Prichádza Satan! (The Omen, 1976)
S deťmi býva kríž a občas aj ten obrátený. Znovu sme sa o tom presvedčili 6.6.2006, kedy kinosály prevonial sírou horor Satan prichádza. Jeho predobrazom je kultový film režiséra Richarda Donnera Prichádza Satan!, ktorý divákom predstavil malého Antikrista na deň presne o tridsať rokov skôr...
Tvorcovia:
Herci: Gregory Peck, Lee Remicková, David Warner, Harvey Stephens, Billie Whitelaw, Patrick Throughton, Martin Benson, John Stride, Nicholas Campbell, Leo McKern.Réžia: Richard Donner
Producent: Harvey Bernhard
“Najsilnejšou zbraňou diabla je to, že je neviditeľný. A vy mu ho chcete vziať. Preto urobí všetko pre to, aby ten film neuvidel svetlo sveta,” varoval producentov Bob Munger, autor pôvodnej myšlienky, ktorého inšpiroval scenár snímky Prichádza Satan! Ten nakoniec nielenže vznikol, ale zaradil sa po boku Vyháňača diabla a Rosemary má dieťaťko ako jeden z pilierov žánru satanského hororu. Čím to je, že je aj po 30.rokoch natoľko znepokojivý ?
“Keď vidíte Satana priamo na plátne, nemusíte premýšľať o tom, či je skutočný. Viete, že nie je. Takže som sa rozhodol nedávať divákovi žiadne jednoznačné odpovede,” vysvetľuje svoj prístup režisér Richard Donner, ktorý zo scenára vyškrtal všetky sprofanované “satanské” propriety ako pekelné plamene alebo čierne omše. Príbeh manželov Thornovcov, ktorí nevedomky adoptujú samotného Antikrista, sa naopak snažil čo najpevnejšie ukotviť v realite. “Na tento prístup som nalákal aj Lee Remickovú a Gregoryho Pecka do hlavných úloh,” spomína Donner. “Peckovi, ktorý na taký typ úlohy nebol zvyknutý, som zavolal ešte pred tým, než začal čítať scenár. Hovoril som mu – bol by som rád, keby ste to chápal ako tragédiu človeka, ktorý zažíva ten absolútne najväčší ´deň blbec´ v histórii ľudstva. Deň tak preplnený nešťastnými náhodami, že by vás to dohnalo aj k vražde vlastného syna.”
Štvororčný Antikrist
Pokiaľ si diabol neprial, aby bol film natočený, mohol byť spočiatku kľudný; o scenár Davida Seltzera totiž žiadne štúdio neprejavilo záujem. Potom sa ale dostal do rúk Richarda Donnera a 46 ročný televízny veterán v ňom uvidel nielen skvelý príbeh, ale aj svoju vlastnú šancu vymaniť sa zo zajatia malej obrazovky. Šancu dostal v spoločnosti 20th Century Fox, ktorý sa okrem za šibeničných podmienok: náročné nakúcanie v Anglicku, Taliansku a Izraeli musel stihnúť za jedenásť týždňov natočiť a vojsť sa pritom do priškrteného rozpočtu 2 milióny dolárov. K pohode na pľaci neprispieval ani hollywoodsky velikán Gregory Peck – vtedy 60 ročný penzista, ktorý predchádzajúcich päť rokov strávil na odpočinku, svoj štvrťmiliónový honorár pokladal za vyloženú almužnu a bránil sa záberom z podhľadu, pretože nechcel, aby sa publikum dozvedelo o jeho dvojitej brade...
Ešte náročnejšie než maniere niekdajšieho miláčika žien bolo nájsť a skrotiť malého Antikrista. Do tejto role chcel Donner skôr obsadiť dievča, pretože sa domnieval, že dievča podá citlivejší herecký výkon, nakoniec však zo stoviek 4 ročných chlapčekov objavil svetlovlasého Harveyho Stephensa, ktorý síce nevyzeral ako prevtelený diabol, ale rozhodne sa tak správal.
Každý, kto sa s ním snažil spolupracovať, si odniesol uhryznutie alebo modrinu. “Až keď poviem ´akcia´, rozbehneš sa ku mne a budeš sa ma snažiť udrieť. A až poviem ´stop´, tak prestaneš, rozumieš?” vyzval ho Richard na konkurze a chlapček nadšene súhlasil. Pri slove “akcia!” sa vyrútil na režiséra a všetkou silo ho kopol do rozkroku a v tejto činnosti pokračoval i potom, čo sa zaskočený filmár zvalil na zem “Stop! Stop!” stenal Donner a keď od neho malého diabla odtrhli, zakričal: “Odfarbte mu vlasy na čierno. Našli sme ho.”
