Hitchcockovská herečka Joan Fontaine

22.1.2014|-jr-|
Hitchcockovská herečka Joan Fontaine

(22. 10. 1917, Tokio, Japonsko – 15. 12. 2013, Carmel, Kalifornia, USA)

Britská herečka, narodená v Tokiu ako Joan de Beauvoir de Havilland. Jej staršou sestrou je známa hollywoodska herečka Olivia de Havillandová (1916), s ktorou sa od roku 1975 odcudzili. Obe sestry navštevovali strednú školu Los Gatos a rímskokatolícku dievčenskú školu Notre Dame Convent v kalifornskom Belmonte. Otec Walter mal v Japonsku lukratívne miesto ako britský patentový právnik, matka Lilian bola herečkou, známou pod svojím umeleckým menom Lilian Fontaine. Rodičia sa vzali v roku 1914 a rozviedli, keď mala Joan dva roky. Ako malá bola často chorá (trpela anémiou) a na radu lekára sa s matkou a sestrou presunuli do kalifornskej Saratogy, kde sa zdravie Joan promptne zlepšilo a spolu s Oliviou začala dochádzať na hodiny prednesu. Ako päťnásťročná sa vrátila do Japonska k otcovi a pobudla tam ďalšie dva roky. Po návrate do Štátov, kedy si jej sestra Olivia už budovala reputáciu divadelnej herečky, sa Joan potom tiež pridala k divadelnému súboru v San José a neskôr aj v Los Angeles. Na doskách debutovala v roku 1935 hrou Call It A Day a potom sa objavila aj na Broadway. Jej filmový debut bol v malej úlohe v komédii Ženy a milenky (No more ladies, 1935) pod hlavičkou štúdia MGM. Väčšiu príležitosť dostala po boku Freda Astaira v muzikáli A damsel in distress (1937), diváci boli sklamaní a film prepadol. Pokračovala v tuctoch menších úloh, ktorými  nijako zvlášť nezaujala a zmluva, ktorá jej v roku 1939 vypršala, nebola obnovená. V rovnakom roku sa prvýkrát vydala.

Šťastie sa na ňu usmialo na jednom večernom bankete, kde sa pri vedľajšom stole náhodou ocitla vedľa filmového producenta W. L. Selznicka, ktorý ju po diskusii okolo románu Daphne du Maurierovej Rebecca pozval na kamerovú skúšku. Joan zistila, že pred ňou stála dlhá rada herečiek, čakajúcich na túto rolu a museli absolvovať polročné testy. Snímka Mŕtva a živá (Rebecca, 1940) podľa vyššie uvedeného románu, v hlavnej mužskej úlohe s Laurenceom Olivierom, bol americkým debutom britského režiséra Alfreda Hitchcocka a po svojom uvedení v roku 1940 sa dočkal nadšených ohlasov a Joan nomináciu na Cenu Akadémie pre “najlepšiu herečku” (sošku si nakoniec odniesla Ginger Rogersová). Hneď rok nato bola Joan Fontaine opäť nominovaná za svoju rolu v mysterióznom thrilleri Podozrenie (Suspicion, 1941) s Cary Grantom. Vtedy už bola úspešná a jej filmová Lina je dnes súčasne jedinou postavou Hitchcockových filmov, za ktorú si jej predstaviteľka odniesla Oscara! Tretiu oscarovú nomináciu si vyslúžila v roku 1944 za hlavnú úlohu v hudobno-romantickej dráme Verná milenka (The Constant Nymph, 1943) s Charlesom Boyerom a Charlesom Coburnom v hlavných úlohách.

Joan Fontaine

V 40. rokoch žiarila v romantických melodrámach, k pozoruhodným filmom, ktoré si starostlivo vyberala patrí vojnový film This above all (1942), Jana Eyrová (Jane Eyre, 1944) s Orsonom Wellesom alebo Listy od neznámej ženy (Letter from an Unknown Woman, 1948). Môžeme povedať, že v tej dobe zatienila svoju sestru. V roku 1948 prijala úlohu vo filme The Emperor Waltz (1948) vedľa Binga Crosbyho a v roku 1950 sa vrátila k filmu Septembrová aféra (September Affair, 1950) a Born to be Bad (1950). Paramountská komédia Darling, how could you! (1951) však pre Joan aj štúdio dopadlo zle a nasledovali väčšinou len slabšie produkcie s výnimkou verzie O. Wellesa Othello z roku 1952 a hviezdami nabitého filmu Ivanhoe (1952).

