Železné srdce
2. svetová vojna je studnicou príbehov. Či už tých spojeneckých, alebo nepriateľských. Niektoré hovoria o zverstvách, iné o ľudskosti, niektoré sú plné naturalizmu, iné sa nesú v lyrickom až rozprávkovom štýle.
David Ayer poslednú dobu dokazuje, že ak akčňák tak poriadny. Nie je to žiadny amatér ani fušer. Uvedomuje si, že ak vás zasiahne guľka takého, alebo onakého kalibru tak nebudete ešte hopsať po ulici ako Belmondo v Na konci s dychom, ale že vás to poriadne rozštvrtí a rozomelie. Že vaša krv a vnútornosti budú lietať vzduchom a že vaše telo sa už ťažko dostane k smútiacej rodine. Koniec koncov, Ayerov naturalizmus je presne to, čo robí jeho filmy zaujímavejšími.
Nesnaží sa byť slušný a korektný. V príbehoch vojny s kartelom, alebo z vojnového prostredia to bez krvi a vnútorností nejde. Železné srdce je žánrovkou ako vyšitou. Nemám veľmi rád vojnové filmy, pretože sa dakedy snažia moralizovať namiesto toho, aby ukázali hrôzy a prinútili k zamysleniu. Málokedy sa podarí dobrý vojnový film. Tenká červená čiara bola perfektná, ale je stará skoro 20 rokov. Pianista bol skvelý, ale fungoval na úplne inom princípe, ako tradičné vojnové príbehy. A Zlodejka kníh bola tak trocha odfláknutá. Všetky tieto filmy ale brutalita Ayerovho snímku hravo pokorí. Niektoré scény sa vám vryjú do pamäti, na iné nebudete mať žalúdok.
Ale nie je to len o vojne. Osadenstvo tanku je živým exemplárom normálnych ľudí, zocelených vojnou, ktorá im ale zobrala dôveru v ľudí a ľudskosť. Nie sú zlý. Sú len tvrdí. Viac ako o nich, ale film pojednáva o nováčikovi Normanovi (Lerman), teda ten chlapček z teen komédií a fantasy hlúpostí. Kupodivu ale film nekazí.
Jeho takmer otcovský vzťah k Pittovi ako veliteľovi tanku Fury je veľmi ľudský a rozohráva priestor pre veľmi silné emócie. Tie hlavne vo finále dostanú potrebný priestor, aby zasiahli aj diváka. Najsilnejšia scéna filmu je tá najkomornejšia. V obydlí dvoch Nemiek, kde sa Pitt a Lerman snažia zabudnúť na hrôzy vojny, ktorá ich ale aj tak doženie. Je to chlapský príbeh o chlapských veciach.
Temný chór v prevedení skladateľa Stevena Pricea dodáva filmu na temnosti a atmosfére. Postavičky vojakov sú pekne vykreslené a celkovo sa to nesie vo veľmi profesionálnom duchu. Film začína a dupe na plyn až do finále, čo je dakedy veľmi ťažké udržať. Je síce pravda, že ku koncu bolo finále tak trocha prekryté množstvom silnejších scén pred tým, ale v rámci zakončenia deja (aj keď koniec bohužiaľ nevybočuje) z veľmi logického predpokladu ako to celé asi skončí, sa jedná stále o film, hodný pozornosti. Nič nerieši, snaží sa nemoralizovať, pritom je ale plný emócií a premyslenej choreografie na poli akčných scén.
Ayer teda nesklamal. Tu len znova závisí na vašej tolerancií. Je to akčný americký film. Preto k nemu pristupovať trocha opatrne, lebo americký pátos a patriotizmus tam zaznie.
Pre mňa osobne sa ale jednalo o veľmi silný zážitok. Síce ma emocionálne nedostal do kolien, ale viem si predstaviť ako sa mu to u niekoho podarí. A ak takto bude vyzerať Ayerov Suicide Squad, tak nás čaká jedna z najbrutálnejších komiksoviek za posledné obdobie. Držím palce.