“Bol to milý chlapček, ale doma by som ho mať nechcel,” hovorí dnes režisér, ktorý sa Harveyho škodoradostnú povahu snažil využívať v prospech filmu – platí to aj pre pôsobivú finálnu scénu, kedy sa šťastne osirelý Damien Thorn usmieva priamo do kamery. Diabolský šklb vylúdil režisér pokynom: “Tvár sa rozhnevane. Nech ťa ani nenapadne sa smiať!”
Malý Damien z filmu Omen, 1976
Nehody a náhody
Pri nakrúcaní hororu sa Richard Donner prejavil ako útlocitná osoba, ktorá by neublížila ani muche alebo rybičke. V scéne, v ktorej Damien spôsobí osudný pád svojej matky cez zábradlie do haly rodinného sídla, sa vedľa jej tela malo rozbiť akvárium so zlatými rybkami. Režisér ale miesto nich radšej použil telíčka obyčajných sardiniek z plechovky, zafarbených na oranžovo. Pár rybičiek si teda zachránilo život; počas nakrúcania však prišlo nazmar niekoľko ľudských životov.
Hneď od začiatku produkcie totiž filmárov prenasledovali obludné nehody. Nie je divu, že časť štábu postupne dospela k jednoznačnému záveru, že film je naozaj prekliaty...
Signály, že čosi nie je v poriadku, prišly ešte pred prvou klapkou: lietadlo, ktorým Gregory Peck mieril do Anglicka zasiahol nad Atlantikom blesk. A blesk nemá nikdy udrieť do rovnakého filmu dvakrát, trafil sa tiež do lietadla, s ktorým cestoval scenárista David Seltzer. Producent Harvey Bernhard, ktorý pre zmenu zásahu bleskom tesne unikol v rímskych uliciach sa neodvážil vojsť na pľac bez kríža na krku: “Nič som nechcel nechať na náhodu. Diabol bol v pohotovosti a neprial si, aby sme našu prácu dokončili,” hovorí presvedčivo. “Pustili sme sa na územie, o ktorom sme predtým nič nevedeli a ako nakrúcanie postupovalo, všetko sa len zhoršovalo.”
Po nehodách, pri ktorých filmári len tak-tak z nich vyviazli, prišli ďalšie a ich obete už také šťastie nemali. Istý ošetrovateľ z londýnskej ZOO, ktorý pomáhal pri záberoch s paviánmi, v sekvencii výletu na safari mali opice napadnúť automobil s malým satanášom a jeho matkou, a aby sa zvieratá patrične rozzúrili, sedel ošetrovateľ priamo v aute s vodcom paviánov – samcom. Na opičích hercov to fungovalo skvele a na tých ľudských menej: Lee Remicková svoje zdesenie vôbec nemusela hrať. Ďaleko väčšia hrôza však na členov štábu padla nasledujúci deň, kedy sa dozvedeli, že ich pomocníka roztrhal lev.
Ešte bizarnejší koniec stretol pilota, ktorého stroj si filmári prenajali kvôli leteckým záberom. Deň pred natáčaním sa charterová spoločnosť ozvala a ponúkla im 50% zľavu, pokiaľ svoje plány odložia na budúci týždeň. Rozpočeť bol napätý a tak Donner rád súhlasil. Na zajtra, teda v deň, kedy sa pôvodne malo nakrúcať, s pilotom sa hneď po štarte zrazili s húfom husí a lietadlo sa zrútilo nad rušnou diaľnicou a v aute, do ktorého narazili neuveriteľnou zhodou náhod zahynula jeho manželka a dve dcéry. Vedľa tejto tragédie potom fakt, že hotel, kde býval časť štábu včítane režiséra, bombardovala IRA, alebo, že cvičení rotvajleri začali zničohonič divoko útočiť na svojich psovodov, vyzerá len ako drobná nepríjemnosť.
Lee Remick vo filme Omen, 1976
Satan žije
Režisér Donner zažíval peklo aj v postprodukcii – tentokrát mu ale nešlo o žviot, ale o kariéru. “Keď som videl prvý hrubý zostrih, padol som do zúfalstva,” priznáva režisér. “Robíte na filme toľko mesiacov a tešíte sa, až celé dielo uvidíte dokopy,a keď ten okamžik nastane, zhrozíte sa.” Šéf štúdia Alan Ladd ale zďaleka tak nadšený nebol – k filmu mal jedinú zásadnú pripomienku. “Napadlo ťa, že by ten chlapec mohol zostať nažive?” spýtal sa Donnera. V prvej verzii totiž Robert Thorn svojho adoptívneho syna zabije a príbeh končí spoločným pohrebom celej rodiny. Varianta, v ktorej Damien svojich rodičov prežije, je samozrejme ďaleko temnejšia a diabolskejšia.
