Kritik Ameriky Woody Allen

Je nemysliteľné predstaviť si Paríž bez Eiffelovej veže,
Egypt bez jeho pyramíd, New York bez Sochy slobody..., no pre svet filmu je
nemysliteľný New York  bez Woodyho Allena.

Woody Allen je plachý až hanblivý, pehavý muž nižšej
postavy s okuliarmi v čiernom ráme. Filmoví diváci ho poznajú ako herca,
scenáristu, režiséra, svojrázneho komika a spisovateľa. Ja to neuveriteľne
široký záber tvorby, prejavujúci sa i množstvom diel. Do dnešného dňa má na
svojom konte, len ako režisér približne 45 filmov, a ako herec alebo scenárista
oveľa viac. Pozorný divák spoľahlivo rozpozná, že filmy Woodyho Allena majú
minimálne niekoľko spoločných vecí: príbeh sa skoro vždy odohráva v New Yorku,
filmu kraľujú vtipné dialógy a inteligentný slovný humor, hlavným hrdinom je
väčšinou spisovateľ, scenárista, alebo režisér – skrátka musí to byť intelektuál
- neurotik, ktorého trápia rôzne problémy a hrá ho väčšinou sám Woody Allen.

Život Woodyho Allena  je dosť bohatý na rôzne udalosti.
Narodil sa 1. decembra 1935 v newyorskom Brooklyne vlastným menom ako Allen
Stewart Konigsberg ako starší z dvoch detí v rodine chudobného židovského
živnostníka. V škole príliš neprospieval, namiesto toho chodil veľmi často do
kina, najmä na filmy bratov Marxovcov, alebo cvičil na klarinet podľa jazzových
gramofónových platní. Ešte pred maturitou na Midwood High School si Woody
zarábal písaním náborových sloganov pre reklamnú firmu.

Okolo roku 1953 začal Woody Allen posielať svoje vtipy
a aforizmy Walterovi Winchelovi a Earlovi Wilsonovi do newyorských novinových
rubrík. To ho uspokojovalo oveľa viac než štúdium španielčiny, angličtiny
a filmovej produkcie na New York University, odkiaľ bol rovnako ako zo City
College behom prvého semestra vylúčený pre nedostatočný prospech.

Krátko nato Woody Allen pobýval v Hollywoode, kde vymýšľal
gagy a humorné skeče pre TV show Sida Caesara, Arta Carneyho a Garryho Moorea.

Po návrate do New Yorku v roku 1956 sa Woody zaoberal
filozofiou a písal texty okrem iných pre Kay Ballarda, Carola Channinga a Eda
Sullivana. V roku 1958 Woody Allen uzavrel  zmluvu s umeleckými agentmi Jackom
Rollinsom a Charlesom J. Joffe ( sú jeho manažérmi a producentmi dodnes ), na
ktorých radu začal začiatkom 60. rokov vystupovať po nočných kluboch v Greenwich
Village so svojimi komickými monológmi, v ktorých neobvykle žartoval o svojom
detstve, o rozpadnutom manželstve, o Bohu, o sexe, Kafkovi
a pseudointelektuáloch. Čím sa Woody cítil na pódiu istejší, tým bol ním
predstavovaný malý okuliarnatý a pehavý  smoliar vierohodnejší a populárnejší.

Pre film objavil Woodyho Allena v polovici 60. rokov
producent Charles K. Feldman, ktorý mu navrhol, aby svoju show prepísal do
filmového scenára. Avšak prvá skúsenosť s filmovým priemyslom, akú zakúsil pri
natáčaní bláznivej komédie What´s New, Pussycat? ( Čo nového, kočka?,
1965 ) , v ktorej si navyše zahral po boku slávnych hviezd ( Peter O´ Toole,
Peter Sellers, Romy Schneider, Richard Burton a Ursula Andress ) psychiatra
Victora Shakapopolisa, znamenala pre Woodyho sklamanie.

V roku 1969 debutoval Woody Allen ako filmový režisér
autorskou kriminálnou groteskou o nešikovnom lupičovi: Take the Money and Run
( Vezmi peniaze a utekaj, 1969 ), ku ktorej napísal scenár a zahral v nej i
hlavnú úlohu. Tento trojnásobný autorský podiel na filme sa uňho už stal
pravidlom.

