Obzretie za MFF Karlovy Vary, časť II.
Dnes sa do Karlových Varov pozrieme naposledy. Predstavíme si ďalších päť filmov, ktoré ma na festivale zaujali, mala som možnosť ich vidieť a rozhodne stoja za pozornosť.
Mommy – réžia: Xavier Dolan; hrajú: Suzanne Clément, Antoine-Olivier Pilon, Anne Dorval. Utorok bol pre mňa filmy naháňajúci deň. Na programe som mala štyri filmy a prvý začínal už o pol desiatej ráno. Bola to snímka mladého kanadského režiséra Xaviera Dolana, za ktorú na MFF Cannes získal Cenu poroty. Napriek tomu, že to bol len môj prvý film dňa, po jeho vzhliadnutí sa u mňa stal absolútnym víťazom, možno aj celého festivalu, napriek tomu, že som nevidela všetky snímky. Úžasný vizuálny koncert podčiarknutý vynikajúcimi hereckými výkonmi, precíznou kamerou a úžasne poskladanou hudbou k tomu. Režisér sa so svojím piatym filmom naozaj vyhral a výsledkom je dych berúci, fascinujúci film so silným príbehom. Film sleduje život matky Diany, ktorá sa musí starať o svojho nezvládnuteľného syna Steva. Ten trpí syndrómom hyperaktivity a neschopnosti sústrediť sa, býva drzí, ľahko vybuchne, nedokáže sa ovládať a má problém s citovými väzbami. Vzťah medzi matkou a synom je viac ako pozoruhodný. Dennodenne bojujú o nadvládu v domácnosti, majú skutočne „vyberané“ chovanie, nešetria vulgarizmami ani fyzickými útokmi. Príbeh sa odohráva v Kanade, a tak ako je drsná kanadská príroda, je drsný a nemilosrdný život aj k Diane a jej synovi. Hektické chvíle a dialógy chrlené v slangovej kanadskej francúzštine sa striedajú s pokojnými momentmi, ktoré nám dávajú priestor na pochopenie a vydýchnutie. Dôležitá osoba v živote Diany sa stane jej susedka Kyla, ktorá má na Steva dobrý vplyv. Ten sa snaží ovládať svoj hnev čo najviac a dokonca pomáhať v domácnosti. Film je natočený s veľkou úprimnosťou a zanechá hlboký dojem, ktorý pretrvá dlho po opustení kina. Veľmi výrazným prvkom filmu je aj hudba, soundtrack poskladaný z rôznych hitov aj súčasnej doby (počuť budete Dido, Oasis, či Lanu Del Rey a mnohých iných). Film bol premietaný v rámci sekcie Horizonty a na konci premietania bol ocenený dlhým a nadšeným potleskom.
Still Life (Tichý život) – réžia: Uberto Pasolini; hrajú: Eddie Marsan, Joanne Froggatt, Andrew Buchan, Paul Anderson, Bronson Webb. Po strhujúcom zážitku z filmu Mommy som pred ďalším premietaním dňa, mala chvíľku na obed. Od videného filmu som stále nemohla oddeliť moju myseľ a rozmýšľala som nad nadchádzajúcimi snímkami, či majú šancu sa kvalitatívne priblížiť k tomuto filmu a získať si moje sympatie. Pred druhou hodinou som sa usadila do sedačky vo veľkom sále hotela Thermal a čakala na začiatok tohto anglického filmu talianskeho režiséra Uberta Pasoliniho.
