pascale Petitová predstavovala dievča, ktoré sa z kláštora dostalo vlastnoručne napísaným anonymom, aby potom padla do náručia prvého sympatického muža, ktorý – ako sa ukáže – usiluje skôr o priazeň jej matky – grófky. Novicka situáciu vyrieši vraždou.
Vo filme La Ciociara ( Horalka, 1961 ), nakrútenom podľa rovnomenného románu Alberta Moraviu, sa režisér Vittorio de Sica viac sústredil na hlavnú postavu, ktorú stvárnila Sophia Lorenová a Belmondovi pridelil netypickú úlohu pacifistu. Hoci podal vierohodný herecký výkon, ostal v tieni Sophie Lorenovej. V tesnej blízkosti pripravoval svoj film i režisér Mauro Bolognini, ktorý zháňal hlavného predstaviteľa. Belmondo však už mal dohodnuté iné projekty, a v tom čase začínal práve čerpať svojich 20 dní voľna. Bologninimu to však stačilo, a tak najlepší Belmondov taliansky film vznikol paradoxne v rekordne krátkom čase.
Film La Viaccia ( Majetok, 1961 ) – réžia Mauro Bolognini, opisuje príbeh mladého dedinčana Ameriga ( Belmondo ) zo sedliackeho rodu, ktorý sa osudovo zamiluje do prostitútky Bianky ( Claudia Cardinale ) a v nezvládateľnej citovej závislosti sa prepadá do najspodnejších sociálnych hlbín. Jeho nezištný cit a obetavá láska naráža na ľahostajnosť, krutosť a vypočítavosť, prerastá v pocit neúnosnosti a neskôr v tragédiu spôsobenú Biankinou túžbou po prepychu, ktorý jej chlapec nemôže poskytnúť. Belmondo tu vytvoril typ citlivého, dobrosrdečného mladíka, ktorý vo svojej prostote a dôverčivosti podľahne kúzlu fatálnej ženy, ktorou sa nechá ponižovať. Nakoniec sa nedokáže ubrániť ani okolitému posmechu. Na oltár lásky prináša v závere obeť najväčšiu – svoj mladý život.
Ďalší film Une femme est une femme ( Žena je žena, 1962 ) – komédiu o manželskom trojuholníku, točil Belmondo už opäť vo Francúzsku s režisérom Jean – Luc Godardom. Dnes už kultovým sa stal ďalší Godardov film: Pierrot le fou ( Bláznivý Petríček, 1965 ), kde Belmondo vystupuje ako nezamestnaný Ferdinand Griffon, utekajúci so svojou milenkou ( Anna Karina ) pred políciou a dvoma gangsterskými bandami.
Od polovice 60. rokov až do 80. rokov nakrúca Belmondo jeden film za druhým, tentoraz už ide o jeho typické filmy ako ho v nich poznáme – akčné, dobrodružné a kriminálne filmy sa uňho pravidelne striedajú s komédiami, veselohrami, či romantickými filmami.
Belmondo tu predstavuje najčastejšie typ „sympatického darebáka“, ktorý sa pohybuje s ľahkosťou a temperamentom. Pre divákov sa stal ľahko zapamätovateľným: nie je práve krásavec, ale zaujme mužnosťou, atletickou postavou, fyzickou zdatnosťou a obratnosťou, jeho hrdinovia bývajú nositeľmi charakterných vlastností. Posmešným pohľadom, ktorý sa zračil v jeho vychudnutej tvári s výraznými perami a nalomeným boxerským nosom, dokázal s mimickou strohosťou prejavovať nielen cynické pohŕdanie a svetácku ľahkovážnosť, ale vyjadroval ním i dobrosrdečnú prešibanosť, úprimnú radosť a zmysel pre komickú nadsádzku. Tieto črty, ale aj trochu zápornejšie povahové vlastnosti ( sukničkárstvo, ľahkomyseľnosť ), ho približujú bežnému divákovi vo filmoch kde stvárňoval napr. tvrdých gangstrov ( 100 tisíc dolárov na slnku ( 1964 ), Borsalino ( 1970 ), Senzi finta ( 1985 ), neohrozených ochrancov zákona ( Strach nad mestom ( 1974 ), Mimo normy ( 1983 ), Policajt alebo darebák ( 1979 ), Samotár ( 1987 ), frivolných či elegantných zvodcov ( Veselá veľká noc ( 1984 ), Zviera ( 1977 ), vynaliezavých zlodejíčkov a podvodníkov ( Veľký šéf ( 1969 ), Nenapraviteľný ( 1975 ), Senzi finta ( 1985 ), alebo sympatických dobrodruhov ( Cartouche ( 1962 ), Manželia z roku II. ( 1971 ) vo filmoch najrôznejších žánrov a kvalít. Navyše Belmondo disponuje značným komediálnym talentom, a v typoch tvrdých a sebavedomých mužov občas odhalí zrnko slabosti, alebo dokonca nahlúplosti ( Nenapraviteľný ( 1975 ), Muž z Acapulka ( 1973 ), Zviera ( 1977 ).
V sérii snímkov parodujúcich špionážne filmy: Muž z Ria ( 1963 ), Muž z Honkongu ( 1965 ), Muž z Acapulka ( 1973 ) poprve dokonale spojil svoj komediálny talent s fyzickou zdatnosťou, vďaka ktorej sa nenechával zastupovať kaskadérmi ani v tých najnebezpečnejších scénach až do pokročilého veku. Kaskadérske kúsky sa rozhodol obmedziť až po roku 1985, keď sa zranil pri nakrúcaní filmu Senzi finta.