Woody Allen sa svojou tvorbou usiluje poľudštiť
pretechnizovaný svet, prinavrátiť mu stratené ľudské teplo a cit, bojuje proti
falošnému vytváraniu mýtov o neomylnosti človeka modernej civilizácie. Jeho
filmy sú plné gagov, intelektuálneho humoru, ktorý neraz pripomenie komédie
bratov Marxovcov. Woody Allen sa však na rozdiel od komikov nemej éry nehrá na
naivného, či nevinného hrdinu, skôr naopak – je dospelým plnoprávnym človekom,
ktorý ironicky hľadí na svoje okolie. Jeho humor je až kruto pravdivý. Nastavuje
krivé zrkadlo tej vrstve Američanov, pre ktorú návšteva u psychoanalytika a nuda
patria medzi vec prestíže. Allenove brilantné postrehy o živote
pseudointelektuálov povedia veľa o kultúre Ameriky.

V podobnom duchu situačnej komiky natočil Allen v prvej
polovici 70. rokov väčšinu svojich šibnutých komédii, v ktorých vedome čerpal
z odkazov klasikov nemej grotesky a svetovej literatúry a kde zároveň stelesnil
nesmelých, smiešnych, zakomplexovaných a smoliarskych hrdinov, ktorým sa život
celkom vymyká z rúk a jedine túžba zaimponovať milovaným ženám im dodáva odvahu
nevzdávať svoj zápas s nepriazňou osudu: ako napríklad skrachovaný americký
podnikateľ Fielding Mellish ( Woody Allen ), ktorý sa zapletie do revolučného
kvasu v nemenovanej stredoamerickej republike, v anarchistickej veselohre
Bananas ( Banány, 1971 ), alebo newyorský majiteľ obchodu s diétnymi
potravinami a amatérsky klarinetista Miles Monroe ( Woody Allen ), ktorý sa po
bežnej operácii prebudí z podchladeného stavu o 200 rokov neskôr v totalitnej
spoločnosti v sci-fi groteske Sleeper ( Spáč, 1973 ), kde
prebudený Spáč bojuje so spoločnosťou v ktorej vládne neľudská technika. V novej
spoločnosti sa zorientuje bez problémov, a s pomocou poetky Luny ( Diane Keaton
) sa mu dokonca podarí zničiť diktátora, z ktorého zostal vlastne už iba
ukrývaný a ochraňovaný nos.

Film Love and Death ( Láska a smrť, 1975 ) je zasa
paródiou na napoleonské vojny, v ktorej neurotický hlavný hrdina – mierumilovne
zmýšľajúci, neduživý bojarsky synček Boris Grušenko ( Woody Allen ) sa ničím
neprevinil, iba ak tým, že musel mať tú smolu, aby sa narodil v cárskom Rusku
práve do začiatku 19. storočia – do obdobia napoleonských vojen, kde sa mladým
ľuďom sľubovali plané sľuby, no očakávali sa od nich nadľudské hrdinské činy (
skvelé podobenstvo na dnešnú spoločnosť v ktorej sa od mladých za každú cenu
vyžadujú nadľudské ciele: auto, byt, peniaze, skvelá kariéra... ). Z Borisa
Grušenka sa stane proti jeho vôli zhodou okolností vojnový hrdina, aby nakoniec
skončil tiež „zhodou okolností“ pred popravnou čatou.

Celkom výnimočne hosťoval Woody Allen iba ako herec
v politickej tragikomédii režiséra Martina Ritta: The Front ( Na čiernej
listine, 1976 ). Zobrazil v nej človiečika predávajúceho v čase
maccarthyovských štvaníc v USA 50. rokov televízii pod svojim menom scenáre
autorov, ktorí nemôžu publikovať. Nakoniec skončí tak, ako títo ľudia, pretože
sa odmietne podrobiť vyšetrovaniu.

Určitý zlom v kariére Woodyho Allena nastal v druhej
polovici 70. rokov, keď začal svoju sériu intímne autobiografických filmových
spovedí, v ktorých dostáva komickosť nový rozmer, smiešnosť sa mieša
s trpkosťou, stáva sa dojímavou a získava podtext vážnosti až tragiky. Namiesto
situačných gagov a šibnutého humoru, kladie Allen stále väčší dôraz na slovný
prejav svojich postáv, na filozofujúce úvahy predovšetkým manhattanskych
intelektuálov, ktorých starosti sú všeľudské: každodenné drobné frustrácie,
neopätovaná láska, či naopak neočakávaný milostný zážitok, osamelosť, strach
z choroby a smrti, potešenie z peknej knihy alebo filmu...Žiarlia, hádajú sa, sú
si neverní, majú ambície i depresie. Svoje maléry dokážu postavy i vtipne
komentovať a zľahčovať a robia si srandu zo snobstva, nabubrelosti a fráz ako
napríklad neurotický židovský komik Alvy Singer ( Woody Allen ), spomínajúci na
svoj milostný vzťah ku rovnako citovo nevyrovnanej excentrickej speváčke ( Diane
Keaton ) v ironickej komédii Annie Hall ( Annie Hallová, 1977 ), ktorá
získala 4 Oscary: za najlepší film, réžiu, pôvodný scenár, a ženský herecký
výkon.

