Věra Chytilová priekopníčka ženskej filmovej réžie
(2. 2. 1929, Ostrava, Československo – 12. 3. 2014, Praha, Česká republika)
Česká kinematografia prišla v roku 2014 o jednu zo svojich najosobitejších postáv. Režisérka a scenáristka, jedna z najviditeľnejších predstaviteliek českej novej vlny Věra Chytilová zomrela 12. marca 2014 vo veku 85 rokov. Typickým znakom filmov tejto generácie filmárov boli dlhé improvizované dialógy nehercov, absurdný humor, zdanlivo nearanžované scény, zobrazení milostného poblúznenia a prirodzenej ľudskosti bez prikrášľovania. Chytilovej cesta k filmu nebola úplne priamočiara. Rodáčka z Ostravy najskôr dva roky študovala architektúru v Brne na Vysokej škole technickej. Po odchode zo školy pracovala ako laborantka a kreslička a živila sa aj ako modelka. Práve ako modelku ju vybrali medzi dvorné dámy do komparzu filmu Cisárov pekár a Pekárov cisár (1951). Neskôr, v rokoch 1953 – 1957, pracovala vo Filmovom štúdiu Barrandov, kde sa od držania klapky vypracovala až na pozíciu pomocnej režisérky. Štúdium réžie na pražskej FAMU absolvovala v roku 1962. V ročníku Otakara Vávru bol okrem nej napríklad aj Jiří Menzel. Spolu s tvorcami ako Miloš Forman, Jaromil Jireš, Evald Schorm či Pavel Juráček patrili k filmárom, ktorí vytvorili takzvanú českú novú vlnu. Chceli budovať novú spoločenskú morálku a jedným dychom ako umelci klamú. Chytilová absolvovala FAMU snímkou Strop, ktorá sa neskôr s jej ďalším filmom Pytel blech premietala v kinách spoločne. V celovečernom filme je jej debutom snímka O něčem jiném (1963), nakrútila aj jednu z častí poviedkového filmu Perličky na dně (1965) podľa predlohy Bohumila Hrabala. Po snímke Ovoce stromů rajských jíme (1969), ktorá vznikla v koprodukcii s Belgickom a v Cannes sa uchádzala o Zlatú palmu, mala režisérka vynútenú prestávku. K filmom pre kiná sa vrátila až Hrou o jablko (1976), do ktorej obsadila svojho spolužiaka Jiřího Menzla. Nasledovali snímky ako Panelstory aneb jak se rodí sídliště (1979), Faunovo velmi pozdní odpoledne (1983), Šašek a královna (1987) či Kopytem sem, kopytem tam (1988).
Schopnosťou Chytilovej je stále niečo objavovať, intuitívne a predvídavo stvárňovať napätie dozrievajúcich problémov, stále obnovovať a precizovať svoj filmový výraz. Súvisí to s jej cieľavedomou a dôslednou povahou. Osvetľuje to aj výrok z jej interview, v ktorom mala prezradiť, čo ju tak zaujalo na filme. ,Prečo, čo a aký to má zmysel.' Inými slovami, prečo chce nakrútiť práve tento film, čo v ňom chcem povedať, ako tým poslúžim verejnosti. Jej provokatívny a roztopašný experiment - film Sedmikrásky (1966), ktorý patrí ku kľúčovým dielam českej novej vlny a režisérke upevnil aj jej medzinárodné renomé. Príbeh dvojice mladých žien Marie a Marie, ktoré sa „rozhodnú byť skazené“ diváka rozmýšľať núti. Navyše režisérka neponúka návod, ako túto surrealisticky pôsobiacu snímku čítať a je tak filmom, ktorý je pre diváka výzvou. Komunistický režim túto výzvu neprijal. „Nemá s našou republikou, socializmom a ideálmi komunizmu nič spoločného,“ burácal jeden z poslancov Národného zhromaždenia. Aj vďaka tejto snímke mala Chytilová počas normalizácie niekoľkoročný zákaz nakrúcania. Rovnako ako ďalší tvorcovia novej vlny aj Chytilovej filmy sa vyjadrovali „často metaforicky, aby preklenuli úskalia cenzúrnych zásahov.