Úsvit plánety opíc
Dažďové kvapky dopadajú na konáre stromov a ich listy a začínajú tvoriť atmosféru ešte skôr ako sa na obraze ukáže prvý šimpanz. Prvý nálet kamery spôsobuje dychberúci pohľad na zničenú kolísku civilizácie, kde príroda funguje nemenne a my máme pocit, že sme na začiatku niečoho väčšieho a dôležitejšieho. Je to ako úvod 2001: Vesmírnej Odysei, len v lese. Je to ako čítať poviedku od Michela Fabera, ktorej až tak veľmi nerozumieme, ale po dočítaní na ňu nevieme zabudnúť. Pritom za celým Darwinovským paradoxom stojí Francúz Pierre Boulle, autor mimo iné aj slávnej knihy Most cez rieku Kwai o ktorej adaptáciu sa v 1957 postaral velikán Britského filmu David Lean.
Na adaptáciu Planéty opíc sa čakalo 11 rokov a keď v 1968 navštívila plátna kín strhol sa ošiaľ a vytvoril sa kult. Samozrejme, že každé ďalšie pokračovanie len ničilo pôvodnú krásu a pútavosť prvého dielu, ale jeho status bol natoľko silný, že ani reštart v podobe Burtonovej verzie, nedokázal pôvodný film zabiť v srdciach fanúšikov. A keďže existujeme v dobe kedy je najpútavejšou otázkou celého filmového priemyslu – ako to vlastne začalo?, mohli sme očakávať reštart série. Ten prišiel v 2011 a fanúšikov potešil. Rupert Wyatt natočil perfektnú drámu, kde sa pohrával so žánrovými pravidlami, s realitou a fikciou a všetko nasmeroval k epickému finálne na moste Golden Gate.
Potom sme čakali tri roky na pokračovanie, ktoré v súčasnosti brázdi naše kiná. Úsvit planéty opíc sa odohráva 10 od Wyattovho reštartu. Ľudia sú ohrozený druh, silou mocou lipnúci na svojej vyspelosti, čo sa im v priestore lesov a dominantnej prírody častokrát stáva osudným. Ľudoopy (vo filme opice) sú ale na vzostupe. Majú svoje vlastné spoločenstvo fungujúce na kmeňových zákonoch a svoj vlastný reprodukčný a lovecký systém. Funguje tam hierarchia, úcta a rodinné hodnoty. To sa zmení vyrušením v podobe ľudského elementu, ktorý do tohto spoločenstva omylom zasiahne.
A tu sa začína rozohrávať príbeh na ktorý sme s napätím čakali tri roky. Čo k nemu ale povedať? Matt Reeves – režisér tejto časti, má skúsenosti s epickým a akčným. To dokázal už Cloverfieldom. A keď príde na budovanie atmosféry a akčné scény, ťažko by sme hľadali nejakú chybu. Scény sú priehľadné, zaujímavé a aj keď im možno chýba epickosť a nápaditosť scén z prvej časti reštartu, lahodia oku a uspokoja diváka. Oproti svojmu predchodcovi je ale film veľmi priamočiary. Funguje na žánrových pravidlách, typických pre filmy z druhej polovice 20 storočia. Či už v pomere dejových zvratov, alebo zobrazení hlavnej myšlienky. Tou je polemizovanie, či sme naozaj tak rozdielny ako tí „rozdielny“, so všetkými kladmi a zápormi, čo táto otázka ukrýva.
Stretávame sa tu so starou známou partou na strane opíc a novými tvárami na strane ľudí. Ich vzájomná interakcia je vlastne jediným aspektom, ktorý nefunguje. Emócie sú uveriteľné. Rovnako aj motivácie. Caesar (Andy Serkis) je napísaný a zahraný najlepšie aj napriek tomu, že je CGI. A on je na počudovanie hlavnou postavou celého príbehu. To čo sa javí ako zaujímavá voľba, je zároveň fakt, čo celému príbehu podkopáva nohy. Caesar aj napriek sympatiám nie je nositeľom natoľko výrazných emotívnych zmien, aby sme sa s ním mohli stotožniť. Stále nás to podvedome ťahá k ľuďom a na konci som mal pocit, že som vlastne držal palce mnohým, ale žiadnemu z nich úplne.
Inak sa ale jedná o veľmi dobre zvládnutý blokbuster. Mať tak o 15 minút menej bolo by to za plný počet, ale takto je to hlavne v neprekvapivých scénach strašne uťahané. Potešia záporáci aj finálne porozumenie medzi Ceasarom a Malcolmom (Jason Clarke). Takže pre fanúšikov série rozhodne povinnosť. Pre tých, čo to skúšajú s týmto žánrom a príbehom je to celkom zaujímavý predel medzi takmer bezchybnou prvou časťou a zároveň vnadidlom na pripravovaný tretí diel. Pre mňa spokojnosť, aj keď som neodchádzal z kina tak rozčarovaný ako pri novej Godzille.
