Hlboký spánok (Big Sleep, The)
Isté zlé jazyky tvrdia, že nie je správna doba na návrat tohto skvostného Noir filmu na plátna slovenských kín. Vo vzduchu sa totiž nemysliteľne šíri tušenie, že súčasná skupina filmových maniakov dá prednosť blurayom alebo 3D formátom pred ostrieľanou čiernobielou klasikou a preto potenciál tejto kultovej snímky ostane nedocenený. A to by bola pre mnohých z Vás obrovská škoda. Film Hlboký spánok režiséra Howarda Hawksa z roku 1946 sa vracia do 21.storočia pod záštitou filmového Projektu 100. Je takmer isté, že sa vyjadrím podobne ako mnohí iní, ale verte, že vidieť Humphreyho Bogarta v úlohe Phillipa Marlowa aj v dobách, keď sa filmy tvoria percentuálne viac na počítačoch, je jav ojedinelý, ale o to viac záživnejší.
Povestný hrdina z románov Raymonda Chandlera, detektív Phillip Marlow (Humphrey Bogart) si na krk uviazal ďalší prípad. Vydieranie jednej z dcéreniek bohatého a mierne senilného generála postaví Marlowa do príliš ostrého svetla udalostiam, ktorým je lepšie sa vyhnúť. Ostrieľanosť a skúsenosti detektíva kráčajú ruka v ruke s mierne sarkastickou povahou staršej generálovej dcéry(Lauren Bacall), ktorej sympatiám sa dá len ťažko odolať.
Návrat adaptácie známej „chandlerovky“ je jasným dôkazom toho, že film typu Noir môže zapôsobiť aj v 21.storočí. Howard Hawks pracoval na tomto filme v dobách Haysovho kódexu, takže akékoľvek nežnosti či erotické motívy vo filme nehľadajte, pretože sa objavujú len zriedka a to len v náznakoch. Nič však nedodá lepšiu atmosféru filmu 40-tych až 50-tych rokov minulého storočia viac ako absencia základnej zložky súčasných filmov. Farba. Farba, ktorá v súčasných filmoch zohráva príliš dôležitú úlohu v oblasti celkového vnímania filmového diela, je vo filme Hlboký spánok viac než nežiaduca. Všetko to, čo by farba mohla ponúknuť na dokreslenie vizuálneho efektu či poňatia príbehu, nahrádza v Hawksovom filme herecký prejav a filmový štýl. A to by v kinematografii predsa malo ísť. Ako doslovné „herecké zlato“ sa v Hlbokom spánku predviedol doposiaľ najlepší a najuznávanejší predstaviteľ cynického detektíva Phillipa Marlowa, pán Humphrey Bogart. Štýl, o ktorom som sa zmienila aj v predchádzajúcom odseku, je niečo, čo bolo Bogartovi vlastné a čo dokázal preniesť aj do svojich postáv. Neviem ako vy, ale ja ho stále vidím v dlhom kabáte s klobúkom na hlave ako vraví „Nám ostane Paríž “ na konci kultovej Casablancy. Či už ako arogantný detektív alebo osudový muž z Casablancy, bol Humphrey Bogart nenahraditeľnou osobnosťou, vďaka ktorej sa každý film Noir, v ktorom hral, stal kinematografickým pokladom. Aby som však nezabudla na Lauren Bacall, jej fantasticky kamenné črty tváre sa dokonale hodili pre postavu staršej, a o niečo múdrejšej dcéry, ktorej neprístupné srdce pookrialo v blízkosti božského Marlowa. Bacall a Bogart sú pre mňa jednoznačne najprepracovanejšími postavami a najuveriteľnejším filmovým párom nielen z pomedzi všetkých minulých, ale aj súčasných filmových párov. Podčiarknuté a zhrnuté. Bogart sa v nesmrteľnej úlohe detektíva Marlowa brodí ďalším prípadom. Po boku mu decentne cupitá kvázi neprípustná dcéra v podaní Lauren Bacall a to všetko sa odohráva za bezfarebnou, napriek tomu štýlovou oponou Noir filmu. Ak patríte medzi tých, ktorí súčasné filmy stavajú nad osvedčenú klasiku, mám pre Vás maličkú radu. Zbúrajte všetky zábrany, ktoré ste si ohľadom filmov vystavali v mysli a choďte si pozrieť film, ktorý vo Vás zanechá hlboký zážitok. A ak príde k najhorším abstinenčným príznakom, jednoducho si farbu filmového prostredia domyslite.
