Nenápadná herečka Harriet Andersson

5.11.2006|Stano Hudák|
Nenápadná herečka Harriet Andersson

14.01.1932 ( Stockholm, švédsko )

Zmyselná, krásna a predsa nenápadná švédska herečka Harriet Andersson – vo svete najviac známa ako pravidelná členka Bergmanovho "hereckého súboru"; hrala pod mnohými režisérmi role najmä z klasického divadelného repertoáru. Ako herečka, na rozdiel od mnohých typických blond švédskych hviezd bola tmavovlasá a jej vzhľad bol preto režisérmi s obľubou využívaný v dramatických filmoch vyznačujúcich sa určitou dávkou napätia, kde si neraz popri svojich plavovlasých hereckých kolegyniach zahrala protikladné postavy

Navštevovala divadelnú školu Calleho Flygarea a v rokoch 1949-53 pôsobila ako tanečná zboristka v stockholmskom Oscarsonovom divadle, na ktorého repertoári boli predovšetkým operety a muzikály. Ešte ako dospievajúce 18- ročné dievča debutovala Harriet Andersson v roku 1949 na filmovom plátne, no až do roku 1952 vo filmoch účinkovala iba ako bezvýznamná štatistka, či si zahrala drobné úlohy mladých dievčat vo filmových komédiách.

Zaujímavosťou je že Harriet Andersson sa v malej úlohe v niektorých filmoch z tohto obdobia objavila po boku svojich budúcich dlhoročných hereckých kolegov – Gunnara Björnstranda ( vo filme Skolka skolan, 1949 ), Bibi Anderssonovej a Evy Dahlbeckovej ( vo filmoch Ubat 39 (1952) a Trots (1952) ). V epizódnej role mladého dievčaťa sa Harriet dokonca objavila aj vo filme Zatiaľčo mesto spí ( Medan staden sover, 1950 ) režírovaným Larsom Ericom Kjellgrenom podľa scenára Ingmara Bergmana.

Začiatkom 50. rokov Harriet Andersson v divadle objavil slávny režisér Ingmar Bergman a behom ich krátkeho romantického vzťahu ( 1952-53 ) jej pomohol založiť filmovú kariéru a síce tak, že napísal scenár k svojmu filmu Leto s Monikou (Sommaren med Monika, 1953), v ktorej hlavná postava Moniky je písaná obzvlášť pre ňu. Išlo o volne spracovaný román Per-Andersa Fogelstroma s majstrovskou kresbou citových a ľudských vzťahov dôverčivého chlapca k ľahkomyseľnému dievčaťu. Tento film patrí do tzv. "ružovej série"; a ako väčšina vtedajších filmov 50. rokov vyjadruje optimistickú a bezstarostnú dobu. Bergman ho nakrútil v súlade s vlastnými skúsenosťami, že láska je len prechodné poblúznenie z ktorého partneri neskôr zákonite musia precitnúť aby mohli vkročiť do ďalšej fázy vzťahu. Film zobrazuje ideové rozpory mládeže. Harry (Lars Ekborg) sa ubíja nudnou prácou v sklade, ktorá nemá budúcnosť, preto je nadšený, keď ho pozve do kina miestna kráska Monika ( Harriet Andersson ), ktorá zasa chce utiecť od hlúpych nápadníkov a večne opitého otca. Spolu utečú na opustenú jachtu, kde sa pokúšajú žiť. Keď Monika nečakane otehotnie, uvedomia si že stoja pred zodpovednosťou o akej sa im ani nesnilo. Kvôli nedostatku jedla a peňazí sa Monika vracia do mesta, kde im teta vystrojí svadbu. Po nej sa ukáže že Monika je typ ženy s ktorou nevydrží žiť žiadny muž: neustále sa sťažuje, chce stále viac a viac, a sama nič neurobí pre to, aby sa mali lepšie, navyše v Harryho neprítomnosti si vodí nápadníkov...koniec je ľahko odhadnuteľný – nakoniec rezignuje na funkciu manželky a matky a odchádza z domova.