Počas práce v strižni urobil režisér ešte jeden zásadný objav, keď sa zúčastnil koncertu hollywoodskej skladateľskej legendy Jerryho Goldsmitha. Ten na neho urobil taký dojem, že ešte v ten večer prehovoril producentov, aby mu pridali štvrťmilióna dolárov na Goldsmithov honorár. Skladateľ potom v krátkej dobe skomponoval ponuré chorály; zbor, ktorý opakuje slová “sanguis bebimus, corpus edimus” (“pijeme krv, jeme mäso”), filmu dodal celkom nový rozmer a režiséra Donnera začala pomaly opúšťať jeho nervozita.
“Už ten deň, kedy som snímku prvýkrát premietal ľudom z branže, som pocítil, že sa niečo deje,” hovorí Richard Donner, ktorý sa vďaka Prichádza Satan! zo dňa na deň premenil z televízneho nádejníka na vyhľadávaného filmového režiséra:
“naraz mi bez prestania zvonil telefón. Stal sa zo mňa posledný výkrik módy.”
Donnerovi film vyniesol zmluvu na réžiu komiksového Supermana; oživenie viacmenej pochovanej kariéry pocítil aj Gregory Peck, zatiaľčo skladateľ Jerry Goldsmith za temné nápevy získal svojho jediného Oscara. Film v Amerike paradoxne vyvolal aj vlnu záujmu o “pekelných” rotvajlerov...
Jediný, koho sa úspech hororu takmer nedotkol, bol mladý predstaviteľ titulného hrdinu – Harvey Stephens, ktorý stvárnil Damiena Thorna, pri herectve nezostal a dnes je z neho vyhľadávaný realitný maklér.
A Satan? Pokiaľ mu ležalo na srdci, aby film o jeho rajdoch nikdy nevznikol, potom musel škrípať zubami. Na druhej strane by mohol byť rád – veď Prichádza Satan! je jedným z mála filmov, ktoré jeho osobu nedegradovali na smiešnu figúrku chlpatého čerta z bábkového divadla.
Remake
Satanské filmy majú z podstaty jeden problém, nech už sa zameriavajú na malé dievčatá /Vyháňač diabla, 1973/ alebo na Arnolda /Koniec sveta, 1999/, karty sú v nich zle rozdané a Satan nemá rovnocenného protivníka. Jeho víťazstvo tvárou v tvár smrteľníka je zapísané vo hviezdach a hrdinovia tak vlastne nemajú šancu.
V roku 1976, kedy Richard Donner nakrúcal pôvodný Prichádza Satan! s Gregorym Peckom, Satanovi ešte toľko do kariet vidieť nebolo, po 30 rokoch je ale partia o príchode pekelníka na zem priehľadná skrznaskrz; remake filmu by preto mal budovať na niečom inom než len na pozeraní sa nad tým, aký je ten malý chlapček zlý.
Nová verzia je viacmenej doslovným prepisom originálu. Aj tentokrát je dejiskom drámy neúplná rodina amerického veľvyslanca vo Veľkej Británii. Otec /Liev Schreiber – Vreskot I.,II,III../ pre gýčovitý manželkin kľud súhlasil s podstrčením nevlastného novorodenca, pretože vlastný potomok z pôrodnice nevyviazol živý – nebohá mamička /Julia Stilesová – Úsmev Mony Lisy, 2003; Agent bez minulosti, 2002/ sa to nakoniec nikdy nedozvie. Lenže malý Damien povyrastie, začne si v praxi precvičovať svoj antikristovský potenciál a okolo neho začínajú padať hlavy.
Satan prichádza mapuje prvý Antikristov krok smerom k svetovej nadvláde a pomocou odkazov na súčasnú politickú situáciu mu to vychádza celkom logicky.
Hrôza stojí a padá s obavami o rodinu, o ktorú ten malý škriatok usiľuje. Dramatický oblúk vrcholí, keď sa synček pokúsi svojej nevlastnej matke skutočne ublížiť a tým to tiež hasne, pretože nič horšieho už sa stať nemôže, ani keby mala explodovať celá zemeguľa.
