Áčkový denník - Deň štvrtý
Festivalová atmosféra je v plnom prúde a nás teraz čaká zosumarizovanie predposledného festivalového dňa. Áčko je takmer na konci svojej každoročnej prehliadky študentských filmov, avšak v priestoroch FTF VŠMU to stále „bzučí“ ako v obrovskom úle. Záujem neutícha a tento ročník bude môcť byť považovaný za o niečo vydarenejší ako tie predchádzajúce. Každým rokom sa totiž nestáva, že naše filmárske „dieťa“ oslavuje šestnáste narodeniny.
Tretí festivalový deň zhodnotil môj kolega, Marek Gurský. A aj keď mám pred jeho postojom a názorom obrovský rešpekt, predsa len mi tá festivalová atmosféra začala akosi chýbať. A tak som sa medzi prednáškou a prácou nahrnula do kinosály ako veľká voda, a čakala na to, čo mi nasledujúci blok filmov ponúkne. Názvy filmov zneli dobre, avšak synopsa v katalógu Vám o filme takmer nikdy nič nepovie (žeby zámer?!). A tak jediné čo Vám ostáva je ísť si film pozrieť.
Prvým filmom tohto bloku bola jedna z tímových prác študentov 1.ročníka FTF VŠMU, ktorá niesla názov Deti sú deti. Malá etuda Martina Babulica mapuje medziľudské vzťahy. V tomto príbehu je indikátorom väčších emocionálnych problémov modrina na detskej rúčke. Vďaka nej je ľahko rozpoznateľná forma emocionálneho zverstva. A keď prichádza pomoc, obeť nie je schopná ani len bez hanby zodvihnúť ponúknutú vizitku. Tento malý veľký príbeh rozpráva o problémoch, ktoré sú snáď staršie ako Svet sám. Deti sú deti vo Vás možno vyvolajú ľútosť, možno Vám z oka vypadne aj nejaká tá slza, ale takmer určite si po filme rýchlo spomeniete na to, že ste podobnú situáciu už niekde videli.
Ako antidepresívna injekcia zapôsobil nasledujúci film Barbory Oravcovej, Ako sa plnia sny. Išlo o ďalšie študentské cvičenie na tému sen, fantázia, skutočnosť. Príbeh sympaticky pôsobiacej Ľudmily je snáď ešte viac spätý s realitou ako predchádzajúci film. Zdolávanie životných prekážok je pre niektorých ľudí zábavou, pre iných povinnosťou, a niekto sa skrátka dokáže vynájsť. Ľudmila nepatrí do žiadnej z kategórií. Je prototypom človeka, ktorý životné strasti rieši elementárnym spôsobom. Vlastným telom. Či už je to muž, či žena, mladý, či starý človek, Ľudmila si s gráciou sebe vlastnou dláždi úspešný život. V tomto príbehu je snáď každému jasné, že jediný bod, do ktorého môže hlavná postava ešte dospieť, je bod precitnutia. Bod zložených ružových okuliarov, miznúcich jednorožcov a neexistujúcich farebných dúh. Bod, keď konečne odloží pilník na nechty a uvedomí si, že dĺžka nechtov je priamo NEúmerná mozgovej kapacite. Čo viac treba dodať? Snáď iba to, že občasné životné zakopnutie, poriadna rana do žalúdka, či rozbitá huba môžu byť viac ku prospechu, ako si myslíte...
Nasledujúci film je z kategórie TREBA VIDIEŤ. Zanechal vo mne totiž duševný kolaps, obrovský šok a doznievajúcu slasť. Filmová esej Medzihra Ľubice Sopkovej pojednáva nielen o divadle samotnom, ale o postavení, a predovšetkým poslaní divadelných dosiek pre človeka, herca, klauna. Na slovách Róberta Rotha sa budete kĺzať naprieč filmom jednoducho, ako piesok pomedzi prsty. Ako voda naprieč kaňonom. Ako vietor pomedzi stromy. Slová doznievajú. Hlas sa ukryl kdesi v diaľke. Je koniec...