Počas nasledujúcej dekády  jej sláva ľahko povädla, začala sa objavovať v televízii a na javisku. Slušný ohlas mala jej broadwayská úloha Laury v Tea and Sympathy (1954) po boku Anthonyho Perkinsa. V 60. rokoch pokračovala v divadle. Na veľkom plátne sa predstavila poslednýkrát v horore The Witches (1966), ktorý sama produkovala a sporadicky sa ukázala aj v televízii 70. a 80. rokov minulého storočia. V roku 1978 vyšla jej autobiografia s názvom “No Bed of Roses” (jej obľúbenými režisérmi sú Alfred Hitchcock a George Cukor, u kterých sa o herectve naučila viac ako u nikoho iného). V roku 1980 sa dočkala nomináciu na cenu Emmy za účinkovanie v soap-opere Ryan's Hope (1980) a o dva roky neskôr bola hlavou poroty na berlínskom filmovom festivale. Pred kameru sa naposledy postavila v nie celkom podarenom televíznom filme Dobrý kráľ Václav (Good King Wenceslas, 1994) v úlohe Václavovej babičky, kráľovnej Ľudmily (v tomto filme sa objavilo niekoľko českých hercov). Charles Boyer zostáva u Joan obľúbeným hercom. Bol to inteligentný muž, mal vkus a súdnosť. Nebol sebecký, odovzdaný svojej práci. Okrem toho mal vždy záujem o kvalitu filmu, na ktorej pracoval. Jedinou výnimkou medzi všetkými v hlavných úlohách, s ktorými Joan pracovala, bol Fred Astaire, ktorý sa staral o film a nie o seba.

 Nevraživosť sestier pramenila podľa webu csfd.cz z toho, že sestra Olivia de Havillandová bola matkinou “favoritkou”, a to nielen na hereckej dráhe. Mnoho rodinných sporov a zášti pramenilo z toho, že matka uprednostňovala staršiu sestru. Keď mala Olivia de Havillandová deväť rokov, tak údajne napísala detský závet: "Všetok svoj pôvab odkazujem svojej mladšej sestre Joan, ktorá žiadny nemá.” Keď sa ju Joan pokúsila v herectve nasledovať, matka jej nedovolila používať rodné priezvisko. V roku 1942 boli obe sestry súčasne nominované na Oscara pre “najlepšiu herečku” (Olivia za drámu Hold Back the Dawn, Joan za Podozrenie)  a počas ceremónie Joan demonštratívne odmietla Oliviin pokus o gratuláciu, ktorá ju urazila a súčasne uviedla do rozpakov. V oscarovom súperení bola "na počty" lepšia Olivia - mala päť nominácií a dve premenila na víťazstvo, zatiaľ čo u jej mladšej sestry bol tento pomer tri ku jednej. Vzťah sa začal rozpadať, nič na ňom nezmenili ani dve Oliviine premenené oscarové nominácie v ďalších rokoch. Až do roku 1975 spolu komunikovali už len sporadicky. Podľa Joan ju Olivia údajne nepozvala na spomienkovú slávnosť k ucteniu pamiatky ich matky (zomrela práve v roku 1975). Olivia však vyhlásila, že to  Joan odmietla s tým, že je príliš zaneprázdnená. V jednom rozhovore však Joan trvala na tom, že ich "rivalita" bola výmyslom ľudí z filmových štúdií.

Joan Fontaine

Hollywoodsky magnát a sveták Howard Hughes, ktorý sa jednu dobu stýkal so sestrou Oliviou , údajne niekoľkokrát dvoril aj Joan. Joan Fontaineová sa počas svojho života vydala štyrikrát a rovnako toľkokrát i rozviedla. Medzi jej mužov  patrili: britský herec Brian Aherne (1939 – 1945), William Dozier (1946 – 1951), Collier Young (1952 – 1961) a redaktor Alfred Wright, Jr. (1964 – 1969). S Dozierom má dcéru Deborah Leslie (1948). V roku 1952 adoptovala päťročné peruánske dievčatko Martitu, ktorá v roku 1963 utiekla z domu - s Deborah zostali kamarátky, ale s Joan sa už ďalej nestretávala a ani s ňou nekomunikovala. V roku 1964 Joan Fontaine dvakrát otehotnela, vždy však potratila. Jej 97-ročná sestra Olivia de Havillandová momentálne žije v Paríži.

Počas druhej svetovej vojny údajne pracovala ako zdravotník, má pilotnú licenciu a dosiahla úspechov v lietaní na balóne aj na love tuniakov. Jazdila dobre na koni a tak aj hrala dobre golf. Má licenciu interiérového návrhára.Fontaine prijala americké občianstvo v roku 1943.Podľa posledných správ žila dodnes v relatívnom odlúčení v kalifornskom Carmeli. Má svoju hviezdu na hollywoodskom “chodníku slávy” a po smrti Katharine Hepburnovej (2003) a sestry Joan Fontaineovej (2013) tak Olivia de Havillandová zostáva poslednou veľkou ikonou Hollywoodu 30. a 40. rokov. Sú súčasne prvými sestrami, ktoré kedy získali Oscara a naviac aj prvými, nominovanými na rovnakú Cenu Akadémie v rovnakom roku.

Ďalšie filmy Joan Fontaineovej:

Tri kadeti (The Duke of West Point, 1938), Ženy (The Women, 1939),  Vzbura v Sidi Hakim (Gunga Din, 1939), Bigamia (The Bigamist, 1953), Dekameronské noci (Decameron Nights, 1953), Serenáda (Serenade, 1956), Pokiaľ neodpľujú (Until They Sail, 1957), Cesta na dno mora (Voyage to the Bottom of the Sea, 1961).

Zdroj:  MovieMania.sk Foto © United Artist

Súvisiace články