Postavou prostej a drsnej Moniky, kvôli ktorej ľahkomyseľnému konaniu stroskotá jej krátkodobé manželstvo so svedomitejším mladíkom vo filme Leto s Monikou ( 1953 ) na seba vtedy 20-ročná Harriet Andersson prvýkrát výrazne upozornila domáce, aj zahraničné filmové obecenstvo a bol to vlastne jej skutočný herecký prielom. Na tento film o niekoľko rokov neskôr odkazuje slávny francúzsky režisér Francois Truffaut v jednej scéne svojho režijného debutu Nikto ma nemá rád ( Les Quatre cents coups, 1959 ) kde hlavná postava zanedbaného školáka Antoina Doinela ( Jean-Pierre Léaud ) rozbije výlohu kina, aby mohol ukradnúť eroticko dráždivý plagát Harriet Andersson na film Leto s Monikou.

harriet-andersson-1
Harriet Andersson sa presadila hlavnou úlohou v Bergmanovom filme Leto s Monikou ( 1953 )

Týmto filmom začala jej herecká kariéra silno viazaná k režisérovi Ingmarovi Bergmanovi v ktorého filmoch Harriet celkovo účinkovala 11- krát. Už v roku 1954 ju Bergman angažoval do svojho stáleho hereckého súboru do Mestského divadla v Malmo, kde zažiarila ako Hedviga v hre Henrika Ibsenovej Divoká kačka Hoci jej vzťah s Bergmanom netrval dlho, ich spolupráca pokračovala aj neskoršie a tak sa Harriet Andersson objavila v niekoľkých najlepších Bergmanovych filmoch, v ktorých typicky stvárňovala prosté ženy ako aj silné a nezávislé ženy často robotníckeho pôvodu s erotickou charizmou.

Nie je pochýb, že Harriet Andersson ako herečka mala celkom dobrý všestranný talent na divadle, no čo sa týka filmov, režiséri ju obsadzovali do menej významných úloh a výnimkou nebol ani Ingmar Bergman v ktorého hereckom súbore síce patrila medzi dôležitých, no nie však popredných hercov ( tými najobsadzovanejšími do hlavných úloh boli najmä Liv Ullmann, Ingrid Thulin, Erland Josephson, Gunnar Björnstrand a Max von Sydow ). Pod Bergmanovym vedením vytvorila podobne ako Ingrid Thulinová, Bibi Anderssonová, či Liv Ullmannová plejádu ženských postáv najrôznejších charakterov a osudov, z ktorých vyniká najmä cirkusová krasojazdkyňa Anna v psychologickej dráme Večer kaukliarov (Gycklarnas afton, 1953). Ide o filozofické zamyslenie nad zmyslom ľudskej existencie, premietnuté do príbehu skupiny kočovných artistov. Režisér akoby v ňom trestal umelcov, teda i seba za snívanie, za to, že dávajú ľuďom nádej. Z výborne oblečených, honosných cirkusantov sa stávajú chudáci, ktorí ťahajú cirkusové vozy.

Medzi jej majstrovsky zahrané postavy v Bergmanových filmoch patrí ľahkovážna slúžka Petra v milostnej komédii úsmevy letnej noci ( Sommarnattens leende, 1955 ) nakrútenej na námet Shakespearovej komédie Sen noci svätojánskej. Humorná satira situovaná na vidiecke sídlo ironicky skúma sexuálne frustrácie, stratenú lásku a znehodnotenie. Ďalej je to postava mladej fotomodelky Doris v snímku Sny žien ( Kvinnodrom, 1955 ) – tentokrát išlo o vážnejšie zameraný príbeh ľahkomyseľného pohrávania si s mileneckými vzťahmi v hlavných úlohách s Evou Dahlbeckovou, Harriet Anderssonovou a Gunnarom Bjornstrandom.

Hereckými vrcholmi Harriet Andersson v Bergmanových filmoch sú postavy schizofréniou postihnutej Karin ( Harriet Andersson ), ktorej zhoršujúcej sa chorobe napriek svojim schopnostiam nedokáže zabrániť jej manžel lekár ( Gunnar Bjornstrand ) vo filozoficko náboženskej úvahe Ako v zrkadle ( Sasom´i en spegel, 1961 ), a umierajúca Agnes v Bergmanovej psychologickej dráme situovanej do konca 19. storočia šepoty a výkriky (Viskningar och rop, 1972 ) – neutešený meditatívny obraz ľudskej samoty v tvári v tvár smrti o dvoch zámožných sestrách ( Ingrid Thulin a Liv Ullmann ), ktoré sa stretávajú na vidieckom sídle pri lôžku svojej smrteľne chorej sestry Agnes ( Harriet Andersson ) Zatiaľčo obe sestry sú zaujaté svojimi egoistickými problémami a neustále sa hádajú, ich vystrašený šepot je prerušovaný výkrikmi chorej o ktorú sa nakoniec musí starať slúžka. Za svoju úlohu umierajúcej Agnés obdržala Harriet Andersson ocenenie Donatellovho Dávida 1974. V Bergmanovom poslednom celovečernom filme Fanny a Alexander ( Fanny och Alexander, 1983 ) sa ale Harriet Andersson objavila len v malej úlohe slúžky z kuchyne.

