Pozícia dieťaťa
V jeden neskorý marcový večer Barbu prekročí povolenú rýchlosť a spôsobí autonehodu. Na ceste leží mŕtve telo štrnásť ročného chlapca. Jeho rodina zo sociálne slabších pomerov je v koncoch, vládne nervozita a slzy. Audi najnovšej triedy s rozbitým čelným sklom a preliačenou kapotou vrhá do priestoru lúče oslepujúceho svetla. Na scénu prichádza Barbuova matka, Cornelia, pevne rozhodnutá ochrániť svojho jednorodeného rozmaznaného syna pred okovami rumunských väzníc. Blahobyt a peniaze na jej strane určujú spád zmanipulovaného osudu. Stávame sa svedkami nekonečnej siete úplatkov, klamstiev, egoizmu a v neposlednom rade aj materskej lásky, ktorá nepozná hraníc.
Tento film z dielne rumunského režiséra Călina Petra Netzera ovplýva nezvyčajnou konštrukciou. Tá nie je založená na nechronologickom rozprávaní alebo poviedkovej forme, ale na jedinej motivácií matky ochrániť svojho synátora. Jedná sa o maximálne autentické vyobrazenie dominancie, ktorej výstup vyčlenil do priestoru špecifický odraz absencie láskyplnej výchovy. Táto voľba nepôsobí strnulo a už vôbec neprenáša na plátno čiernobiely odraz vzťahov zúčastnených postáv.
Od dvanástej minúty, počas ktorej sa Cornelia dozvie o nehode sa dej zameriava na matku a jej vzťah so synom stavaný do protipólu s jej bezhraničným drancovaním prekážok. Samotný názov filmu: „Pozícia Dieťaťa“ je preto myslený dvojzmyselne. Na jednej strane nahliada na mŕtveho chlapca a jeho rodinu a na strane druhej na vinníka Barbua, ktorého neschopnosť čeliť pravde tvárou tvár, ho stavia taktiež do pozície dieťaťa, prinajmenšom z pohľadu Cornelie.
Vlažný vzťah medzi synom a matkou je znázornený dvomi obrazmi. Na začiatku - Cornelia vyzvedá súkromné informácie o synátorovi od služobnej, ktorá upratuje aj uňho doma. Kanceláriu prerobili na detskú izbu. Matka nevie o synovi takmer nič. Nuž a pri konci – hádka a mrazivý dialóg v kaviarni, počas ktorého sa dozvedáme, že to medzi nimi neklape už dobrých pár rokov. Zaujímavý je fakt, že sa Barbu z počiatku javí ako samostatný jedinec, ktorého situácia natoľko šokovala, že sa po príchode Cornelie na policajnú stanicu nezmohol na nič iné ako jej predať velenie. Po chvíli však zisťujeme, že sa jednalo o čiastočnú dezilúziu. Matka telefonuje známym kontaktom vo vláde a aj napriek prítomnosti policajtov prikazuje synovi zmeniť vyhlásenie o rýchlosti. Cornelia má situáciu pod kontrolou. Barbu nemá slov.
Netzer hyberbolizuje kauzalitu medzi matkou a synom obrazom, v ktorom je Barbu opäť vo svojej detskej izbe, pričom ho matka, ako svojho malého chlapčeka, natiera hojivou masťou. Tak ako kedysi. Zachádza aj pod trenírky, čo divákovi jasne naznačuje akúsi bezúhonnosť a vytýčenie teritória označkovaním dospelého človeka, nálepkou dieťaťa. Barbu to tak nechá aj napriek tomu, že má manželku/priateľku, ktorá by sa oňho postarala. On sám nevyzrel – preto samotná kulminácia tohto filmu, ku ktorej sa bezprostredne blížime bude jeho skúškou dospelosti.
Divák je s okolnosťami autonehody z počiatku neoboznámený. Dozvedá sa ich až po prvej polovici filmu. Ich funkčnosť podčiarkuje váha faktu, že ich Netzer vložil do úst bohatému svedkovi, s ktorým sa Cornelia stretne v jednom obchodnom dome. Spokojný a malicherný svedok naznačuje matke obvineného syna jeho stopercentnú vinu, teda pokiaľ nezmení svoje vyhlásenie. Matka podplatí svedka.
Takto postupuje dej smerom dopredu. Svet plný korupcie, egoizmu v medziľudských vzťahoch. Čo však Corneliu stavia do humánnejšej podoby je samotný fakt materstva. Aj napriek odcudzeniu sa so synom, cíti, že ho môže získať naspäť. Využíva dostupné prostriedky vo forme podplácania a lží, ktoré sú v jej izolovanej sústave existencie pre ňu neopodstatnené o proti faktu osamelosti. Tej sa bojí. Jednoducho povedané, snaží sa situáciu vyriešiť tak ako vie.
Kulminácia diela prichádza v poslednej štvrtine. Matka sa spolu so synom a jeho priateľkou/manželkou rozhodne navštíviť pozostalú rodinu mŕtveho chlapca. Barbu ostáva v aute. Mrazivý dialóg vedený medzi Corneliou a rodičmi chlapca je napísaný bravúrne. Dych berúce slová a herecké výkony podčiarkujú autenticitu, ktorú nenájdete myslím ani v dokumente. Klimax vedený do tohto momentu vyzdvihuje Cornelinine najťažšie zbrane a tými sú plač a klamstvo o krásnom vzťahu s jej synom. Opäť musím podotknúť, že sa nejedná o čiernobiele vyobrazenie. Matka plače aj po návrate do auta. Jedná sa o krásu v strašnom a o bezmocnosť a následnej úbohosti v konaní.
Herecké výkony sú fantastické. Civilné herectvo najvyššej kategórie podčiarkuje nervózna kamera s ostrým strihom, ktorý nepozná ľútosť ani počas strihania zvuku medzi prostrediami. To všetko hrá do mrazivej koncepcie Netzerovho diela. Obsah spolupracuje s formou ako rovnocenní partneri.
Tento film len dokazuje, že sa rumunská škola v posledných rokoch predstavila s naozajstnou kvalitou, nehovoriac aj o iných tvorcoch a ich filmoch. Napríklad: Cristiana Mungia (4 mesiace, 3 týždne, 2 dni, Za kopcami), Cristia Puiua (Smrť Pána Lazaresca, Aurora) Pozitia Copilului (2013) získala hlavnú cenu na tohtoročnom Medzinárodnom filmovom festivale v Berlíne. Ďalej zinkasovala aj prestížneho Zlatého medveďa a bola zvolená za najlepší film podujatia, čím prekonala počiny Bruna Dumonta (Camille Claudel, 1915), Gusa Van Santa (Promised Land).
