Gomora (Gomorra)
Zoberte kameru do ruky, vyberte sa do neapolských štvrtí a máte skvelú, skoro dokumentárnu snímku bez potreby počítačových efektov a renomovaných hercov. Divadlo vám potom už zahrá samotná ulica. Z mnohých strán tento film pripomína Iñárritov Babel alebo Amores Perros, samozrejme s tým rozdielom, že z Mexika sa presúvame na juh Európy. Nenájdeme tu jedného hlavného hrdinu, okolo ktorého by sa točil celý dej. Niekoľko navzájom nezávislých príbehov má však jednu spoločnú vec, zobrazujú život v schátraných neapolských obytných domoch, absolútne ovládaných veľkým živým organizmom nazývaným Camorra. Dokonca aj samotných Neapolčanov film šokoval, keď ho v roku 2008 prvý krát videli v kinách. Obraz úplne odlišného sveta, aký talianski diváci do teraz nevideli a o ktorom mnohí ani nevedeli. Kniha, podľa ktorej bol film natočený určite doživotne ovplyvnila minimálne jednu osobu, podľa oficiálnych správ musí totiž jej autor (Roberto Saviano) dodnes žiť pod policajnou ochranou. Od Camorry už obdržal niekoľko vyhrážok za to že vyniesol na svetlo jej aktivity. V samotnom Taliansku sa snímka musela premietať s talianskymi titulkami, keďže originálny pouličný slang je pre väčšinu talianov nezrozumiteľný. Film získal niekoľko medzinárodných filmových ocenení, vrátane Veľkej ceny poroty na MFF v Cannes.
So sobrazením brutality si režisér hlavu nelámal a hneď v úvode sa po stene niekoľkokrát rozprskne šedá mozgová kôra. Ďalej už sledujeme 5 samostatných príbehov, ktoré sa bez ohlásenia striedajú, takže zo začiatku sa v tom ťažšie orientuje. Postupne sa ale do deja dostanete.
13 ročný Toto (Nicolo Manta), krajčír Pasquale (Salvatore Cantalupo), distribútor peňazí Don Ciro (Gianfelice Imparato), čerstvý absolvent školy Roberto (Carmine Paternoster) a dvojica tínedžerov Marco (Marco Macor) a Ciro (Ciro Petrone). Všetci sú ústrednými postavami jednotlivých príbehov a všetci majú niečo spoločné. Camorra ovláda ich životy, či už priamo ako svojich vlastných členov alebo ako členov spoločenstva žijúceho pod nadvládou každodenného násilia. Jeden sa snaží stať členom klanu, druhý chce z klanu odísť a ďalší ani netuší, že pre nejaký klan pracuje. Dvaja samotári, ktorí nechcú patriť nikomu, sa zase vyžívajú v zbraniach, a za svoj vzor si vybrali koho iného ako Mr. Tony Montana.
Film zaujme hlavne svojou kamerou, vďaka ktorej sa cítite byť osobne prítomný v každej zobrazovanej situácii. Za kameru dostal film tak isto ocenenie – Cenu Carla Di Palmu pre kameramana roka. Čo vo Vás ale zanechá najsilnejší dojem, je drastickosť. Ako som už v úvode spomínal, režisér hneď na začiatku diváka šokuje surovým obrazom vyrovnávania si účtov miestnych klanov, ktorý by asi najlepšie vystihovali tituly posledná manikúra či krvavé solárium.
Herecká stránka je zvládnutá podľa mňa skvelo aj napriek tomu, že ide z časti o miestnych obyvateľov. Úlohu Franca, bezcharakterného šéfa spoločnosti na likvidáciu toxického odpadu zahral výborne Toni Servillo a za zmienku tiež stojí Salvatore Cantalupo čoby svedomitý krajčír Pasquale. Hudba sa vo filme takmer nevyskytuje, občas zaznie nejaký ten pouličný hluk, takže k tejto téme nie je o čom písať.
Možno symbolicky takým obrazom, akým film začína, aj končí. Rozhodne ale neodchádzajte hneď ako sa po poslednej snímke zotmie. Zopár krutých právd zhrnutých do znepokojujúcich čísel Vám ešte stihne pripraviť nepokojný spánok.
