Najshakespearovský herec všetkých dôb - Laurence Olivier
Celé detstvo, aby sa ušetrilo, predchádzal Laurence Oliviera pri povinnej sobotňajšej kúpeli vo vani a v jednej vode, vlažnej, maximálne sedem centimetrov hĺbokej, najprv otec a potom starší brat Dickie. Keď prišiel rad na Laurenca, bola voda v takom stave, že mohla byť nazývaná len čistiacim prostriedkom.
Večer, v deň odchodu brata Dickieho do Indie, šestnásťročný Laurence – teraz už druhý v poradí na kúpanie – počul ako otec hovoril, že budem hercom. „Naozaj? zajakával som hlúpo. ´Samozrejme budeš!´ A tak sa stalo, že ako som tak sedel v tých niekoľkých centimetroch vlažnej a nie čistej vody, prekvapujúce rozhodnutie môjho excentrického otca spečatil môj osud.“
A Laurence sa musel otcovmu želaniu podriadiť! Našťastie mu to nebolo ani tak veľmi proti srsti. Navštevoval školu dramatického umenia v Albert Hall v Londýne.
Laurence Olivier už ako študent zožínal veľké úspechy na školských predstaveniach.
Mladý Laurence Olivier (foto: www.doctormacro.com)
Životopisci a kritici si kladú otázku, či je Olivier významnejším divadelným alebo filmovým tvorcom.
Ťažisko jeho tvorby je síce v divadle, ale úlohy, ktoré vytvoril na filmovom plátne, jeho herectvo zvečnili! Nimi sa prepracoval medzi najlepších anglicky hovoriacich hercov na svete. Preslávil ako vynikajúci shakespearovský herec. Ako to teda bolo ?
So vzrastajúcou popularitou v divadle sa začal Laurence Olivier zaujímať aj o film. Roku 1930 odcestoval na divadelné turné do Spojených štátov a v Hollywoode vytvoril niekoľko menších filmových úloh. Po návrate do rodného Anglicka sa ako divadelný herec stal uznávaným a vynikajúcim interpretom Shakespearovských hier v slávnom londýnskom divadle Old Vic.
Známa bola jeho anekdota, keď podnikol zájazd do Paríža so svojím Titom Andronikom. Pochopiteľne, zožal tam veľké úspechy. Pri jednom rozhovore s novinármi mu bola položená otázka, či ho teší, že sa stal hviezdou prvej veľkosti. Odpovedal skromne a vecne :
„To skôr snáď bolo cieľom každého herca stáť sa hviezdou. Dnes je tomu úplne naopak, hviezdy sa namáhajú stať sa hercami.“
V každom prípade Oliviera neopúšťala obdivuhodná energia, ktorá vždy patrila k jeho najväčším darom. Viedla ho od jednej role k druhej, od jedného rizika k druhému. Anglický kritik o tom píše :
„Je ironické, že Laurence Olivier nie je tak nadaný ako Marlon Brando. Je dokonca menej talentovaný než povedzme Richard Burton, Ralph Richardson, John Gielgud. A predsa je stále jedným z najväčších hercov 20.storočia.“ Prečo? Pretože sa ním chcel stať. Za všetko, čoho dosiahol vďačí svojej obetavosti, oddanosti svojej profesie, priamo vedeckej odbornosti, praxi, tvrdohlavosti, odhodlanosti a odvahe!
Vrcholom jeho dovtedajšej hereckej činnosti v divadle bola roku 1944 interpretácia Richarda III. V rovnomennej Shakespearovskej hre. Dodnes sa považuje za neprekonanú.
Kritika zdôrazňovala schopnosť Laurenca Oliviera perfektne rozohrávať komické prvky v postavách, ktoré sú na prvý pohľad tragické a plné nenávisti.
Vo filme Olivier spočiatku nedosahoval také úspechy ako na doskách divadla.
Upozornil na seba hlavnú rolu v historickej filmovej dráme Požiar nad Anglickom /1937/. Partnerkou mu bola Vivien Leighová / známa predstaviteľka Scarlett O´Harovej v kultovom filme „Juh proti Severu“ od D.O.Selznika/, ktorá sa neskôr stala jeho druhou manželkou a s ktorou dostali výhodné ponuky v Hollywoode. Ich vzťah sa pretriasal vo všetkých novinách na svete – obaja opustili svojich partnerov, aby sa mohli vziať, osudová láska však nakoniec stroskotala a skončila v r. 1961 rozvodom. Vivien Leighová upadla do ťažkej duševnej chorobe - do depresívnej mánie, podľa niektorých lekárov schizofrénie. Príčinou bolo Olivierovo odcudzenie, jeho nového citového vzťahu až do ich rozvodu.
Tam Laurence Olivier vytvoril zaujímavú rolu vo filme „Búrlivé výšiny“ /1939/ pod vedením skutočného majstra filmovej réžie Williama Wylera.
