Divočina
Reese Witherspoon kráča tisíc míľ v ústrety svojmu lepšiemu ja.
Obyčajné americké dievča menom Cheryl Strayed („Strayed – ako túlavý pes“ – zaznie z jej úst príznačný komentár) si už v mladom veku dokázalo pokaziť život, ako sa len dalo. Svoje problémy nejakú dobu rieši promiskuitou a heroínom, v najhoršej chvíli však prehovorí pud sebazáchovy a Cheryl (Reese Witherspoon, nominovaná za herecký výkon na Oscara) pred seba sama postaví veľkú výzvu -s nulovými skúsenosťami s pobytom v divokej prírode sa rozhodne úplne sama zdolať 1000 míľ dlhú vysokohorskú trasu nazývanú PCT- Pacifik Crest Trail, najdlhšiu a najťažšiu v celých USA, tiahnucu sa od Mohavskej púšte cez celú Californiu a Oregon až do štátu Washington. Cheryl túto púť vníma ako príležitosť k vnútornému i vonkajšiemu sebaobrodeniu a je odhodlaná čeliť všetkým druhom prekážok.
Kanadský režisér Jean-Marc Vallée svojím minuloročným hitom Klub poslednej nádeje (Dallas Buyers Club) nastavil vysoko latku pre svoje ďalšie počiny. Treba povedať, že Divočinou, nakrútenou podľa rovnomenného autobiografického románu Cheryl Strayed ju nielenže neprekonal, ale ani nedosiahol. Film má dva úzko súvisiace hlavné problémy – príbeh a hlavnú hrdinku. Cheryl je vyobrazená ako nie veľmi sympatická, pomerne nudná a mierne rozmaznaná dievčina so sebadeštrukčnými sklonmi, ktorá nemá veľmi čo povedať. Jej charakter predurčuje charakter jej misie – akokoľvek sympatická je akákoľvek snaha jednotlivca o zmenu svojho života, človek sa nemôže zbaviť dojmu, že pre Cheryl by bolo užitočnejšie, keby dokázala korigovať vlastnú sebastrednosť, trochu viac pozornosti venovala svojmu okoliu a nejakej užitočnej činnosti. (Vziať si „dovolenku od života“ a ísť na dvojmesačnú túru za účelom „prekráčania sa k žene, akú zo mňa chcela mať moja mama“ si môže dovoliť len veľmi obmedzené množstvo ľudí).
Režisér zvolil pre film formu, v ktorej hlavnú linku predstavuje Cherylina púť PCT s množstvom flashbackov do minulosti, ktorá nám má pomôcť spoznať hrdinku a okolnosti, ktoré ju do súčasnej situácie uviedli. Táto forma je problematická z viacerých dôvodov. Samotné, potenciálne veľmi silné scény putovania sú vyobrazené v protiklade s dokázanými kvalitami režiséra – divák zostáva väčšinu času absolútne nezainteresovaný, nie je mu dopriate precítiť situáciu hrdinky fyzicky ani psychicky, ani oceniť zložitosť situácií a výziev, s ktorými je nútená sa potýkať. Miesto toho sa mu dostane štedrej porcie záberov, v ktorých sa Reese Witherspoon balí, ako sa nevie postaviť s obrovským ruksakom na chrbte, ako stavia stan... až sa divákovi chce podotknúť Cherylinými slovami: „Wtf?!“ Vallée zvýrazňuje triviálnosti a uniká mu potenciál silných situácií (napr. Cheryl prekonávajúca etapu cesty, v ktorej čelí zime a snehu a ktorú, napriek neskúsenosti, zvládne lepšie ako kolega – veterán).
Ak hľadáte vo filmoch hĺbku či dramatický náboj, pripravte sa, že tentoraz budete sklamaní. Divák má väčšinu času pocit, že na niečo čaká – odhalenie zápletky, vysvetlenie, rozuzlenie, prekvapenie... Nič z toho neprichádza. Napriek tomu, že Cheryl pomerne skoro dostala od života zopár kopancov, je zjavné, že za väčšinu problémov vďačí najmä svojej povahe a je pomerne ťažké súcitiť s ňou. Cheryl je nielen hlavnou postavou filmu, je jeho jedinou postavou – všetky ostatné postavy sú skôr komparzistami, a to tak vo filme ako v Cherylinom živote. O niečo málo väčší priestor je venovaný akurát postave matky, ktorá je hlavnou hybnou silou Cherylinho konania a ktorú s neuveriteľnou ľahkosťou stvárnila Laura Dern, rovnako nominovaná za svoj výkon na Oscara. Vallée zvolil pre film pomalé a pokojné tempo, nie nepodobné Klubu poslednej nádeje, a kým téma a charakter hlavného hrdinu predošlého filmu tento prístup uniesli, v prípade Divočiny tomu tak nie je. Remeselne poctivá mozaika tvorená Cherylinou púťou a prestrihmi do minulosti si drží od diváka odstup a postráda citovú i obsahovú hĺbku takmer do samého konca, kedy je však už pre unaveného diváka neskoro. Cheryl Strayed nie je Ron Woodroof a odkaz jej životnej púte je úplne iný ako jeho. Zdá sa, že režisér na to pozabudol.