Woody Allen vo filme Annie Hall (foto: www.gonemovies.com)

Ďalšou postavou je napríklad rozvedený komik Isaac „Ike“
Davis ( Woody Allen ), ktorý vo svojich citoch kolísa medzi zrelou ženou -
milenkou svojho ženatého priateľa ( Diane Keaton ), a stredoškoláčkou ( Mariel
Hemingway ), v lyrickej milostnej komédii Manhattan ( 1979 ).
V tomto filme hľadí Allen na súčasnú americkú každodennosť cez okuliare irónie
a čierneho humoru: „Nie je to Manhattan a nie je to New York, na čo útočím. Ide
mi o korene zla. Nenakrútil som film, ktorý by mal vyústiť do poučky: vyčistite
Central Park, ale film, ktorý hovorí: očistite svoj citový život, inak nikdy
nevyčistíte Central Park.“ - povedal o svojom filme Allen.

Márnosťou a pominuteľnosťou svetskej slávy sa zasa zaoberá
depresívne alegoricky ladený film: Stardust Memories ( Spomienky na Hviezdny
prach, 1980 ), kde úspešný filmový režisér Sandy Bates ( Woody Allen ) pri
príležitosti retrospektívnej prehliadky svojich filmov rekapituluje v luxusnom
hoteli v kúpeľoch celý svoj doterajší život a kariéru.

Duchovnú spriaznenosť s niektorými európskymi režisérmi (
Ingmar Bergman, Federico Fellini ) a dramatikmi ( Henryk Ibsen, A. P. Čechov,
Wiliam Shakespeare ), ktorých diela odkrývajú  najskrytejšie hlbiny a zákutia
ľudských duší, nezaprel Allen najmä vo filmoch, ktoré natáča od počiatku 80.
rokov s každoročnou pravidelnosťou a umeleckou vyrovnanosťou až do súčasnosti.
Stále ho zaujímajú predovšetkým nadčasové témy medziľudských vzťahov
a existenciálnych, morálnych a etických problémov, keď sa city s rozumom
schádzajú v konfliktoch a vášňach, citlivo reflektuje s dôvtipnou nadsádzkou,
s psychologizujúcim ponorom a nostalgickou nehou nepokoj modernej civilizácie:
napríklad v romantickej komédii o milostných problémoch niekoľkých priateľov
behom jedného víkendu uprostred letnej prírody s názvom: A Midsummer Night´s
Sex Comedy ( Sexuálna komédia noci svätojánskej, 1982 ), alebo
v metaforickom pseudodokumente z 30. rokov: Zelig ( 1983 ), ktorý síce
vychádza z americkej reality, ale má všeobecnú morálnu platnosť. Je to vymyslená
biografia človeka chameleóna, ktorý sa mení podľa toho, s kým práve prichádza do
styku. V spoločnosti Číňanov je Číňan a v spoločnosti tučných okamžite
priberá...Autentickosť biografie chameleóna zvýrazňuje perfektná technická
realizácia jeho stretnutí s ľuďmi, ktorí vošli do histórie. Zelig ( Woody Allen
) debatuje s americkými prezidentmi, americkými spisovateľmi a podobne. Všetko
je nakrútené na nerozoznanie od autentických dokumentov. Film núti divákov
zamyslieť sa nad skutočným chameleónstvom.

Z ďalších filmov Woodyho Allena stoja za zmienku napr. hoci
komédia o umeleckom agentovi so záľubou v bizarných klientoch Broadway Danny
Rose ( Danny Rose z Broadway, 1984 ), ďalej trpká komédia o osudoch
troch sestier z newyorskej umeleckej rodiny a ich manželov, rodičov, druhov
i priateľov Hannah and Her Sisters ( Hana a jej sestry, 1986 ) -
Oscary 1986 za najlepší pôvodný scenár, mužský herecký výkon a vedľajší ženský
výkon , alebo tragikomédia o ustrašenom úradníčkovi, ktorý je svojimi
spoluobčanmi prinútený pátrať v nočných uliciach po vraždiacom maniakovi:
Shadows and Fog ( Tiene a hmla, 1991 ).

