Vtipný melancholik Jan Libíček

9.12.2006|Jozef Rigo|
Vtipný melancholik Jan Libíček

(28.9.1931, Gottwaldov, Československo – 24.5.1974, Praha, Československo)

Naivný divák sa často domnieva, že s filmovými a divadelnými komikmi býva aj v bežnom živote rovnaká zábava, akú predvádzajú na plátne či na javisku. Nie je ale žiadnym tajomstvom, že mnohí „veselí“ herci boli ľudia skôr uzavretej povahy, často ich postihli psychické problémy, trpeli depresiami. Syndrómy mániodepresivity sa objavovali napríklad u Vlastu Buriana, ktorý „liečil“ každodennými ováciami publika, Hugo Haas utekal k povzbudzujúcim látkam, Miloš Kopecký musel vyhľadávať odbornú pomoc, alebo francúz Louis de Funés bol v skutočnosti tichým a prísnym členom rodiny.
A Jan Libíček svoje návaly smútku a beznádeje riešil nemedicínskym, ale o to prirodzenejším spôsobom: častým spánkom a pitím piva. Odtiaľ tiež jeho hmotná postava s veľkým bruchom, ktoré mu ale nebránilo v ťažkopádnej pohyblivosti.
"V jadre som smutný človek," priznával Libíček a v neprebernom množstve humorných postáv neprestával túžiť po vážnej úlohe. Nakoniec ju pre neho bohužiaľ napísal sám život.

Ako chlapec sa venoval športu, závodil atletiku, hrál hádzanú. O svojom detstve hovoril neobyčajne sporadicky, režisér Ladislav Vymětal, ktorý s ním od konca 60.rokov spolupracoval v Mestských divadlách pražských, z Libíčkovho rozprávania vyvodil:
„Pochopil som len, že sa skoro stal sirotou a že sa musel dlhú dobu sám pretĺcť. Nemal za sebou ľahký život, ale nikdy si nesťažoval.“
Libíček sa síce vyučil strojným zámočníkom, už na škole hrával divadlo a ako osemnásťročný sa stal členom Štúdia Divadla pracujúcich v Gottwaldove /v dnešnom Zlíne/. Na začiatku 50.rokov bol prijatý na DAMU, prelom 50.a 60.rokov strávil opäť v rodnom Zlíne-Gottwaldove a v rokoch 1963-68 bol členom Divadla Na Zábradlí. Libíček vyzeral na prvý pohľad ako bodrý otvorený chlapík, nežil ale bohvieako spoločenským životom, vyhľadával samotu. Pri divadelnej práci s intelektuálne zameraným Janom Grossmanom v Divadle Na zábradlí sa Libíček cítil nesvoj vo chvíľach, kedy Grossman hercom dlho vysvetľoval zmysel úlohy aj inscenácie, a na druhej strane Libíček dokázal hereckým citom vždy splniť vysoké režisérske nároky.
Tam vytvoril svoje veľké javiskové postavy, predovšetkým otca Ubu v Jarryho hre Kráľ Ubu. Tá rola od režiséra Grossmanna bola jedným z vrcholov Libíčkovej práce.
"Na prvý pohľad lenivý, neforemný a nemotorný Ubu dokázal v sekunde zmeniť chôdzu na trysk a v Janovom stvárnení sa po scéne pohyboval s nečakanou ladnosťou a bravúrou. Pod pruhovaným kostýmom hral každý jeho sval, každý centimeter objemu jeho tela predstavoval neudržiteľnú energiu. Bol pôžitkársky, živelný, obhrublý, sarkastický,nepoľapiteľný. V každom Ubuovom rozmere bol Libíček skvelý a presvedčivý..." Zažiaril aj v ďalších hrách: v Záhradných slávnostiach, Procese, Vyrozumenie, Čakanie na Godota, Ruka v ruke s divadelnou prácou ho objavil i film.
Stal se obľúbencom režisérov V. Vorlíčka, O. Lipského či Z. Podskalského.