Zopár bielych kopcov sme mali možnosť už vidieť v predchádzajúcich filmových blokoch. Film Michala Pusztaya, Biele slony, je ďalším zo série filmov, ktoré adaptovali novelu Ernesta Hemingwaya, Kopce ako biele slony. V prípade tejto variácie je na mieste podotknúť zopár faktov. Film utrpel predovšetkým svojím zaradením, keďže v predchádzajúce dni sme sa už stretli s podobným scenárom. A preto nie je nijako čudné, že sa z diváckych radov po pár sekundách zvalo jednomyseľné „ach“. Ďalším nezanedbateľným faktom je voľba prostredia. Zatiaľ čo sme sa stretli s deprimujúcim barom či malou železničnou staničkou, v tomto prípade ide o neustálený pohľad na dvojicu v električke, kde sa každý hrboľ na ceste odráža na kvalite výsledku. Skrátka a dobre, takto to nepôjde.
Avšak predchádzajúci film je ešte stále lepším počinom ako posledný film z bloku. Kolaps duše Romana Hača je filmom o disfunkčných medziľudských vzťahoch. Rodina prestáva plniť základnú funkciu zo sociálneho hľadiska. Hlavnou postavou je muž – tridsiatnik, manžel a otec, ktorý sa rozhodol vybočiť z vyšliapanej cestičky na zarastenú poľnú cestu. Základný koncept príbehu by ani tak problémom nebol, avšak sociálnych drám je kinematografia na Slovensku mimoriadne presýtená. Prvý „kolaps“ nastáva vďaka hereckým prejavov. Kedysi sa v kinematografickom období „Veľkého Nemého“ uprednostňovala práca s naturščikmi – nehercami. Mnoho výborných študentských filmov je postavených na rovnakom princípe práce s nehercami, avšak tento film je potvrdzujúcou výnimkou z pravidla. Nepôsobivé vyjadrovanie, cvičený tón hlasu a dialógy, ktoré nepatria do úst podobným typom. Väčšinu minutáže je hlavný predstaviteľ filmu snímaný účelovo, od chrbta. Dôvodom tohto rozhodnutia môže byť čokoľvek, snáď aj nejaký pokus o metaforu, avšak v takto koncepčne nesúmernom filme, kde sa postava pokúša o akýsi poetizmus kričaním do prázdna, sa ocitá akákoľvek metafora na neúrodnej pôde. Skrátka a dobre, takto to už vôbec nepôjde.
Aj keď sme sa v predchádzajúcich dvoch denníkoch viac ako rozpísali o festivalovej atmosfére, rada by som sa k nej na záver tohto denníka ešte vrátila.
Počas jednej z mnohých krátkych prestávok, ktoré som si za včerajší deň dopriala, som sa opäť utiahla do „kúta“ v bufete. Návštevnosť miestnosti menších rozmerov, kde máte záruku teplého jedla a nápojov, sa rapídne rozrástla. Poháre sa prenášali, taniere sa odnášali a lyžičky pateticky narážali o šálky. Návštevníci sa miešali so študentmi, študenti s profesormi, a profesori so zahraničnými hosťami. No čo Vám budem rozprávať, jeden obrovský úľ, kde sa každý snaží o určité, v hierarchii nezanedbateľné, postavenie. Keď si také niečo počas festivalových dní uvedomíte a odvrátite zrak od rozčítanej knižky, či prestanete piť kávu, zrazu sa len musíte pousmiať. Nepobaví Vás skutočnosť, že konanie každého z nich je pre nedostatočný priestor viac ako komické, ale fakt, že ste aj vy súčasťou tejto miestami realisticky poňatej grotesky. A ešte sa pýtate prečo my, filmoví redaktori, tak milujeme festivaly??! Ak to ani po týchto riadkoch nepochopíte, tak už Vám neostáva nič iné ako DRŽAŤ KLAPKY...!
Zdroj: moviemania.sk Foto © ackofestival.sk
