Marián Labuda obľúbený umelec v susednom štáte

19.10.2008|Jozef Rigo|
Marián Labuda obľúbený umelec v susednom štáte

(28.10.1944, Hontianske Nemce, Slovensko - 5.1.2018, Bratislava, Slovensko)

Marián Labuda sa narodil v deň výročia založenia Československa 28. októbra 1944. Tento dátum akoby predurčil aj jeho osud - počas svojej bohatej hereckej kariéry stál pred filmovou kamerou častejšie v Česku ako na Slovensku. Dodnes patrí k najoriginálnejším hereckým zjavom s neobyčajne početnou filmografiou.
V televízii a na filmovom plátne sa objavuje od roku 1965. Stál pri zrode Divadla na Korze, neskôr pôsobil na Novej scéne. Pre český film ho objavil v Činohernom klube Jiří Menzel a o niekoľko rokov neskôr ho obsadil do dnes už kultového filmu Vesničko mástředisková. Neskôr sa objavil aj v ďalších jeho filmoch Koniec starých časov, Život a neobyčajné dobrodružstvá vojaka IvanaČonkina a onedlho si ho budeme môcť pozrieť v sfilmovanej novele Bohumila Hrabala Obsluhoval som anglického kráľa. Okrem typicky komediálnych postáv prešiel neskôr aj k veľkým tragickým charakterom ako napríklad Tiso. Na divadelných doskách ho môžeme vidieť i v hrách ako napríklad Krajčíky; Dohodnime sa, veď sme svoji, Kumšt...

Detstvo strávil v Hontianskych Nemciach. Po absolvovaní divadelnej fakulty Vysokej školy múzických umení v Bratislave nastúpil do Slovenského národného divadla. V roku 1968 bol spoluzakladateľom legendárneho generačného Divadla na korze v Bratislave, odkiaľ prešiel po jeho zákaze na Novú scénu. Práve tu sa vypracoval od komických a tragikomických typov, ktoré mu mimoriadne sedia až k veľkým dramatickým úlohám.
Od roku 1990 je členom činohry SND. Hosťuje tiež na mnohých popredných českých divadelných scénach - Národní divadlo v Brne, Mestské divadlo Zlín, Divadlo na Vinohradech.
 
Marián Labuda sa v priebehu 80. a 90.rokov  stal jedným z najobsadzovanejších hercov v slovenskej i českej scéne. Jeho filmografia, zahŕňajúca na štyri desiatky filmov, sa dá rozdeliť na dve rovnaké veľké časti, na českú a slovenskú.
České filmy v posledných desiatich rokoch výrazne prevyšujú svojím počtom tie slovenské, aj preto Mariána Labudu berú českí diváci tak trochu za svojho. A býva prekvapením, keď náhle počujeme napríklad v televíznych programoch alebo na filmovom plátne Labudu hovoriť v rodnej slovenčine.
Napríklad si môžeme všimnúť, že Labudom pokračuje rada tučných českých komikov, medzi ktorými nájdeme S.Rašilova, T.Pištěka, J.Libíčka a ďalších, ich postavy sa vyznačovali ľudskosťou a dobrosrdečnosťou. Alebo je možné zastaviť sa u Labudových začiatkov, kedy podobne ako mnohí iní komickí herci /Hrzán, Landovský, Pucholt/ čímsi nevyhovovali. Napr. Labuda bol skoro odmietnutý na prijímacích skúškách na bratislavskom VŠMU pre svoju malú výšku, lebo komisia uprednosťovala sladkých a pohľadných Jánošíkov. Labuda je typickým príkladom herca, ktorý dokázal prekonať svoje fyzično a jeho komika vychádza predovšetkým z vnútorných vlastností a schopností a z jeho smiešneho vzhľadu. Alebo sa dá jednoducho začať Labudovou najslávnejšou úlohou šoféra Pávka z Menzlovho filmu Vesničko má středisková /1985/, kedy spoločne s Jánosom Bánom vytvorili nezabudnuteľnú dvojicu.
Labudov Pávek a Bánov Otík sú podobou klasických komických dvojíc malý/veľký, poprípade tučný/chudý. Reklamný slogan pri zámorskom uvedení filmu znel: „Najsmiešnejšia komická dvojica od dôb Laurela a Hardyho!“

Marián Labuda vo filme Vesničko má středisková (1985)
Marián Labuda vo filme Vesničko má středisková (1985)

