Iva Janžurová herečka chaplinovského typu

16.1.2007|Jozef Rigo|
Iva Janžurová herečka chaplinovského typu (19.5.1941, Žirovnice, Československo)

„Na začiatku ma očarila romantika hereckého povolania: kostýmy, kluby, premiéry, kvetiny, sláva, popularita, podpisovanie cien, festivaly, ruch – nezapieram, páčilo sa mi to, čo som pomenovala, nejaký čas.... Dnes sa mi vybavuje pred očami akési pôžitkárske puto s tvorbou, ktorú začínam chápať rozumom už naplneným mnohými skúsenosťami, zasvätenými vlastnými, najpoučenejšími chybami. Viem, že gag je kamienok, ktorý napínam do pružného vlákna praku... Baví ma skúmať podstaty procesov a javov, ktoré spôsobujú v hľadisku explózie smiechu, hrobové ticho alebo dojatie.“ spomína Iva v 80.rokoch.

Pôvodne mala byť učiteľkou, ale úspešne absolvovala DAMU v Prahe. Rok hrala v Liberci, pražského Divadla na Vinohradoch a od r.1988 v Národnom divadle. Už počas štúdia hrala niekoľko menších filmových rolí, veľkú príležitosť dostala vo filme Karla Kachyňu Kočiar do Viedne a o niečo neskôr v Herzových Plynových lampách.
V 70.rokoch se stala jednou z najobsadzovanejších herečiek, väčšinou však len v komediálnych úlohách.

Hanba, tréma, strach, to iste nie sú psychické stavy, ktoré by človeku túžiacemu hrať divadlo či vo filme pomáhali. Adepti herectva, a tohto komického zvlášť, prejavovali väčšinou od detstva sklony k predvádzaniu sa, netrápili ich vnútorné prekážky a obavy.
Iva Janžurová bola opakom. V škole ju učitelia napomínali, aby hovorila hlasnejšie. Keď mala na školskej besiedke recitovať básničku, ktorú vedela, nedostala zo seba na pódiu ani slovo. A historka s prijatím na DAMU, ako ju herečka kedysi popísala v rozhovore s Jiřím Janouškom, je typická: „Trikrát ma skúšali, aby vykresali aspoň iskričku. Pretože som bola absolventkou pedagogickej školy, ukladali mi etudy z odboru. ´...vediete deti z prechádzky, jedno vám vyliezlo na strom, spadlo a vážne sa zranilo. Ako sa zachováte?´- ...Len som povedala: ´Ty pôjdeš na diaľnicu a zastavíš nejaké auto. Vy ostatní na ňu nesiahajte a pôjdete sa hrať.´
Porota nebola spokojná a dali mi novú úlohu: ´Ste učiteľka a vrátili ste sa  z Prahy, kde ste robili prijímacie skúšky na DAMU. Deti sú zvedavé, nemajú pred vami veľký rešpekt. My vám budeme robiť triedu. ´A strašne  hulákali, hádzali po mne papiere, dovoľovali si chodiť na záchod... ja som zase nič nepochopila.. ´Ja mám dosť času,´ hovorila som kľudne, ´zdržujete sami.´Porota už bola zúfalá a hovorila mi: ´Ten chlapec, čo vám spadol zo stromu, bude mrzák, stojíte pred súdom a máte sa obhájiť!´...Tichým, rozochveným hlasom som hovorila: ´Vážený sudca, uvedomujem si, že je to moja vina.´“
Ivu Janžurovú nakoniec prijali. Jedna z nasledujúcich uchádzačiek potrebovala do svojej scénky z Maryše niekoho na úlohu Strúhalky a janžurová ju, už bez trémy, pred skúšobnou komisiou zahrala.

