Klaus Maria Brandauer - Herecký osobitý štýl
(22. 6. 1944, Bad Ausee, Rakúsko)
Klaus Maria Brandauer, vlastným menom Klaus Georg Steng sa narodil v rodine nemeckého colníka a Rakúšanky Márie v malej obci Bad Ausee v rakúskom Štajersku, preto sa rodina sťahovala po rôznych hraničných miestach medzi Rakúskom a Nemeckom. Ale do rodnej dediny sa často vracali (Klaus na ňu dodnes nedá dopustiť, má tu letné sídlo). Už ako dieťa mal jasnú predstavu, že sa stane hercom.
V roku 1962 začal študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení v Stuttgarte, ale po dvoch semestroch odišiel, pretože roku 1963 nastúpil angažmá do Zemského divadla v Tübingene. Vtedy ako osemnásťročný sa zoznámil so sedemnásťročnou Karin. Vzali sa hneď po narodení syna. "Najkrajší deň môjho života bol 8. jún 1963, kedy sa nám narodil Christian. V rovnakom dni som podpísal svoju prvnú zmluvu s divadlom. Bolo pre mňa vyznamenanie, že ma vzal niekto konečne vážne." spomína Klaus Maria Brandauer. Vtedy mal ešte len 18 rokov.
Už v prvom angažmáne si pridal ku krstnému menu dievčenské meno svojej matky: Maria. Neskôr pôsobil na scénach v Düsseldorfe, Salzburgu, Mníchove, Viedni a Zürichu a od roku 1971 je až dodnes členom viedenského Burgtheateri, kde sa na repertoári podieľa nielen ako herec, ale pri inscenovaní diel nemeckých klasikov a Shakespeara sa ujme často aj réžie. Postupne sa predstavil v hrách od Čechovova, Brechta, Moliéra a Goetha. Exceloval aj v modernom svetovom repertoári i v konverzačných komédiách. V roku 1972 debutoval vo filme amerického režiséra Katzina Salzburská spojka (The Salzburg Connection, 1972), ale bol sklamaný - na filmovaní nenašiel nič pozoruhodného. Radšej dal prednosť televízii. Ďalší film, maďarská snímka Októbrová nedeľa (Októberi vasárnap, 1979) , sa nakrútil až o dlhých desať rokov.
Pred filmovou kamerou Klaus Maria Brandauer debutoval už koncom 60. rokov, do medzinárodného povedomia sa prvýkrát výrazne zapísal úlohou ctižiadostivého nemeckého herca Hendrika Höfgena v rovnomennej filmovej adaptácii románu Klausa Manna Mefisto (1981) režiséra Istvána Szabóa.
Jeho strmá filmová kariéra je spojená práve s popredným maďarským režisérom Istvánom Szabóom! Strhujúci výkon v postave rozporuplného herca, ktorý pre svoju kariéru zapredá vlastnú dušu a talent fašistickej machinácii, mu priniesol svetový ohlas a Donatellovho Davida roku 1982. Film získal Oscara ako najlepšie zahraničné dielo v r. 1982.
Od roku 1982 hrá každé leto na divadelnom festivale v Salzburgu hlavnú úlohu v hre Huga von Hofmannsthala Jedermann. Jeho moderné herectvo sa vyznačuje osobitým štýlom, dynamikou, virtuóznym prednesom, gestikuláciou a mimikou, ako aj dokonalým psychologickým vykreslením postáv.
V podobnom expresívnom duchu interpretoval aj ďalších tragických hrdinov Szabóových psychologicko-historických filmov, ktorých osudy sa zmietajú v súkolesiach významných dejinných udalostí a oni sami sa stávajú obeťami vlastných komplexov a mocenských záujmov: šéf spravodajskej služby rakúsko-uhorskej armády Alfred Redl už v kultovom filme Plukovník Redl (Oberst Redl, 1985) a jasnovidec Erik Jan Hanussen v dráme výnimočného človeka v kontakte s bezohľadnou mocou vo filme Hanussen (1988).
V 80. rokoch sa Klaus Maria Brandauer presadil tiež v Hollywoode, kde bol za úlohu švédskeho baróna Brora Blixena v melodráme Spomienky na Afriku (Out of Africa, 1985) režiséra S. Pollacka nominovaný na Oscara roku 1985 a získal Zlatý glóbus roku 1985. Medzi ďalšími známymi historickými postavami, ktorým prepožičiaval svoju tvár, figuruje holandský maliar Rembrandt van Rijn vo filme Rembrandt (1999) a hollywoodsky režisér Otto Preminger v povestnom filme Čierna Carmen Dorothy Dandridgeovej (Introducing Dorothy Dandridge, 1999).