Od 70. rokov nemenil Belmondo bez ohľadu na žáner , svoj typ hrdinu. Vyberal si námety s bohatým a pútavým dejom, i keď nakoniec často došlo k tomu, že mu potom neostalo mnoho priestoru pre herecké vyjadrenie. Toto potom nahrádzal akciou a kaskadérskymi kúskami. Tak došlo k tomu, že filmové postavy sa na seba začali podobať, a nútili ho opakovať sám seba. Belmondo to vysvetľuje, tým že sa stal ľudovým bavičom a miláčikom publika, a jeho postavenie mu neumožňovalo sklamať diváka a experimentovať. Diskutabilnou odmenou je mu divácka odozva: len málokto menuje názov filmu, ale spravidla povie: „Idem na Belmonda.“ Diváci však ale nemajú šancu si na dlhšiu dobu zapamätať obsah filmu, a umelecky náročnejšie obecenstvo často len mávne rukou nad troma desiatkami titulov z jeho kinematografie, ktoré nemožno považovať za umelecké. A tak Belmondo sám pochopil, že namiesto toho aby kráčal cestou zvyšujúcej sa umeleckej náročnosti, ako to robí napr. Gérard Depardieu, Robert Redford, či Jack Nicholson, vystupuje vo filmoch, ktoré mu neumožňujú rozšíriť jeho herecký register.
A tak sa koncom 80. rokov vrátil Belmondo na javisko divadla Marigny, kde vytvoril pod vedením Roberta Hosseina hlavnú úlohu v hre Alexandra Dumasa: Kean( 1987 ) a v Rostandovej komédii Cyrano de Bergerac ( 1990 ).
V tom zmysle sa už nesie v novom duchu ďalší Belmondov film: Ittinéraire d´un enfant gaté ( Cesta rozmaznaného dieťaťa, 1988 ) režiséra Clauda Leloucha, kde Belmondo za svoju postavu svojrázneho starnúceho podnikateľa Sama Liona, ktorý sa rozhodne zásadne zmeniť vlastný život, tým, že sa vydáva za nezvestného, a pritom tajne pomáha svojej rodine – získal ocenenie Cézara 1988. Za zmienku stoja aj filmy L´inconnu dans la maison ( Neznámy v dome, 1992 ), kde si zahral opusteného alkoholika, ktorý bol kedysi úspešným právnikom, ako aj film: Les misérables ( Bedári 20. storočia, 1995 ) – zmodernizovaná verzia príbehu z pera Victora Huga, prenesená do 20. storočia, vychádza z toho, že ľudia žijú stále dookola opakujúce sa „základne“ príbehy, a jedným z nich je práve aj príbeh Jeana Valjeana ( Belmondo ). V tomto filme sa vo vedľajších úlohách objavili aj Jean Marais a Annie Girardot.
V roku 1998 sa Jean - Paul Belmondo opäť po dlhom čase stretol na filmovom plátne s Alainom Delonom ( ich posledným spoločným filmom bola dovtedy gangsterka Borsalino ( 1970 ) vo filme Une chance sur deux ( Polovičná šanca, 1998 ). Žiaľ scenáristi filmu nezvolili príliš šťastný námet, a tak príbeh dvoch starnúcich drsných chlapíkov, ktorí sa snažia ochraňovať svoju potencionálnu dcéru ( Vanessa Paradis ) pred ruskou mafiou, nemal príliš veľký komerčný úspech. Trocha akčnejšieho rázu je i dobrodružný film Amazone ( Amazonka, 2000 ), kde režisérom ,ktorému sa podarilo presvedčiť vtedy 67-ročného Belmonda, aby sa ešte raz skúsil prebehnúť po streche idúceho vlaku – nebol nik iný ako režisér Philippe de Broca ( Muž z Ria, Muž z Honkongu, Muž z Acapulka, Nenapraviteľný ).
Zatiaľ posledným Belmondovym filmom je trojdielny TV film L´Ainé des Ferchaux ( Starší Ferchaux, 2001 ), v ktorom si Belmondo zahral starnúceho milionára Paula Ferchauxa. Zaujímavosťou je, že Belmondo si už pred rokmi zahral vo filme Starší Ferchaux ( 1963 ), kde stvárnil úlohu milionárovho osobného šoféra. V novej verzii z r. 2001 ho už v úlohe šoféra logicky vystriedal mladší herec – Samy Naceri ( známy z filmu Taxi, Taxi.. )
Jean - Paul Belmondo bol v rokoch 1959 – 1965 ženatý s tanečnicou Rénee Constantin, ktorú Belmondo a jeho priatelia prezývali „Elodia“. Mal s ňou 3 deti – syna Paula, ktorý je dnes známym automobilovým pretekárom a manažérom, dcéru Patrície ( zahynula v r. 1994 pri požiari vo svojom parížskom byte ), a dcéru Florence. Neskôr mal dlhodobé vzťahy s herečkami ako Ursula Andress a Laura Antonelli. Od r. 1991 je jeho dlhoročnou družkou a od r. 2002 manželkou Natalie (Natty) Tradiverová, s ktorou majú 1 dieťa.
Zdroj: MovieMania Foto © Wikipedia / CC2.0 / Filmspiegel | Dreamstime.com
