Dáma slovenského umeleckého neba Zora Kolínska

14.8.2007|Jozef Rigo|

(27.7.1941, Kráľova Lehota – 17.6.2002, Bratislava, Slovensko)

Zora Kolínska patrila medzi najpopulárnejšie dámy slovenskej umeleckej scény. Svojou povestnou tvrdohlavosťou, sebavedomím a optimizmom dokázala potešiť i pomôcť. V boji so zákernou chorobou jej však tieto zbrane nestačili. O jej dva psíky, Berušku a Anežku, sa stará rodina smútiaceho manžela.V muzikáli Mníšky dnes hrá matku predstavenú niekto iný a aj jej známu pieseň „Taká som“ môžeme počuť už len z rádia. Zora bola večne mladá a živá – a takou aj navždy ostane v našich srdciach.

Zora Kolínska sa narodila v Kráľovej Lehote na strednom Slovensku na Liptove. Má staršieho brata Ctibora. Matka jej zomrela, keď mala osem rokov. Otec sa druhýkrát oženil. Z tohto zväzku má Zora mladšiu sestru Líviu. Strednú školu študovala na II. a III. jedenásťročnej strednej škole na Šrobárovej ulici v Košiciach.

Práve jej najlepšia kamarátka Hela Lukáčová nahovorila menej úspešnú Zoru, aby si aj ona podala prihlášku na herectvo. Ambicióznu Zoru nebolo treba dvakrát presviedčať. Po niekoľkých prípravných hodinách obe dievčatá  odcestovali na konkurz.

„V Bratislave sa prijímacích skúšok na herectvo zúčastnilo v ten rok asi 80 veľmi pekných dievčat,“ spomína pán Ctibor Kolínsky, ktorý vtedy sprevádzal svoju sestru. Hoci sa o niekoľko rokov neskôr hovorilo o Zore Kolínskej ako o žene s najkrajšími nohami na Slovensku, na konkurze to však vôbec nebolo také jednoznačné. „Zora bola vtedy ešte len 16–ročné dievčatko. Pekné, ale určite nie oslnivo krásne. Myslel som si, že pri tých všetkých krásnych kočkách nemá šancu.“ Po skúškach porota prečítala mená pätice dievčat, ktoré mali tvoriť celý ročník herectva. Zora bola medzi nimi! Iróniou osudu však bolo, že práve spolužiačka Hela bola medzi tými, ktoré sa vrátili domov s dlhým nosom.

Dostala po skončení štúdia umiestnenku do prešovského divadla. Keďže sa nechcela odsťahovať, jediný spôsob, ako zostať v Bratislave, bola svadba.

„Milan Lasica dvoril Zorke veľmi dlho. Ona ho najprv nepovažovala za zvlášť príťažlivého. Vy-soký, chudý, s dlhým nosom... Zora si totiž mala z čoho vyberať. V prvom ročníku bol jej nápadníkom aj spolužiak z Čiech, Josef Abrhám, ktorý musel študovať v Bratislave, pretože v Prahe neurobil talentovky.“ Až po čase si Zora všimla intelekt dnes  jednej z najznámejších tvárí slovenského herectva a vysoko uznávanej osobnosti  Milana Lasicu. Tento mladý dramaturg sa stal jej vyvoleným v deň promócie.

Po absolvovaní štúdia na VŠMU sa stala členkou Krajského divadla v Trnave v rokoch 1963-65 a neskôr odišla do Činohry Novej scény v Bratislave. V rokoch 1966-68 účinkovala v Divadle poézie a do roku 1971 v Divadle na Korze. Odvtedy do roku 1990 hrala na Novej scéne v Bratislave.