V roku 2004 oznámil Woody Allen že sa vzhľadom k svojmu
veku ( 1. decembra 2005 oslávi už svoje 70. narodeniny ) rozhodol stiahnuť do
ústrania a ďalej bude pôsobiť už len ako scenárista a režisér. Žiaľ zdá sa, že
to so svojim vyhlásením myslí vážne, lebo jeho meno ako herca nenájdeme
u plánovaných filmov pre roky 2005-6. jeden z jeho posledných filmov, pod ktorým
je Allen už len ako scenárista a režisér: Melinda and Melinda ( Melinda
a Melinda, 2004 ) však filmová kritika strhala – film má skvelý scenár aj
réžiu, no herci nepôsobili príliš presvedčivo.

Skrátka bez Woodyho Allena ako herca to už nie je úplne
ono, preto nám ostáva dúfať, že sa ako herec ešte objaví v niektorom svojom
filme. Aj keby Woody Allen svoje rozhodnutie nezmenil, vždy sa nájde dosť
divákov, ktorí dajú prednosť jeho filmom, pred filmami plnými akčných scén
a komiksovych hrdinov dnešnej doby.

Neurotický Woody Allen (foto: www.absolutenow.com)

Kto je teda Woody Allen? Komik, básnik, či filozof
filmového plátna?

Všetko dohromady. Kritik Ameriky, neduhov civilizácie,
ľudskej hlúposti. Tak, ako to potvrdzuje Allen vlastnými slovami: „Som stručný
výťah akéhokoľvek nepokoja a všetkých problémov svojej generácie, lenže ja to
vyjadrujem komikou. Patrím ku generácii 30. rokov. V detstve II. Svetová vojna,
v mladosti nesplnené sľuby a nádeje, okamžité nadšenie a idealizmus za Kennedyho
éry a potom stále dole z kopca...Dnes pre mňa a tých ostatných, ktorí očakávali
zázrak, neostáva nič iné, než a tomu trpko smiať. No smiať sa je už tiež problém
pri tom, čo všetko dnes vyžadujú zubári od človeka.“

Woody Allen vydal tri zbierky poviedok a je aj autorom
niekoľkých divadelných hier. Vo voľnom čase sa venuje hre na klarinete. V rokoch
1956 – 62 bol Allen ženatý so svojou spolužiačkou Harlene Rosen, v r. 1966 – 69
mal za manželku herečku Louise Lasser. Po rozchode so svojou dlhoročnou životnou
družkou Diane Keaton, s ktorou vytvoril vo svojich 8 filmoch v 70. rokoch skvelú
partnerskú dvojicu, našiel dočasne náhradu v herečke Mii Farrow, ktorá sa stala
od začiatku 80. rokov jednou z protagonistiek ďalších Allenovych 13 filmov
a matkou jeho syna Satchela. Ich búrlivý rozchod v r. 1992 sprevádzala súdna
bitka o opatrovníctvo detí a navyše Farrowová obvinila Woodyho Allena zo
sexuálneho zneužívania neplnoletej dcéry. Od r. 1991 je družkou a od r. 1997
manželkou Woodyho Allena  - Soon – Yi Previn, adoptívna dcéra Mii Faroovovej.

S filmovou tvorbou Woodyho Allena je spojených niekoľko
zaujímavostí: za celý svoj život  Allen vyhral či bol nominovaný na 136 rôznych
ocenení. Drží bezkonkurenčný rekord v počte nominácií na Oscara: - za najlepší
scenár (13), za scenár a réžiu (19), za scenár, réžiu a hlavnú úlohu (20). Okrem
toho pod režisérskym vedením Woodyho Allena učinkovalo 14 rôznych hercov,
z ktorých každý neskoršie získal aspoň 1 Oscara, napr.: Woody Allen, Diane
Keaton, Mariel Hemingway, Michael Caine, Martin Landau, Mira Sorvino, Sean
Penn.. a ďalší. Ďalším často obsadzovaným hercom v Allenovych filmoch je Alan
Alda ( známy zo seriálu M.A.S.H ).

Okrem toho Woody
Allen v roku 1986 nakrúcal s herečkou Carrie Fisher ( známa z filmov Star Wars )
svoj film Hannah and Her Sisters ( Hana a jej sestry, 1986 ) a nato v r.
1996 mal príležitosť pracovať s herečkou Natalie Portman na nakrúcaní svojho
filmu: Everyone Says I Love You  ( Každý hovorí, že Vás milujem, 1996 ),
čím sa stal Woody Allen okrem George Lucasa jediným režisérom, ktorý mal možnosť
pracovať s oboma herečkami.

Stano Hudák

Tlač

Diskusia (0)

Vybralisme.sk

Zaslať na Facebook