Stále častejšie sa venuje réžii ako v divadle, v televízii, tak aj vo filme. V roku 1989 nakrútil snímku Georg Elser - Jeden z Nemecka (Georg Elser - Einer aus Deutschland, 1989 - známu aj pod názvom Sedem minút), v ktorom spracoval autentickú udalosť z roku 1939, kedy sa istý remeselník Elser (Klaus Maria Brandauer) pokúsil spáchať v Mníchove atentát na Hitlera. Do filmovej podoby Klaus Maria previedol známu novelu Thomasa Manna Mário a kúzelník (Mario und der Zauberer, 1994), v ktorej si pre seba ponechal titulnú úlohu škúľavého kaukliara Chipolla. Niekoľkokrát Klaus Maria Brandauer pobýval v Československu. V roku 1989 nakrútil v Prahe film Pavučina (Das Spinnennetz, 1989) a v Mariánskych Lázňach film Pálčivé tajomstvo (Burning Secret, 1988). Koncom septembra roku 1992 vystúpil Klaus Maria s literárnym pásmom v pražskom divadle Labyrint. Bol oficiálnym hosťom MFF v Karlových Varoch v roku 1997.
V marci roku 1999 mala premiéru na javisku londýnskeho Almeida Theater jeho inscenácia jednoaktovej drámy Esther Vilarovej Speer, v ktorej Klaus Maria Brandauer vytvoril titulnú postavu nacistického architekta Alberta Speera.
Jeho manželka Karin po narodení syna Christiana (1963) prerušila štúdium literatúry a filozofie a doprevádzala manžela všade, kde pôsobil. Neskôr vyštudovala filmovú akadémiu vo Viedni a vypracovala sa na uznávanú filmovú a televíznu režisérku (manžel si často zahral v jej inscenáciach). Ich život nebol nikdy poznamenaný škandálmi, novinárom sa vyhýbali. Klaus Maria Brandauer je dodnes ochotný poskytnúť interview len vtedy, keď propaguje nové dielo. Karin bola protipólom temperamentného muža, ktorý ju veľmi miloval. V roku 1992 podľahla Karin dlhému boju s rakovinou. Klaus jej stratu veľmi ťažko znášal.
Syn Christian vyštudoval v USA hudbu a pôsobí ako skladateľ. Má jedenásťročného syna Adriana, ktorého si dedko užíva. Často ho berie do zahraničia na nakrúcanie. Nedávno sa Klaus Maria Brandauer začal objavovať v spoločnosti o dvadsať rokov mladšou rakúskou novinárkou Utou.
Klaus Maria Brandauer sa raz vyjadril, že v krčme v rodnej dedine nesedím preto, že som herec z viedenského Burghteatru,majú ma tam radi preto, že som dobrý lyžiar a že dokážem vypiť za večer dvadsaťpäť panákov Schnapsu. To je dôvod ich obdivu a nie Mefisto. Klaus má rád hudbu, rybárenie, lyžovanie, autá-veterány, rodnú dedinu, kde má letné sídlo, červené víno a nadovšetko divadlo.
Rakúsky herec Klaus Maria Brandauer bol v roku 2003 štvrtou výraznou hereckou osobnosťou, ktorá prijala pozvanie medzinárodného festivalu filmového umenia Art Film v Trenčianskych Tepliciach, kde preberal cenu Hercova misia - Actor's Mission Award (AMA).
Svoj životopis s názvom Viem, že pominiem písal dlhých 11 rokov. "Kedysi som dostal krásne plniace pero a jedno nakladateľstvo ma potom pekne pohostilo. Tak som to musel dokončiť."
Je častým hosťom divadelných a filmových festivalov. V poslednom čase sa Klaus Maria Brandauer často venuje aj divadelnej a filmovej réžii. Pôsobí ako profesor na Seminári Maxa Reinhardta vo Viedni. Univerzita v Tel Avive mu udelila čestný doktorát.
Filmografia Klausa Maria Brandauera:
Úklady a láska (TV Kabale und Liebe, 1976), Cesta do prírody (TV Der Weg ins Freie, 1983), Nikdy nehovor nikdy (Never Say Never Again, 1983), Detský sad (1983), Snob (Der Snob, 1984), thriller Majáková loď (The Lightship, 1985), Quo vadis (TV, 1985), Zlatá ulica (Streets of Gold, 1986), Francúzska revolúcia (La Révolution française, 1989), špionážny thriller Ruský dom (The Russia House, 1990), Biely tesák (White Fang, 1991), Colette (1991), Biblické príbehy – Jeremiáš (TV Jeremiah, 1998), Potápač (Dykaren, 2000), Cyrano z Bergeracu (TV Cyrano von Bergerac, 2000), Galský kráľ (Druids, 2001), Perlasca – taliansky hrdina (TV Perlasca, un eroe italiano, 2002), dráma Medzi cudzincami (Between Strangers, 2002), Šifra (TV Entrusted, 2003), Korunný princ (The Crown Prince, 2006), Výpoveď Harryho Winda (The Interrogation of Harry Wind, 2008).