Predovšetkým na dramatických filmových úlohách, napríklad z Kočiara do Viedne /1966/ alebo Plynových lámp /1971/, je možné ľahko dokázať, že Iva Janžurová vie hrať maximálne prosto a jednoducho. Teatrálnosti a falošnosti nie je schopná ani pred divákmi, ani v bežnom živote.
Iva Janžurová bola často obsadzovaná v drámach do úloh dievčat a žien mlčanlivých, prejavujúcich sa prostotou.
Ak si spomenieme menšie úlohy z 60.rokov, potom prvá veľká komická úloha Haničky z filmu Svadba ako remeň /Svatba jako řemen, 1967, r.J.Krejčík/ v sebe skrýva obe polohy. Nenápadná, vidiecky prostá dievčina, ktorú traja mladí muži údajne znásilnili, sa nehlási o svoje ženské práva vehementne, príslušníci SNB z jej výpovedí si ju takmer obľúbili. Lenže keď za ňou na stanicu dorazí budúca svokra jedného z násilníkov /S.Zázvorková/, dokáže sa aj chudinka ozvať a dotyčnú dámu rozzúriť. Náhle sa v postave /aj herečke/ prebudí hrdosť a tá jej dá silu....
Rafinovaná dvojtvárnosť, ktorú Janžurová vystihla, je základným charakterizačným prvkom postavy Andely z Penziónu pre slobodných pánov /Pension pro svobodné pány, 1967, r.J.Krejčík/.
Na počiatku je opäť v polohe naivky, ktorá ospalo žvatlá a žmúrká očami len, aby nemusela opustiť izbu záletného pána Mulligana /J.Abrhám/. Keď sa ale náhodní milenci do seba pustia, dokáže byť Andela prudká ako saň? a hádavá ako pavlačová drbna. A nakoniec zase: vykľuje sa z nej šikovná a chytrá zlodejka, ktorá Mulligana okradne. V oboch Krejčíkovských filmoch pritom Janžurová nehnala svoje postavy až ku karikatúre, scenáre jej dali možnosť viac hrať a nebyť len prostým typom.

Čistokrvným komikom sa prejavila až v nasledujúcich parodicko-fantastických komédiach pod známou skratkou „crazy komédie“  Štyri vraždy stačia, miláčik /Čtyři vraždy stačí, drahoušku, 1970, r.O.Lipský// a Pani, vy ste vdova! /Pane, vy jste vdova!, 1970, r. V.Vorlíček/, za ktorú Iva Janžurová dostala Cenu za najlepšiu herečku na MFF fantastických filmov v talianskom Terste.
Janžurová bola hneď niekoľkými postavami naraz. Vo „Vraždách“ sa akože šéfka jednej z gangsterských bánd musí stále prevliekať, berie na seba dokonca mužskú podobu, je pastorom. V druhom filme má ešte ťažšiu úlohu, pretože musí byť v rovnakom oblečení zakaždým inou postavou, opäť ženou aj mužom: najprv je precitlivelou herečkou Evelynou Kelettiovou, potom rozpačitým Stuartom Hamplom, nakoniec krvilačnou a primitívnou pani Stubovou.
Janžurová v obidvoch filmoch hrá bez akýchkoľvek zábran na plný plyn, jej komika sa blíži až ku grotesknosti. Scéna bitky v kúpeľni vo „Vraždách“ má tiež svoj predobraz v bitkách z amerických grotesiek. V energickej drzosti a smelosti sa Janžurová bez problémov vyrovnala podstatne extrovertnejšiemu komikovi, Jiřine Bohdalovej.
Vo filme Pani, vy ste vdova! je obdivuhodné zase to, ako Janžurová dokázala imitovať typické herecké prejavy svojich kolegov, najprv Jiřího Hrzána Helenu Růžičkovú.
Výborná bola Janžurová aj v ďalšej komédii Slamenný klobúk /Slaměný klobouk, 1971, r.O.Lipský//, kde karikovala typ naivnej dievčiny a to vrátane dobre viditeľných pieh na prihlúple sa usmievajúcej tváričke.

V zlatých 70.rokoch je Janžurová bezkonkurenčne najobľúbenejšou českou herečkou, s prehľadom víťazí v najrôznejších časopiseckých aj diváckych anketách!
Vďači za to predovšetkým účinkovanie v komédiach, počnúc zmienenými, cez Marečku, podejte mi pero! /1976, r.O.Lipský/ /kde vytvorila presnú karikatúru malomestskej dámičky s nevkusne naondulovanými vlasmi/, Zajtra to roztočíme, miláčku...! /Zítra to roztočíme, drahoušku...!, 1976, r.P.Schulhoff// /afektovaná fúria Bartáčková/, až po Což takhle dát si špenát /1977, r.V.Vorlíček/
Schopnosti Janžurovej zahrať vo veselohernom žánri absolútne dokazuje to, že v bláznivej komédii Což takhle dát si špenát dokonca hrala obrovské bábätko, nekoordinovane sa pohybujúce a hatlajúce nezmysly.
Väčšine filmov z konca 70.a začiatkom 80.rokov už u Janžurovej viditeľne chýba námetová originalita, akú mala napríklad paródia Pani, vy ste vdova!.
Janžurová je obsadzovaná skôr do úloh podobných tej zo Zajtra to roztočíme, miláčku...!, čo znamená ako súčasná žena, karikatúra meštiackosti, pavlačovosti a koketnosti.
Komédie Petra Schulhoffa už dnes patria k televíznej klasike. Čo sa jej vybaví, keď dnes počúva jeho meno?
"Perfektný zmysel pre rytmus, prameniace zrejme z jeho muzikálnosti," spomína herečka. "Detaily každého filmového gagu mal premyslené. Poznala som ho ako najlepšieho režiséra svojej doby v detektívnom žánri, a keď sa náhle vrhol s náruživosťou na komédie, kolegovia ´veselorežiséri´ sa pochybovačne usmievali..."
Petr Schulhoff podľa nej vždy vytvoril hereckú spoločnosť, v ktorej bolo ľahké existovať. Jeho presne vypracované scenáre bezprostredne vychádzeli z inšpirácie a pracovitosti  jedinečného autora. "Pre väčšinu dnešných filmárov by bol  staromódny," hovorí Iva Janžurová. "Ale poznal dokonale českú človečiu náturu a s mimoriadnym zmyslom pre grotesknú skratku vytvoril ľudové, zrozumiteľné komédie."