“ V období komunizmu neváhala riskovať prenasledovanie, aby mohla slobodne tvoriť. Vždy dokázala presadiť seba a svoje názory. Je vnímaná ako silná osobnosť, známa svojou tvrdohlavou húževnatosťou, ako priekopníčka ženskej filmovej réžie. Svojou osobnosťou aj prácou provokuje, odkrýva kontroverzné spoločenské témy, búra zavedené stereotypy. Najmä jej rané filmy sú vnímané ako symbolický obraz vtedajšej doby ženskými očami. Chytilová preto býva často spájaná s feminizmom. Keď mala v 70. rokoch 20. storočia poskytnúť rozhovor pre nemecký feministický magazín, vyhlásila, že sa necíti byť na mužoch závislá, pretože si vždy bude robiť, to čo sama chce. Věra Chytilová sa aktívne zapojila do organizácie KIWI (Kino Women International) - Medzinárodná organizácia filmárok, filmových umelkýň, teoretičiek a publicistiek z celého sveta. Nelly Pavlásková a Věra Chytilová zaistili vznik organizácie v vtedajšom Československu. Postupne sa pridali napríklad Milena Dvorská, Helena Třeštíková, Ester Krumbachová, Eva Švankmajerová. V 90. rokoch 20. storočia sa organizácia rozpadla.
Po revolúcii zaznamenala Chytilová obrovský úspech komédiou Dědictví aneb Kurvahošigutentag (1992), v ktorej si zahral aj Jozef Kroner a v hlavnej úlohe sa predstavil Bolek Polívka. Diváci v ňom našli zaľúbenie asi preto, že to bola dedinská problematika, veľmi ľudská. A Bolek si úlohu dokonale vychutnal. Je nad vecou a nič ľudské mu nie je cudzie,“ povedala režisérka pre Pravdu pred piatimi rokmi, keď si na Art Film Feste v Trenčianskych Tepliciach prevzala cenu Zlatá kamera. Po Dědictví ešte Chytilová nakrútila tri celovečerné snímky, poslednou z nich bola tragikomédia Hezké chvilky bez záruky (2006). Za svoju tvorbu získala viacero medzinárodných ocenení. Věra Chytilová nakrútila aj viacero dokumentárnych filmov, medzi nimi napríklad snímku o významnej českej výtvarníčke Ester Krumbachovej, s ktorou spolupracovala na niekoľkých filmoch. Chytilová bola dvakrát vydatá, jej druhým manželom bol kameraman Jaroslav Kučera, s ktorým má dcéru, výtvarníčku Terezu Kučerovú a syna, kameramana Štěpána Kučeru. Bola členkou Európskej filmovej akadémie a na FAMU vychovala niekoľko generácií filmárov.
Za svoje diela získala radu ocenení:
- Bronzová medaila MFF Benátky (1962): Pytel blech
- Cena FICC v Oberhausene (1963): Strop
- Veľká cena MFF Mannheim (1963): O něčem jiném
- Veľká cena Bergamo MFF (1966): Sedmikrásky
- Strieborný Hugo na MFF v Chicagu: Hra o jablko
- Francúzske vyznamenanie Rad za umenie a literatúru (1992)
- Českú štátnu medailu Za zásluhy (1998)
- Český lev za dlhoročný umelecký prínos českého filmu (2000)
- Cena za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografie (Karlove Vary, 2000)
Ďalšia režijná tvorba Věry Chytilovej:
Kalamita (1981), Vlčí bouda (1986), Mí Pražané mi rozumejí (1991), Vyhnaní z ráje (2001), Hezké chvilky bez záruky (2006).
Zdroj: MovieMania.sk Foto © Petr Novák, Wikipédia