Režisér prišiel film uviesť osobne a jeho bezprostrednosť, uvoľnenosť a najmä humor som ani zďaleka nečakala. Film predstavil ako veľmi tichý až nudný, nenájdeme tam žiadnu akciu, násilie, sex a podobné veci. Dokonca vyzval všetkých, ktorí práve to očakávali od filmu, aby odišli a dal im na tom až celú minútu. Pre informáciu, zo sály nikto neodišiel :) Režisér potom pokračoval vo svojom vtipnom monológu: „Mnohí z vás zaspia. Takže, keď sa pred filmom objaví výzva na vypnutie telefónov, nerobte to, ak nejaký neskôr zazvoní, aspoň vás preberie.“ Režisér si tak vyslúžil veľké ovácie ešte pred samotným premietaním filmu a vyzeral, že ho to prekvapilo, ale poďakoval a odfotil sa z celou sálou. Prekvapením bola informácia, že na žiadosť režiséra sa bude po premietaní filmu konať krátke Q&A, napriek tomu, že sa to vo veľkej sále nezvykne robiť. Samotný film bol naozaj veľmi tichý, pokojný. Rozpráva príbeh Johna May, ktorého pracovná náplň je starať sa o pohreby ľudí, ktorí nemajú žiadnych blízkych a rodinu, ktorá by to zabezpečila. Práca je stále rovnaká, stereotypná, ale pre uzavretého Johna predstavuje zmysel jeho monotónneho života. Vkladá do nej svoje srdce, starostlivo vyberá hudbu, miesto na cintoríne, dokonca truhlu. Takto to pokračuje až do dňa, kedy umrel jeho sused a Johnovi sa podarilo nájsť stopu, ktorá by mohla viesť k jeho potenciálnej rodine. John pozbiera všetku svoju odvahu a vydá sa na cestu v snahe nájsť niekoho, kto by bol ochotní prísť na poslednú rozlúčku s nebohým. Režisér veľmi citlivo pracuje s témou smrti, najmä keď človek ostane sám a ponúka empatický pohľad na „život po živote“. Príbehu, ktorý je rozprávaný veľmi pozvoľne, vnútornú silu dodáva spolupráca režiséra a predstaviteľa Johna, britského herca Eddieho Marsana. Film, napriek téme, ponúka inteligentnú zábavu s prekvapivým koncom. Aj keď, mnohí z vás budú koniec poznať už na začiatku filmu. Na záverečnom Q&A režisér podotkol, že námet pre film čerpal so skutočného života pracovníka pohrebnej služby. No Johnovo puntičkárstvo odráža jeho (režisérov) charakter. Film vyhral minulý rok na MFF Benátky cenu za réžiu a nedávno sa premietal aj na ArtFilm Feste Trenčianske Teplice. V rámci MFF Karlovy Vary sa premietal v sekcií Jiný pohled a vyslúžil si dlhotrvajúce ovácie.
Bird People – réžia: Pascale Ferran; hrajú: Josh Charles, Anaïs Demoustier, Roschdy Zem, Radha Mitchell. V podvečerných hodinách som opustila okolie hotelu Thermal a vybrala sa na ďalšie premietania, na opačnú stranu Karlových Varov, do Grandhotela Pupp. Prvý film večera, premietaný v slávnostnom sále hotela, Bird People nebol najhorší, ale z môjho zoznamu filmov asi najslabší. Napriek tomu, našli sa tam aj vtipné prvky, no mne pripadal veľmi bizarný. Režisérka vytvorila naozaj filozofické dielo s absurdným humorom, nezvyčajnými štylistickými nápadmi a vizuálne veľmi sugestívne. Pre mnohých originálne dielo, o ktorom mohli veľa diskutovať. No nanešťastie pre mňa, film trval dobré dve hodiny. Film rozdelený do dvoch kapitol a epilógu, sa zameriava na dvoch neznámych ľudí, ktorí, chytení v pasci na letisku v parížskom hotelovom komplexe, prehodnocujú svoj život, jeho význam a ďalšie smerovanie. Stretávame sa s Audrey, mladou študentkou, ktorá si privyrába v hoteli ako chyžná. Jej život „poznačí“ pozmeňujúca skúsenosť a nadprirodzený zážitok. Druhou hlavnou postavou je americký inžinier Gary, ktorý prichádza do Paríž na služobnú cestu. Po nečakanom, negatívnom zážitku sa nevie zbaviť pocitu, že už viac nechce žiť tak ako doteraz a rozhodne sa pre radikálnu zmenu smerovania svojho života. Musím podotknúť, že názov filmu, Bird People, nie je len metafora a nadprirodzený zvrat vo filme vo mne vyvolal zmiešané pocity. Nakoniec film doletel do svojho konca a vyslúžil si príjemné prijatie zaplnenej sály. Film sa premietal v rámci sekcie Horizonty.