Peknú a odlišnú komickú úlohu dostala Janžurová vo filme Páni kluci /1975, r.V.Plívová-Šimková/, kde stvárnila tetičku hlavného hrdinu Tomáša. Janžurová zvýraznila tetičkino sekýrovanie, s ktorým otravuje deti aj manžela, ale zároveň nerobí zo svojej postavy protivu, ponecháva jej aj láskavé srdce.
Janžurová má zmysel pre iróniu, v rámci postavy si dokáže robiť srandu aj zo seba .
A ešte o jednej úlohe je potrebné sa zmieniť a to o postave Viery zo slovenského filmu Dušana Hanáka Ja milujem, ty miluješ /1980/. Janžurová vytvorila tragi-groteskný typ ženy žijúcej na okraji spoločnosti, ktorú prešiel vlak a ona sa snaži nájsť vzťah k podobne postihnutému Pištovi.

Iva Janžurová a Miroslav Donutil vo filme Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště (2006) Foto: DVD
Iva Janžurová a Miroslav Donutil vo filme Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště (2006) Foto: DVD

Na konci 80.rokov a v 90.rokoch sa Janžurová objavuje vo filme minimálne. Zvažuje ponuky častejšie, v rozhovoroch otvorene priznáva, že pokiaľ neverí  scenáru, tak úlohu neberie. A pri úrovni českej scenáristickej tvorby 90.rokov nie je divu, že hráva menej. Keď potom úlohu príjme, zahrá vždy perfektne.
Na filmové plátno ju znovu výrazne uviedla ešte mladšia generácia režisérov. Po Zdeňkovi Tycovi, ktorý v roku 1993 Ivu Janžurovú obsadil do menšej úlohy mamičky Filipa Topola vo filme Žiletky, sa o jej slávny comeback zaslúžil predovšetkým Roman Vávra: ten ju v roku 1997 vo svojom poviedkovom filme Co chytneš v žitě /1998, r. R.Vávra/  
hrá v tretej poviedke dosť starnúcu nevestu Jindřišku, ktorá má začať nový život so svojim manželom, vlastne už dôchodcom. Na smutnom príbehu je komické to, že ich svadobný voz uviazne v blate na poli, kde novomanželia strávia svadobnú noc.
Pred 20 rokmi by sa Janžurová potácala blatom divoko, dnes skôr len naznačuje, váži pohyby a gestá. Ale stále hrá všetkými časťami svojej osobnosti: ako nevesta je neistá, váhajúca a hanblivá, zároveň ale milujúca a chápavá, v „blatových“ okamžikoch vtipná a sebaironická. Za tragikomickú postavu Jindrišku získala Iva Janžurová vzápätí Českého leva, ktorý len potvrdil, čo už všetci vedeli - že je filmovou herečkou najvyšších kvalít.
Z toho dôvodu ju pre svoj debut Ene Bene /2000/ oslovila aj Alice Nellis (Iva Janžurová hrala hlavnú rolu - manželku chorého muža, ktorá sa horlivo angažuje v miestnych voľbách).
Po úspešnej a príjemnej spoluprácii ju potom režisérka aj s dvoma jej skutočnými dcérami obsadila tiež do svojho druhého celovečerného filmu s názvom Výlet /2003/.
Iva Janžurová veľmi často pôsobila v televízii a to nielen v inscenáciach a seriáloch, ale aj v zábavných programoch.

