Inland Empire
David Lynch sa po šesťročnej prestávke vracia s trojhodinovým výletom do typicky lynchovkého – ťažko stráviteľného sveta. I keď sa reakcie divákov i kritikov rozchádzajú – jedni tvrdia, že Lynch smutne vybrakoval svoje predchádzajúce diela a v snahe šokovať ešte viac pritvrdil v bizarných výjavoch, iní zas hovoria o „vnútornej ríši“ ako vrchole režisérovej viac než päťdesiatročnej kariéry – 60 ročný filmár presne vie, čo chcel filmom vyjadriť: „Malo by to dávať úplne perfektný zmysel.“
Nuž, nedáva. Sám som videl iba dva Lynchove predchádzajúce filmy (nech my „lynchofilovia“ odpustia) - Lost Highway a Mulholland Drive. V oboch prípadoch som si však dokázal nájsť hlavnú líniu i konečný odkaz a užiť miestami skľučujúce, ale v každom prípade vizuálne atraktívne snové odbočky mimo realitu. Pri Inland Empire Lynch akoby celkom zanevrel na nebohého diváka zúfalo sa snažiaceho poskladať jednotlivé diely skladačky, ktoré azda do seba nezapadajú schválne, aby vás totálne vyčerpali a rozhodili. Základná synopsia rozpráva o úspešnej hollywoodskej herečke Nikki Grace(Laura Dern). Tá postupne zisťuje, že film, kde hrá jednu z hlavných postáv, je remakom poľskej snímky, ktorej dokončeniu zamedzila tragédia. Tu sa dej láme a Nikki cestuje v čase, medzi kontinentmi, mužmi a identitami. Lynch sa naozaj vyžíva v mostíkoch medzi jednotlivými paralelami deja spočívajúcich v pomalých stmavovaniach obrazu, rýchlych prestrihoch, ale i niekoľkých zaujímavých plynulých prechodoch z jednej scény do inej (prostitútka na horúcej Hollywood bulvár nás obratom kamery o 180º privíta na neznámej ulici v mrazivom Poľsku).
180 minútový epos má i svoje pozitíva. Hustá atmosféra pripravuje takmer nedýchateľné prostredie, ktoré sa z času načas rozsype pod uvoľnenejšími pasážami, kde zmätenú Nikki poučujú roztopašné prostitútky. Ale podobné „svetlé“ momenty trvajú iba pár minút a divák sa veľmi rýchlo vracia k bizarnému pátraniu po podstate Nikkinho trápenia.
Dernová žiari. Nikdy predtým som si nevšimol aký bohatý výrazový potenciál sa v tejto nenápadnej herečke skrýva. Inland Empire nie je jej prvou spoluprácou s Lynchom (Modrý zamat, Divokosť v srdci), ale i napriek tomu ju režisér neustále prekvapuje. Najnovšie ostala zaskočená neexistenciou kompletného scenára: „Každý deň som dostala iba úlomok skriptu. Nemám ani poňatie, koho vlastne hrám, ale teším sa, že na premiére sa to konečne dozviem.“ Možno práve z nevedomosti vychádzajú jej presvedčivé podania distingvovanej herečky, drsnej prostitútky či bláznivo zaľúbenej hysterky, ale predovšetkým Alenky v ríši divov, ktorá sa podobne ako vy snaží pochopiť, čo sa to vlastne deje.
Lynchovi treba tiež priznať kredit za majstrovské vyobrazenie snových alebo (ak chcete) iluzionistických svetov. I keď zamotanosť ťažko rozoznateľných línií začne postupom času otravovať, ako divák, jednoducho, nebudete schopný odtrhnúť oči od plátna, nakoľko celý film je vizuálnou lahôdkou, a to i napriek zrnitosti digitálnej kamery, ktorú mnohí lyncho-maniaci, iba veľmi ťažko prijali v rukách zbožňovaného umelca.
Laura Dern pri svojom podmanivom monológu hovorí: „Ľudia sa nemenia, iba postupne odkrývajú, čo sú vlastne zač.“ Či sa Lynchovi podarilo nové odhalenie svojho ja v pozitívnom či negatívnom svetle, nechám na vás. Ja dávam tri hviezdičky filmu, ktorý ma síce udržal v diváckej pozornosti, potešil atraktívnymi abstrakciami, ale sklamal nepriehľadnosťou a nedostupnosťou dlho očakávaného rozuzlenia.