Zuzana Sílová, autorka labudovskej monografie, zase v oboch vidí poloparodickú variáciu Dona Quijota a Sancha Panzu. Dvojica Labuda-Bán dopomohla výborne napísanej a natočenej komédii k obrovskej popularite, ale aj k nominácii na Oscara.
Otík je jednoduchým človiečikom od Boha, candidovským hrdinom, vďaka nemu vidíme svoju vlastnú sebeckosť a egoizmus. Pávek je prototypom malého českého človeka (hoci v deji je povedané, že je pôvodom Slovák), vykresleného s dôrazom na jeho pozitívne vlastnosti. S rizikom zjednodušenia sa dá povedať:
Pávek je akýmsi českým dedinským Kondíkom, konzervatívnym človekom s niepríliš širokým obzorom, ale v jadre dobrým a slušným človekom. Svojmu „momentálne“ zaostalému závozníkovi sa občas posmieva, ale s buldočiou urputnosťou ho aj cez svoju maličkú postavičku dokáže brániť. A nakoniec ho aj zachráni od skazy veľkomesta. Nech už je to z morálnej zodpovednosti, z dobráckosti duše , alebo preto, aby sa veci vrátili do pôvodného stavu, ktorý je z  pohľadu konzervatívneho človeka – vždy ten správny.

Kontrastu využil Jiří Menzel aj v ďalšom filme Koniec starých časov /1989/, adaptáciou Vančurovho rovnomenného románu. Lenže už je to oveľa zložitejšie.
Proti sebe, ale aj vedľa seba stoja aristokratický a veľkopanský knieža Megalrogov /J.Abrhám/ a veľkostatkársky zbohatlík pán Stoklasa /M.Labuda/. Labuda Stoklasu mierne paroduje, hrá ho s iróniou. V jeho očiach sa zračí ustaranosť aj obavy z vpádu cudzinca na jeho panstvo, zrak mu ale rovnako tak zahorí pri pomyslení na to, že bude môcť vďaka kniežaťu zase postúpiť o stupienok vyššie na pomyselnom spoločenskom rebríčku. Lenže nakoniec sa ukáže, že najlepšie si rozumie so sebe rovným, s jednoduchým a samoľúbym domovníkom Charouskom.
S Jiřím Menzelom si Labuda rozumie do tej miery, že režisér neváhal zmeniť svoje vlastné divadelné obsadenie Havlovej Žobráckej opery /1991/ a obsadil do filmovej podoby opäť Mariána Labudu – hral tam  chamtivého Peachuma.
Pávek i Stoklasa sú umiernené české postavy, Peachum je zloduchom univerzálnejším, bez konkrétnych národných znakov. Labudov Peachum je obchodnícky uliaty a prehnaný, kupec s vlastnou dcérou Polly, ale je to karikatúra, nejde o odpornú postavu.
Filmová Žobrácka opera je zaujímavá predovšetkým pre herecké výkony, ten Labudov patrí k najlepším preto, že nebol nijak poznamenaný hlavne v slovnom prejave divadelným.

Je skutočne ťažké vytesať z hercovej dobromyseľnej tváre nenávisť k ľudom a rýdzi egoizmus – to dokázal aj film Kráľ Ubu /1996/ podľa Alfréda Jarryho hry. Kameraman a debutujúci režisér F.A.Brabec zveril Labudovi titulnú úlohu a herec dostal na postave bezškrupulózneho otca Ubu neuveriteľne široký priestor. Labuda vo svojich nápaditých pankáčských maskách pôsobí groteskne a bláznivo akoby mu chýbala ubuovská bezohľadnosť a primárna zloba.
Ťažko porovnávať jeho výkon s výkonom Jana Libíčka na scéne Divadla na Zábradlí, ale na konfrontácii oboch osobností po hereckej aj ľudskej stránke je vidieť rozdiel: u Libíčka ako by boli skryté temné pudové prúdy a komplexy, snáď dané ťažkým detstvom, snáď nedostatočným vzdelaním, ktoré potom v Kráľovi Ubu zúžitkoval. Labuda zlobu zahrá, ale jeho komplexy nie sú asi tak silné, netvoria dôležitú súčasť jeho psychiky, aby dokázali natoľko formovať danú postavu. V Labudovej filmografii nájdeme aj radu menších či menej umelecky významných úloh, najčastejšie karikatúrnych, zahraných so zmyslom pre nadsádzku a grotesknosť. Je to napríklad vôbec prvá Labudova veľká úloha v českom filme, parodická postava mafiána dona Carmella Mušila vo filme Buldoci a třešně /1981, r. J.Herz/.

Zuzana Sílová o úlohe píše: „Južný temperament vybuchuje v nečakaných podobách od milostnej vášne k detskému plaču a od neho zase k buldočej zúrivosti. Labuda sa nepredvádza. Len dôsledne v logike žánru, charakteru a situácii koná...“
Stojí za zmienku aj fakt, že Labuda sa veľmi spriatelil s hercom Jiřím Hrzánom, ktorý ho po krátku dobu spoločného nakrúcania sprevádzal a snažil sa mu uľahčiť situáciu „cudzinca“ medzi českými hercami.

