Mama Gogo (Mamma Gógó)
Island je v mnohých ohľadoch zaujímavá krajina. Geograficky sa nachádza niekde uprostred Severnej Ameriky a Európy a predsa je to stále európsky štát. Islandčina ako jazyk sa aj vďaka izolovanosti tohto ostrova za posledných 600 -700 rokov zmenila len minimálne a Islanďania sú aj vďaka tomu schopní čítať staré literárne diela, ktoré tu vznikli pred pol tisícročím viac menej bez problémov. Zároveň je však Island krajinou, kde sa skoncentrovalo pravdepodobne najviac umelcov (filmárov, hudobníkov, spisovateľov a i.) na jedného obyvateľa. Stačí spomenúť len najznámejších ako sú speváčka Bjork, či skupiny Múm a Sigur Rós, či režisérov Dágura Káriho (Albín menom Noi) alebo Fridrika Thóra Fridrikssona, ktorého najnovší film Mama Gogo mal pred pár dňami premiéru aj v slovenských kinách.
Hlavnou postavou filmu je režisér (meno sa nedozvieme), ktorý práve uviedol do kín svoj najnovší film o živote starých ľudí. S filmom má oscarové ambície, očakáva vysokú návštevnosť najmä starších ľudí, ktorých sa film týka. No ambície nenachádzajú naplnenie a kiná ostávajú viac prázdne než plné. Mladšie ročníky film nezaujíma a tie staršie už často krát do kina nevládzu prísť. Film tak na seba nezarába, prichádzajú finančné problémy a aby toho nebolo málo, tak aj u režisérovej mamy sa začínajú objavovať prvé príznaky zabúdania a demencie. Problémov tak pribúda čím ďalej tým viac.
Fridrik Thór Fridriksson patrí medzi stálice islandskej kinematografie. Jeho filmy sa pravidelne objavujú na rôznych filmových festivaloch a prehliadkach po celom svete odkiaľ si už odniesli množstvo ocenení. Vo svojom najnovšom filme Mama Gogo si zvolil cestu auto-reflexie. Postava režiséra je totiž zosobnením samotného režiséra Fridrikssona. Dokonca aj zábery v úvode filmu pochádzajú priamo z Fridrikssonovho filmu z roku 1991 Deti prírody.
Snáď všetky islandské filmy využívajú v menšej či väčšej miere prírodu nielen ako dekoráciu, ale priamo ako jedného z "hrdinov filmu". Zábery na krásne zelené pláne obklopené horami a kopcami ale aj zasnežené pláne dotvárajú atmosféru uzavretosti pred okolitým svetom. Akoby bola táto prírodná izolácia akousi metaforou uzavretosti ľudskej duše. Duše, čo sa nevie otvoriť pred svetom okolo seba a radšej zdieľa svoje pocity len vo svojom vnútri.
Fridriksson vo filme rieši tiež problém nevšímavosti. Je iróniou, že režisér, ktorý nakrúti film o problémoch starých ľudí, má problém všimnúť si, že s jeho matkou nie je čosi v poriadku že zabúda a miestami sa správa ozaj nezvyčajne. Trápi sa zháňaním peňazí, no svoju matku si akosi nevšíma natoľko akoby sa patrilo. Mama Gogo aj napriek tomu, že má tri deti a jedného vnuka, je vnútorne osamotená. Na tento problém starých ľudí, ktorý nejestvuje len Islande, režisér aj týmto filmom upozorňuje.
Film plynie svojim pomalým tempom, ktoré bude bližšie skôr návštevníkom filmových klubov než priemernému kino divákovi, čím vlastne pripomína väčšinu islandsko-škandinávskej tvorby. A aj keď film nepatrí medzi špičku vo Fridrikssonovej tvorbe, pre pozorného diváka, ktorý je vnímavejší na umelecké podnety než väčšina populácie, zaiste nebude na škodu zájsť do kina a nechať sa uniesť napríklad aj krásou islandskej prírody. VERDIKT MOVIE MANIA: 
Zdroj: MovieMania.sk Foto © ASFK