Jej zmysel pre humor, ktorým oplývala, ju predurčil na účinkovanie v klasických komédiách, kde sa osvedčila ako herečka ovládajúca všetky polohy žánru, od charakterovej cez situačnú komiku až po útočnú grotesku, paródiu, persifláž a karikatúru.
Najväčšie tvorivé príležitosti jej poskytla činohra Novej scény, kde režiséri využili jej mnohostranné nadanie, príťažlivý zjav i zvláštne zafarbenie hlasu. V klasickom repertoári stvárnila zložité osudy vnútorne nenaplnených žien - Máša v Troch sestrách, Jelena Andrejevna v Ujovi Váňovi, no uplatnenie našla najmä v klasických komédiách - Vierka: Jožko Púčik a jeho kariéra, Trasorítka: Kocúrkovo II., Sostrata: Mandragora a množstvo ďalších. V klasickom repertoári prehĺbila charakterové črty žien z veľkého sveta o decentnú koketériu a intelektuálny nadhľad, napr.Doňa Elvíra: Don Juan, Celimena: Mizantrop. V Divadle poézie interpretovala aj spievanú poéziu - pásmo poézie Miroslava Válka Zvony na nedeľu, pásmo poézie Vladimíra Reisela A lístie padá.

Svojím zmyselne zafarbeným hlasom dobyla kabaret, v ktorom vynikla vďaka neodolateľnému prednesu šansónov, ktorý graciózne kombinovala s tanečným prejavom.

V spevohre Novej scény naštudovala postavu Elle v muzikáli Loď komediantov a Luciennu Vatelinovú v hudobnej komédii Ťululum. Účinkovala aj vo filmoch či televíznych inscenáciách ako sú napríklad Výlet po Dunaji, Volanie démonov, Sladké starosti /1984/ alebo Pán profesor odchádza a v televíznych filmoch a seriáloch: Straty a nálezy, Čaj u pána senátora, Victoria Regia, Sršne v úli /1985/, Alžbetin dvor /1986/, Tri priadky /1988/, Zurvalec /1993/.

Ako speváčka Divadla na korze účinkovala v kabaretných programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského. Bola jednou zo zakladajúcich členiek Divadla Astorka Korzo 90 a je zaujímavosťou, že Zoru nikdy nikto neoznačoval za spievajúcu herečku, pretože herectvo a spev vždy rázne oddeľovala a snažila sa byť perfektná v oboch profesiách. Po smrti jej najlepšieho hereckého kolegu Ivana Krajíčka sa stala vynikajúcou moderátorkou jeho zábavného programu REPETE.

Z mnohých vystúpení na javiskách a v televíznych zábavných programoch bola známa ako kultivovaná šansoniérka a interpretka melodického prúdu slovenskej populárnej hudby. V roku 1968 dokonca skončila v ankete Zlatý Slávik na ôsmom mieste.

Popri svojom hereckom pôsobení začala nahrávať i populárne piesne v rozhlase a známe sa tiež stali jej gramofónové nahrávky. Známe je jej účinkovanie v pesničkových a zábavných súťažiach doma i v zahraničí. Výrazný úspech dosiahla piesňou Skús objať dym, kde v súťaži Vyberte si pesničku získala prvé miesto. Výrazné úspechy mala i v Malej televíznej hitparáde, Vtipnejší vyhráva, Smiem prosiť, Repete, Nestárnuce melódie a v ďalších. Najúspešnejšou v jej podaní sa stala Smejkalova úprava slovenskej ľudovej piesne Červené jabĺčko. Vyvrcholenie spolupráce so Smejkalom znamenala platňa Verše písané na vodu.
V roku 1998 získala ocenenie divadelných kritikov DOSKY 98 za najlepší ženský herecký výkon v inscenácii divadla Astorka- Korzo 90 Scény z domu Bessemenovcov - Meštiaci.

Zaujímavé však je, že Zoru Kolínsku nikdy nikto neoznačoval za spievajúcu herečku. Skôr naopak, herectvo a spev vždy rázne oddeľovala a snažila sa byť rovnako dobrá v oboch profesiách.