Typickou karikatúrou je slovenský veľkostatkár z veseloherného retrofilmu Anjel zvádza diabla /1988, r. V.Matějka/, tragikomickou postavou je farár Dorenda liečiaci sa z alkoholickej závislosti vo filme Dobré holuby sa vracajú /1988, r. D.Klein/. Vo filme J.Menzela Život a neobyčajné dobrodružstvá vojaka Ivana Čonkina /1994/ je Labuda energickým podplukovníkom, naopak rozvláčna melanchólia je najtypickejším rysom mäsiara z hrabalovského filmu Anjelské oči /1994, r.D.Klein/. Čisto komická je postava učiteľa zo Sverákovho Akumulátora 1 /1994, r.J.Svěrák/, väčšiu lyrickokomickú úlohu otca si zahral aj v poetickom slovensko-českom filme Záhrada /1995/ režiséra Martina Šulíka. A konečne je aj sultánom v komediálnej rozprávke Lotrando a Zubejda /1997, r.K.Smyczek/, kde nadväzoval na postavu kráľa Júliusa Satinského z rozprávky Traja veteráni.

V roku 1995 získal Marián Labuda za úlohu vo filme Záhrada Českého leva v kategórii vedľajší mužský herecký výkon a v tej súvislosti hovoril: „...som rád, že si slovenský film znovu získal takú autoritu a že sa o mne, slovenskom hercovi, nehovorí len v súvislosti s českými filmami.“

V roku 1993, v dobe rozpadu Československa, sa ale netajil svojou súnáležitosťou s českým prostredím, uvažoval aj o odchode zo stáleho angažmá v Slovenskom národnom divadle, aby mohol účinkovať v Prahe či Brne. Dnes stojí Marián labuda v prvom rade tých, ktorí pomáhajú uchovať vedomie prirodzenej česko-slovenskej súnáležitosti. Na jeho prípade je transparentne vidieť, že udržanie vzájomných kontaktov má svoj hlbší zmysel, pretože tak môže dochádzať k vzájomnému obohacovaniu, k novým pohľadom a objavom /E.Vášaryová, H.Vondráčková, K.Brožová, M.Lasica, J.Satinský a ďalší/.
Doteraz vytvoril viac ako 100 dramatických postáv – od fenomenálneho Estragona (Becket: Čakanie na Godota, 1968) až po takmer autobiografického Leona (Grumberg: Krajčírky, 2002). Marián Labuda vynikol v roku 2000 aj na českých javiskách ako Pán Puntilla v Národnom divadle v Brne, ako Leon v roku 2004 v Krajčírkach v Divadle na Vinohradoch v Prahe. Vytvoril množstvo rozhlasových, televíznych a najmä filmových postáv v slovenských, českých a nemeckých filmoch.

Marián Labuda vo filme Taková normální rodinka (2008)
Marián Labuda vo filme Taková normální rodinka (2008)

OCENENIA:
1.1.2005, pri príležitosti štátneho sviatku vzniku Slovenskej republiky, sa stal nositeľom štátneho vyznamenania Pribinov kríž II. triedy
2004 Cena ministra kultúry SR za mimoriadny prínos k rozvoju slovenského umenia
1999 Prémia Literárneho fondu za mimoriadny umelecký výkon v hre Yasminy Rezy Kumšt.
1996 Český lev za mužskú úlohu vo filme Martina Šulíka Záhrada.
Výročná cena Literárneho fondu za postavu Leona v hre J. C. Grumberga Krajčírky s prihliadnutím na postavu Orzságha v hre Ľ. Feldeka Horor v horárni.

Jeho syn, Marián Labuda ml. je úspešný mladý herec.

Jeho ďalšie filmy:
Zmluva s diablom /1967/, Pán si neželal nič /1970/, Sebechlebskí hudci /1975/, Pacho, hybský zbojník /1975/, My sme malí muzikanti /1976/, Radikálny rez /1983/, Sladké starosti /1984/, Kráľ drozdia brada /1984/, Falošný princ /1984/, Polepetko /TV, 1986/, Sedem hladných /1986/, Vážení priatelia, áno! /1988/, Koniec starých čias /1989/, Arabela sa vracia /1990/, Kanárska spojka /1993/, Vekslák /1994/, Na krásnom modrom Dunaji /1994/, Orbis Pictus /1997/, Fontána pre Zuzanu 3 /1999/, Vták Ohnivák /2000/, Krajinka /2000/, Čert vie prečo /2003/, Rodinné putá /TV, 2004/, Obsluhoval som anglického kráľa /2006/, ROming /2007/.

Zdroj:  MovieMania.sk Foto © Falcon

Súvisiace články