harriet-andersson-3
V jednej z najlepších rolí - ako smrteľne chorá Agnes v dráme šepoty a výkriky ( 1972 ) - réžia Ingmar Bergman

Napriek medzinárodnej pozornosti, ktorú Harriet Andersson vzbudila pre svoju spoluprácu s Bergmanom, to bol jej manžel – švédsky režisér Jorn Donner, kto jej ponúkol viac podstatných filmových rolí a v ktorého mnohých filmoch hrala ( Septembrová nedeľa ( 1963 ), Milovať ( 1964 ), Tu začína dobrodružstvo ( 1965 ), Priečka ( 1967 ), Anna ( 1970 ) ). Na MFF v Benátkach 1964 získala Volpiho pohár, keď po boku známeho poľského herca Zbigniewa Cybulskeho stvárnila rolu mladej vdovy Louise ( Harriet Andersson ), ktorá až po manželovej smrti poznáva skutočnú lásku k novému nápadníkovi Frederikovi ( Zbigniew Cybulski ), v milostnom príbehu Milovať ( Att älska, 1964 ) -réžia Jorn Donner

Podobné pôsobivé kreácie predviedla tiež v mnohých významných dielach iných švédskych filmárov. Skvelý portrét citovo neviazanej, zdanlivo cynickej a veselej ženy načrtla v postave slobodnej matky Marianny, jednej z troch herečiek ( Harriet Andersson, Bibi Andersson, Gunnel Lindblom ), ktoré podobne ako ich divadelné postavy z antickej komédie Lysistrata sa vzbúria proti nadvláde a sebectvu mužov, v komédii Mladé ženy ( Flickorna, 1968 ) – r. M. Zetterlingová.

harriet-andersson-2
Harriet Andersson vo filme Tu začína dobrodružstvo ( 1965 ) ktorý režíroval jej manžel Jorn Donner

Na rozdiel od jej hereckých kolegýň ako Bibi Andersson alebo Liv Ullmann, ktoré boli tiež ako Harriet Andersson podporované Bergmanom sa Harriet nedokázala medzinárodne presadiť a nakrútila len málo zahraničných filmov. Jej prvý anglicky hovorený debut prišiel vo filme amerického režiséra Sidneyho Lumeta Smrteľný prípad ( The Dead Affair, 1966 ) po boku Jamesa Masona ( známy napr. ako prof. Humbert z Kubrickovho filmu Lolita ). V malej úlohe sa napríklad objavila v dvojdielnom historickom akčnom filme Boj o Rím I., II. ( Kampf um Rom I., II., 1968-69 ) kde si zahrala po boku ďalších hviezd (Laurence Harvey, Orson Welles, Sylva Koscina ). Istejšie sa cítila skôr v domácom prostredí so švédskymi režisérmi.

Psychologicky náročnú štúdiu osamelej ženy, rozvedenej mladej matky Moniky Larssonovej, ktorá stratila kľud a vnútornú rovnováhu a bezútešne hľadá zakotvenie v letmých známostiach, vytvorila v psychologickej dráme Biela stena ( Den Vita väggen, 1975 ) - r. S. Bjorkman, a za svoj výkon bola ocenená na MFF v Moskve 1975.

V posledných rokoch sme mohli Harriet Andersson vidieť v malých úlohách napr. vo švédskej komédií Fáma ( Gossip, 2000 ) a v mysterióznom trhilleri Dogville ( 2003 ) kde hlavnú úlohu ženy na úteku pred zabijakmi stvárnila Nicole Kidman.

Pokiaľ ide o jej divadelnú kariéru - v rokoch 1959-61 hrala na javisku mestského divadla v Halsingborgu okrem iného Oféliu v Shakespearovej dráme Hamlet a mladé dievča v hre Jeana Ahouilhe: Skúška, alebo potrestaná láska. Behom 80. rokov bola členkou stockholmského divadla Kungliga Dramatiska Teatern.

Medzi ďalšími filmovými cenami Harriet Andersson za najlepšiu herečku sa nachádza aj švédska cena Guldbagge a nórska cena Amanda. Od roku 1962 žije s manželom režisérom Jornom Donnerom, s ktorým má dcéru Petru (nar. 1960 ).

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články