Okrem herectva sa po roku 1989 začala úspešne venovať aj podnikaniu. Nikdy sa netajila tým, že v podnikaní jej pomohla popularita a majetok, ktorý nadobudla, by herectvom nikdy nezískala. Vlastnila krásny obchod s nábytkom, ktorý Bratislavčania nevolali inak než "salón". Podľa slov umelkyne to bola kreatívna práca, ktorú milovala, keďže nábytok nielenže predávala, ale i dávala vyrábať na mieru a podľa želaní zákazníkov. Trikrát dokonca získala ocenenie za najkreatívnejšiu expozíciu. O tom, že vkus jej nebol na míle vzdialený, svedčí aj jej útulne zariadený domček, kam sa veľmi rada vracala. V nej stavila na svoj vkus a obchodného ducha. Nábytok s netypickými poťahmi zo zahraničia zaujal dokonca aj aranžérov prezidentskej kancelárie. Po desiatich rokoch však úspešná dáma musela kariéru podnikateľky zanechať, pretože ju nevedela zosúladiť s vystúpeniami, ktorým sa chcela venovať naplno.

Medzi priateľmi bola Zora známa ako milovníčka zvierat a všetkého živého. K jej veľkým láskam patrili pudlíci Anežka a Baruška. Možno i preto, že jej nebolo dopriaté mať deti, sa upla na svojich štvornohých miláčikov. Keďže milovala tiež pohyb a šport, bolo ju často vídať pri tenise či rannom behu. Rada sa preháňala po čunovskej hrádzi na kolieskových korčuliach a ten, kto ju nepoznal, by sa bol zaprisahal, že žene takej plnej elánu a energie nemôže ťahať na 61. rok. Sama hovorila, že jediné, čo by na sebe chcela zmeniť, je vek. Chcela ho aspoň trošku posunúť dozadu. „Veľmi som si ju vážil ako človeka, herečku, ale bola to najmä výborná parťáčka. Máme vedľa seba chaty, a v lete sme sa tam veľmi často stretávali,“ hovorí smutný herec Matej Landl. „V tomto období oslavujem narodeniny a ona bola vždy neodmysliteľnou súčasťou mojich osláv. Ešte pred rokom sme sa strašne zabávali. Žúrovala s nami, tancovala. Jednoznačne to však bola dáma s veľkým D. Mala úžasné spôsoby.“

Z mužov, ktorí jej zasiahli do života, treba spomenúť herca Juraja Kukuru, s ktorým prežila sedem rokov a neskôr aj manželstvo s Milanom Lasicom, ktoré trvalo osem rokov. Dvadsaťšesť rokov milovala gynekológa Igora Petra, no svoju lásku spečatili až tesne pred jej smrťou. Zoznámili sa na lyžovačke, obaja radi športovali. „Nebolo na tom nič iné, len také: toto je pani Kolínska, toto pán Peter. Dokopy sme sa dali až po istom čase,“ spomína Igor Peter. Na Zore ho neohúrila jej popularita ani atraktívny vzhľad pestovanej dámy. „Mala dobrú povahu, bola veľmi dobromyseľná. Mali sme veľmi veľa spoločných záujmov. Chodili sme na chatu, hrali tenis, cestovali sme, lyžovali, starali sa o psíkov.

„Jediné, čo sa mi v živote neušlo, boli deti,“ hovorievala herečka. Napriek tomu deti milovala a neobyčajne jej záležalo na osude slabších. „Veľmi často dávam peniaze bezdomovcom, ktorí si už zo mňa urobili stáleho ochrancu,“ smiala sa dáma slovenského umeleckého neba.

Pred vypuknutím zhubnej choroby, ktorá z nej vysala všetku životadarnú silu, sa pripravovala na rolu Matky predstavenej v muzikáli Mníšky 2 - Milionárky. Bohužiaľ namiesto skúšok podstupovala vyčerpávajúce vyšetrenia a komplikovanú operáciu. Na scénu sa už nestihla vrátiť, do ktorej ju režisér Karol Spišák obsadil tesne pred smrťou.

Medzi jej najúspešnejšie filmové úlohy patria postavy v snímkach: Odhalenie Alžbety Báthoryčky /1965/, Stopy na Sitne /1968/, Smoliari /1978/, Sladké starosti /1984/, Alžbetin dvor /1986/, alebo Šípková Ruženka /1990/.

Zora Kolínska zomrela po ťažkej zhubnej chorobe v pondelok 17. júna 2002 v Bratislave vo veku nedožitých 61 rokov.

Zdroj:  MovieMania.sk Foto © reprofoto Youtube Noc v archíve STV

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...