Ján Libíček v čase javiskovej slávy (Foto: www.cojeco.cz)

Libíček hral vo filme od polovice 60.rokov a režiséri využívali jeho korpuletnú postavu pre vedľajšie a epizódne komické postavy. Veľkú úlohu dostal až v roku 1968, kedy natáčal s priekupníkom tzv.novej vlny Evaldom Schormom film Farárov koniec /1968/.
Stelesnil intrigánskeho kantora, ktorý je jeho protivníkom farár, v skutočnosti len obyčajný kostolník, ktorý hral Vlastimil Brodský. Zatiaľčo falošný farár má rád konkrétnych ľudí, Libíčkov kantor má rád ľudstvo také aké je. Farár podvádza, ale neškodí, kantor je v mene človeka schopný konkrétneho jedinca udať. Libíček smiešneho a pritom zákerného hrdinu zahral rafinovane: postavou aj mäkkým hlasom budí dôveru, do jeho duše ale nevidíme, je nevyspytateľný.
Ďalšia veľka úloha, nie tak plastická, ale o to viac komediálna, ktorú dostal Libíček od dlhoročného kolegu a „svetáka“ Zdenka Podskalského Svetáci /1969/. Hral postavu jedného z troch fasádníkov, ktorí sa vydajú za prácou do Prahy a zároveň by si radi užili radovánky veľkomesta. Pôvab filmu plynie v strete vidieckeho a mestského, z vtipne napísaných situácií a ešte lepších dialógov, predovšetkým je výbrone obsadený:
Podskalský rozšíril duo Brodský/Sovák o Libíčka, tým vytvoril originálnu komickú trojicu, v ktorých jeden je vysoký, druhý malý a tretí tučný /z toho potom do istej miery vychádzajú aj ich charakterové vlastnosti/. Ešte komickejšiu trojicu Podskalský vytvoril tri rôzne typy žien – komičiek: Jiřina Bohdalová, Iva Janžurová a Jiřina Jirásková.

Libíčka-komika využili vedľa Zdenka Podskalského aj ďalší dvaja režiséri zamerajúce sa na komediálnu tvorbu a to tvorcovia nezabudnuteľných „crazy“ komédií Václav VorlíčekOldřich Lipský.
Na prelome 60. a 70.rokov nechýba Libíček ani v jednom filme oboch režisérov. Svojou fyziognómiou sa výborne hodil do štýlu oboch tvorcov, ktorí  netočili komédie prekračujúce hranice žánru smerom k satire či tragikomédie, chteli vkusne a dobre pobaviť.
Libíček bol pre nich ideálnym typom, dokázal postavy pomalšie mysliacich policajtov v snímkach Štyri vraždy stačia, miláčik! /1970/, či Ďábelské líbánky /1970/, ochotných tapetárov v snímke Slamenný klobúk /1971/ či dobráckych kuchárov v snímke Pani, vy ste vdova! /1970/ zahrať s ľahkosťou a gracióznosťou.
Libíček si vždy dával záležať na detailoch, hrál byť len malým záchvevom brady strácajúce sa v mäsitom krku, pokrčením širokých ramien alebo škrabaním sa za uchom či na ušnom lalôčiku. Hlas mal vysoko posadený, snáď aj preto nekričal a hovoril kľudne, vetu dokázal vysloviť s až detinskou naivitou, za ktorým sa skrývala dospelá irónia.


Ján Libíček (druhý sprava) si zahral v kultovom filme Světáci spolu s ďalšími slávnymi hercami: Vlastimil Brodský (vľavo), Jiří Sovák (druhý vľavo) a Oldřich Nový (vpravo).