Snowpiercer (Seolguk-yeolcha) – réžia: Bong Joon-ho; hrajú: Chris Evans, Jamie Bell, Tilda Swinton, Song Kang-ho, John Hurt, Ed Harris, Octavia Spencer. Môj posledný film dňa a celého festivalu. Nový sci-fi post-apokalyptický film, kórejského režiséra Bong Joon-hona, ponúka napínavý thriller, ktorý sa odohráva (dúfajme, že) v ďalekej budúcnosti, v novej dobe ľadovej. Vo vlaku, ktorý už 17 rokov brázdi zasneženú a zamrznutú Zem, sa nachádzajú všetci preživší. Vlak je rozdelený na sekcie. Tí „dôležitejší“, elita sa nachádza v prednej časti vlaku a môžeme si len predstaviť ten luxus. Naopak v zadnej časti vlaku sa nachádza spodina, čiže tí „bezvýznamní“. Žijú v biede, hladujú a šalejú. Z toľkého utláčania im pomaly dochádza trpezlivosť a vzbura na seba nenechá dlho čakať. A práve vzburou to všetko začne. Film je vizuálne veľmi pútavý. Keď si predstavím, že by sa niečo také mohlo opäť stať, až ma zamrazí. Pokiaľ by ste boli v prednej časti, niet sa čoho obávať. No myslím, že nikto by sa nechcel dostať do zadnej časti. Dôležitým prvkom vo vlaku je motor (pochopiteľne), ktorý keď ovládate, máte moc nad celým vlakom. Chris Evans ako Curtis spoločne s ostatnými zo zadnej časti vlaku, sa práve k motoru pokúšajú dostať, zmocniť sa ho a zabiť samotného vynálezcu vlaku. Cesta dopredu však nie je jednoduchá a krvavé jatka na seba nenechajú dlho čakať. Okrem poctivých akčných scén, je film prekvapivo plný humoru. Do popredia musím vyzdvihnúť výkon a postavu herečky Tildy Swinton. V úlohe krutej až tragikomickej Mason excelovala, čo mňa veľmi príjemne prekvapilo. Záver filmu je mierne skľučujúci a neistý, ale čo je isté v tejto dobe. Čerešničkou na vlaku je fakt, že film sa natáčal v barrandovských štúdiách a autorom výpravy je český výtvarník a scénograf Ondřej Nekvasil. Film je natočený na motívy francúzskeho komiksu z roku 1982. Ak sa rozhodnete navštíviť premietanie tohto filmu, odporúčam si zarezervovať dobré dve a pol hodinky. Film bol premietaný v sekcií Horizonty a vyslúžil si obdivné ovácie.
Posledný film, ktorý by som chcela predstaviť a dať do pozornosti z karlovarského festivalu, je film Violent kanadského režiséra Andrewa Huculiaka. Na premietanie filmu sa mi bohužiaľ nepodarilo dostať, za to som mala možnosť sa s režisérom filmu porozprávať a ten mi prezradil veľa zaujímavých informácií. Film rozpráva príbeh ženy, ktorá prežije osobnú tragédiu, akúsi vnútornú explóziu, ktorú treba vnímať viac ako metaforu (pozn. režiséra). Jej spomienky na päť ľudí, ktorí ju najviac milovali vychádzajú na povrch práve v momente, kedy prechádza tragickou skúsenosťou.
Film prišiel režisér predstaviť osobne a priznal sa, že je to jeho prvý hraný film. Ako režisér nebol sám, film vznikol v produkčnej spoločnosti jeho hudobnej skupiny We Are the City, ktorá sa viac zameriava na tvorbu hudobných videoklipov. Andrew mi prezradil, že film bol natáčaný v Nórsku. Kvôli vzrušujúcejšiemu prostrediu a už od začiatku výroby filmu vedel, že chce natáčať za hranicami Kanady, najlepšie niekde v Európe. Samotná produkcia filmu bola veľmi zaujímavá. „Scenár sme písali v angličtine, ale pre potreby hercov sme ho museli celý nechať preložiť do nórčiny. Casting, rovnako ako natáčanie prebiehalo v nórčine a ja som paralelne sledoval text scenára v angličtine a v nórčine,“ povedal režisér Andrew Huculiak. Dodal: „Asi najväčšie problémy nastali pri rôznych významoch viet v angličtine a v nórčine. Pretože to, čo bolo komické v angličtine, nemuselo znamenať to isté v nórčine. Spoločne s hercami sme sa snažili nájsť vhodné riešenia a scenár sme tak upravovali priamo na pľaci.“ Napriek tomu, že natáčanie trvalo len dva týždne, jeho post-produkcia skoro rok. Natočené scény museli byť otitulkované späť do angličtiny, aby v štúdiu vedeli, čo a ako správne postrihať. Ale ako povedal Andrew: „Bol to síce veľmi zdĺhavý proces, ale za to veľmi zaujímavá skúsenosť, ktorú by som si určite ešte veľmi rád zopakoval.“ Ja len dodám, že film vznikol paralelne s vydaním albumu skupiny We Are the City, kde Andrew pôsobí ako bubeník. Vo filme sú použité hudobné motívy piesní a príbeh filmu je voľnou interpretáciou tém, ktoré sa objavujú v piesňach na albume.