Ivu Janžurovú sa dá označiť za herečku „chaplinovského“ typu, pretože dokáže svojimi postavami vzbudiť smiech, ale rovnako dojatie. Je komikom, ale klaunstvo u nej neprevažuje nad hľadaním ľudského rozmeru postavy. Janžurová dokáže dobre odhadnúť, ako k úlohe pristupovať, v ktorom okamžiku si môže dovoliť byť šaškom, a kedy naopak na sile vonkajších prostriedkov ubrať a dať postave viac citu.
Z mnohých výborných hercov, ktorí vyrástli v tvorivej a inšpiratívnej atmosfére 60.rokov a ich civilizmus posunul filmové herectvo výrazne dopredu, je Iva Janžurová rozhodne medzi prvými!
Dcéra Ivy Janžurovej Theodora Remundová vyštudovala dokumentaristiku, ale už v dobe štúdia sa venovala herectvu. Okrem vlastných dokumentov natočila aj niekoľko hraných filmov. So svojou matkou sa zišla v snímkach Ene Bene a Výlet. So svojím partnerom a synom Alfrédom býva dodnes s matkou Ivou a otcom Stanislavom Remundom pod jednou strechou. Staršia dcéra Ivy Janžurovej Sabina Remundová sa na javisko prvýkrát dostala náhodou: v predstavení Vrátíš sa ku mne po kolená, s ktorými jej rodičia odcestovali republiku, raz ochoreli obe herečky alternujúce menšie role a ona, pretože vedela hru skoro celú naspamäť - za ne pohotovo zaskočila. Vyštudovala hudobno-dramatický odbor pražského konzervatória, potom absolvovala aj DAMU a v rokoch 1996-9 nastúpila do stáleho angažmá v Mladej Boleslavi. V súčasnosti spolupracuje s Divadlom u hasičov, kde pokračuje v "rodinnom hraní" so svojou matkou a pod režijným vedením svojho otca Stanislava Remunda. Od roku 2001 je možné Sabinu zastihnúť tiež na novej pražskej scéne Divadla na prádle. Pred kamerou debutovala Sabina už ako malá komparzistka vo filme Ako sa točia rozmaríny. Účinkovala v niekoľkých televíznych inscenáciach, napr. Večera v studenom dome, r. Ludvík Ráža a tiež v koprodukčnom filme Kráľ posledných dní režiséra Toma Tellea.
Janžurová, ktorá je držiteľkou ceny Thálie i Českého leva, je označovaná za jednu z najväčších komediálnych herečiek. Veľkú popularitu jej vyniesli postavy v seriáloch Eliška a jej rod, Sobáše z rozumu, Arabela a predovšetkým kultový seriál Nemocnica na okraji mesta. Nechýbala ale ani v žiadnej filmovej komédii v 60. až 80. rokoch.

Jej ďalšie úspešné filmy:

Spadla z mesiaca /1961, r.Z.Podskalský/, Čintamani a podvodník /1964, r.J.Krejčík/, Najlepšia ženská môjho života /1968, r.M.Frič/, Svetáci /1969, r.Z.Podskalský/, Zabil som Einsteina, páni /1969, r.O.Lipský/, Ďábelské líbánky /1970, r.Z.Podskalský/, Drahé tety a ja /1974, r.Z.Podskalský/, Patríme k sebe, miláčik...? /1974, r.P.Schulhoff/, Cirkus v cirkuse /1975, r.O.Lipský/, Búrlivé víno /1976, r.V.Vorlíček/, Já to teda beru, šéfe..! /1977, r.P.Schulhoff/, Jak se točí Rozmaríny /1977, r.V.Plívová-Šimková/, Taniere nad Veľkým Malíkovom /1977, r.J.Jireš/, Pán Vok odchádza /1979, r.K.Steklý/, Ten svetr si nesvlíkej! /1980, r.Z.Mika/, Ćo je doma, to sa počíta, páni.../1980, r.P.Schulhoff/, Zrelé víno /1980, r.V.Vorlíček/, Všetci musia byť v pyžame /1984, r.J.Papoušek/, Mladé víno /1986, r.V.Vorlíček/, Cirkus Humberto /1988/, Arabela sa vracia /1990/, Mach, Šebestová a kouzelné sluchátko /2001/, Nemocnica na okraji mesta po 20 rokoch /2003/, Čert ví proč /2003/,  Hrubeš a Mareš jsou kamarádi do deště /2005/. Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články