Je to portrét človeka posadnutého ničiacou vášňou. Olivier sa touto rolou preslávil a stal sa medzinárodne uznávanou filmovou hviezdou.
Kritika i publikum nešetrili slovami uznania. Účinkovanie vo Wylerovom filme mu zároveň ukázalo umelecké možnosti, aké ponúka filmová kamera.
Neskôr hral v Hitchcockovom filme „Rebeka“ /1940/, vo filme „Lady Hamiltonová“ /1941/ po boku svojej manželky Vivien Leighovej a v mnohých ďalších, medzi ktorými však boli menej vydarené.
Laurence Olivier svojho času tvrdil, že Shakespearove hry sú nefilmovateľné!
Predsa sa neodolal a vrátil sa k nim. V rokoch 1944 až 1955 režíroval tri významné drámy, v ktorých vytvoril aj hlavné postavy : „Henrich V.“ /1944/, „Hamlet“ /1948/ a „Richard III.“ /1956/.
Začalo sa hovoriť o jeho fascinujúcom, neopakovateľnom, strhujúcom filmovom pretlmočení Shakespeara a hereckom výkone na filmovom plátne.
Tvorca zdôrazňoval, že jeho práca na postave sa začína vonkajšou charakteristikou – pohyby, maska, charakteristické detaily a smeruje k vnútornému pochopeniu, na rozdiel od „vnútornej“ metódy newyorského Actor´s Studia.
Jeho zvláštnosťou bolo jeho neobyčajná starostlivosť o líčenie. Jeho priateľ a častý spolupracovník, dramatik, herec a režisér sir Noël Coward hovoril, že nepozná žiadneho herca, ktorý by s takou prehnanou starostlivosťou o zovňajšok a plácal množstvom líčidiel, parochní, fúzov, obočí, a pod. „Domnievam sa, že toto všetko bolo spôsobené jeho plachosťou. Nikdy nemal najmenší sklon k tomu, aby na javisku vyzeral alebo bol sám sebou.“
Okrem spomínaných troch filmových adaptácií Shakespearova kritika vyzdvihuje ešte dva Olivierove filmy. Nerežíroval ich, ale bol v nich hlavným predstaviteľom. Je to film „Komik“ /1960/, nakrútený podľa rovnomennej divadelnej hry anglického dramatika Johna Osborna, ktorý režíroval Tony Richardson, a „Maratónec“ /1976/ režiséra Johna Schlesingera, kde mu bol partnerom Dustin Hoffman. V obidvoch filmoch Laurence Olivier zobrazil záporné typy. V prvom Archieho Ricea, kabaretného herca, ktorý ničí a ponižuje svoje okolie, v druhom bývalého fašistu Szella.
Obidve úlohy upozorňujú na seba bohatstvom použitých hereckých prostriedkov. Je zaujímavé, že v obsiahlej filmografii Laurencea Oliviera sa nájde aj niekoľko priemerných filmov, ktoré nemôže zachrániť ani jeho vynikajúci talent, ba aj také filmy, ktoré si nekladú vysoké umelecké ciele.
Laurence Olivier vo filme Súboj titanov v úlohe boha Dia
(foto: adorocinema.cidadeinternet.com.br)
Majster premeny, najväčší herec 20.storočia nazýva kritika, bol za svoju umeleckú tvorbu mnohokrát ocenený.
Roku 1948 ho newyorskí filmoví kritici vyhlásili za najlepšieho herca roku a dostal Oscara za najlepší mužský herecký výkon v Hamletovi /tento film získal 4 Oscarov/.
Roku 1979 dostal Laurence Olivier Oscara „za celoživotné dielo“.
Najudatnejšiemu hercovi našej doby – ako ho pomenoval kritik Wiliam Redfield – sa dostalo aj spoločenského zadosťučinenia. Dokonca pasovali za rytiera s titulom Sir a ako prvý herec v histórii bol roku 1970 predstavený v Snemovni lordov ako barón Olivier z Brightonu...
Mimo toho dostal list :
„Vážený lord Olivier,
v minulých dvoch rokoch sme obnovili slávny železničiarsky zvyk pomenovávania lokomotív..Boli by sme veľmi poctení, keby sme mohli pomenovať v budúcom roku jednu z našich lokomotív Vaším menom. Podľa našich skúseností mená osôb dodávajú lokomotívam zvláštnu individualitu... Lokomotíva, ktorá by niesla meno Laurence Olivier, patrí k vlaku idúcemu o 12.40 do Wolverhamptonu....
RIADITEĽSTVO DRÁH LONDÝN“
Jeho ďalšie známe filmy: Žobrácka opera, Princ a tanečnica, Chartúm, Obdobie skúšok, Aká to rozkošná vojna, Bitka o Anglicko, Tri sestry, Príliš vzdialený most, Chlpci z Brazílie, Wagner, Bounty, Vojnové requiem.
Laurence Olivier s manželkou Vivien Leight (foto: www.vivien-leigh.net)