Divadle Na zábradlí bohužiaľ netrvalo večne, súbor sa počiatkom 70.rokov rozpadol a Libíček začal hrať v Pražskom mestskom divadle. Prvýkrát sa mu práve tam podarilo presvedčiť divákov, že dokáže zahrať aj vážnejšie role s rovnakým talentom ako tie komické. Krutá postava baróna Krüga v Čapkovej Bielej nemoci toho bola skvelým dôkazom. Pre svoju prácu potreboval rodinné zázemie,ktoré mu vytvorila manželka a dcéry, ktoré miloval. Preslávené boli u Libíčkovcov bohaté večere a dlhé víkendové obedy, po ktorých spokojn sadal spolu s manželkou k televíznej obrazovke a užíval si rodinného šťastia. O Libíčkovej láske k jedlu kolovali legendy a často aj fámy. Pravdou zostáva, že gurmánom a naviac aj skvelým kuchárom (jeho špecialitami boli minútky, zverina a pečené mäso) bol - kľudne zjedol tri večere a napil dobrým pivom, o ktorom hovoril, že dáva jedlu tú správnu chuť. Ale množstvo jedla aj piva vzhľadom k jeho postave (dosiahol úctyhodnej váhy 150 kilogramov) a množstvom energie, ktorú vydával na javisku, nie je nijak ohromujúce.
K láskavej a dobrosrdečnej Libíčkovej postave patrila tiež povesť chronického hypochondra, ktorý sa o chorobách bavil s vášnivým zaujatím. Keď sa ho snažil ktokoľvek pretromfnúť, vyťahoval z rukávu eso a s ľadovým kľudom prehlásil:"Pani, to ja som minulý týždeň prechodil rakovinu...". Úsmevná historka by bola dokonalá, keby sa o Libíčkovi nevedelo, že mal panický strach z doktorov - nikdy k nim nechodil. Bohužiaľ. Zanedbané zdravie sa ale muselo niekde prejaviť (zachytil dokument P. Křemena Sveták Jan Libíček v cykluse Predčasné úmrtia).
Možno bol pôvod jeho obáv v tom, že matka utrpela za vojny pri bombardovaní psychický šok a zvyšok života strávila po sanatóriach a otec podľahol pomerne mladý zhubnej chorobe. Snáď Ján aj tušil, že pri svojej neusporiadanej životospráve nebude s jeho organizmom všetko v poriadku.
Isté je, že sa od mladosti prejedal, pritom trpel cukrovkou a mal veľké problémy s ľadvínami. Ani manželka Zdena nedokázala svojím prehováraním nič uviaznúť z jeho poldruhého metráku živej váhy.
Zomrel náhle, aj keď bol už veľmi chorý. Natáčal v roku 1974 s Václavom Vorlíčkom komédiu Ako utopiť dr.mráčka alebo Koniec vodníkov v Čechách, zrazu sa mu nedobre cítil. Ján Libíček si stále doprial hromady jedla a svojich desať pív, čo bolo pri jeho urologických ťažkostiach vražedné. Omdlel v autobuse. Privolaný lékar trval na hospitalizáciu, ale Libíček kvôli filmu odmietol. Mal tak opuchnuté nohy, že sa nemohol obuť ani do o dve čísla väčších topánok, a ani nemohol poriadne si obliecť nohavice.
O tri dni neskôr točil herec s kolegom Vladimírom Menšíkom v loďke scénu na Vltave. Znovu stratil vedomie. Druhý infarkt bol osudný.  Ján Libíček zomrel pri prevoze do nemocnice.
V nekrológii sa písalo, že zomrel český Hardy, ale groteksná Libíčkova komika bola zložitejšia než priamočiara komika Hardyho, mala aj viac podôb a viacej vážnosti.

Jeho ďalšie úspešné filmy:
Dĺžka bozku deväťdesiat /1965, r.A.Moskalyk/, Kto chce zabiť Jessii? /1966, r.V.Vorlíček/, Koniec agenta W4C prostredníctvom psa pána Foustku /1967, r.V.Vorlíček/, Svadba ako remeň /1967, r.J.Krejčík/, Zločin v šantáne /1968, r.J.Menzel/, Zabil som Einsteina, páni /1969, r.O.Lipský/, Dievča na metle /Dívka na koštěti, 1971, r.V.Vorlíček/, Šesť medveďov s Cibulkom /1972, r.O.Lipský/, Traja chlapi na cestách /1973, r.O.Lipský/, Tri oriešky pre Popolušku /1973, r.V.Vorlíček/, Televize v Bublicích aneb Bublice v televizi /1974, r.J.Papoušek/.

Zdroj:  MovieMania.sk

Odporúčané články

Som legenda (I am Legend)

Som legenda (I am Legend)

Predstavte si, že na celom svete zúri vírus a vy ste imúnny. Beháte si po Manhattane ako na nejakej lúčke a okolo vás sa mení celá...