Dunkirk
Christopher Nolan patrí medzi najväčšie režisérske hviezdy. Jeho filmy boli doposiaľ zárukou kvality, dobrej návštevnosti v kinách, a tak mohol byť spokojný ako divák, tak aj Warner Bros. Pictures, ktorým Nolan zarába pekné peniaze. I vďaka tomu, ako sa filmom od Nolana darí, štúdio sa nebálo pri Dunkirku zariskovať a poskytlo talentovanému tvorcovi rozpočet, ktorý pri vojnových filmoch nie je až tak bežný. Obzvlášť ak je témou menej známy vojenský stret, navyše orientovaný predovšetkým na britské publikum. Po predošlých filmoch, kde mal Nolan, čo sa témy týka voľné ruky, musel tentokrát rešpektovať predlohu. Dokázal sa s tým režisér popasovať so cťou, alebo po prvý raz šliapol vedľa?
Dunkirk je film, ktorý môže mnoho divákov sklamať. Neponúka totiž klasickú dejovú výstavbu, neuvedie vás do situácie a asi približne po minúte naštartuje svoje otáčky na maximum. V úvode sledujeme skupinku vojakov prechádzajúcu sa po meste. Všetko vyzerá byť ako-tak v poriadku, až na varovné letáky poletujúce navôkol. Následne príde prvý výstrel, ktorý odštartuje vojnové peklo. To divák navyše neskôr sleduje z viacerých pohľadov. Vojnové šialenstvo je surové, bez ľútosti, no tak intenzívne, že divákovi dovolí vydýchnuť si až v samotnom závere. V tomto smere nemožno mať výhrady.
Ak však niekto bude očakávať film podobný klasike typu Zachráňte vojaka Ryana, ten pravdepodobne bude z kina odchádzať nemilo prekvapený. Síce tu sledujeme akúsi skupinku hlavných postáv, vyložene hlavnou postavou nemožno nazvať nikoho. Máme tu vojakov, no ich príbeh nám vyrozprávaný nie je. Nie je totiž dôležité čo bolo, ale to, čo bude. Možno to znie hlúpo, no každá jedna postava môže poslúžiť ako mäso do vojnového mlynčeku. V tomto smere išlo aspoň pre mňa o príjemnú zmenu oproti zavedenej šablóne, ktorá takmer vždy postaví hlavného hrdinu do úlohy „toho nesmrteľného“ a stráca sa tým moment napätia. Jediná postava, s ktorou som sa ja ako divák dokázal trochu „zblížiť“ je pilot Farrier s tvárou Toma Hardyho. Budete mu fandiť a veriť, že ochráni svojich kolegov na zemi, a pritom to snáď nejako prežije.
Sila Dunkirku sa totiž nachádza na úplne iných frontoch. Film sa snaží zobraziť vojnovú beznádej, útrapy, snahu o prežiť, a to sa mu darí na jednotku. Vďaka precíznosti, ktorú si Nolan skrátka nedokáže odpustiť, skvelému zvuku podporujúcemu každú scénu, výbornej kamere, dobovej vernosti a ťažko opísateľnej intenzite tento počin tak dobre funguje. Je zbavený zbytočného pátosu, omáčky okolo, rôznych romantických odbočiek a sústredí sa na jediné, a to zobrazenie beznádeje, kedy takmer pol milióna vojakov túžilo po záchrane. Všetci pritom boli na nekrytej pláži, kde s nimi bolo možné urobiť krátky proces. Dorazia letecké jednotky? Budú nás ostreľovať z vody? Prerazia nemecké jednotky na pláž s tankovým práporom? Všetko je možné a žiaden vojak si nemôže byť istý tým, či sa dožije ďalších piatich minút. Dunkirk je v tomto smere pomerne jedinečným počinom a iba máloktorý vojnový film mu v tomto ohľade môže konkurovať.
Po technickej stránke je Dunkirk špičkové dielo. Nádherné širokouhlé či detailné zábery, skvelé letecké scény, „špinavosť“ prostredí a digitálne triky, ktoré nenarúšajú dojem z uveriteľnosti, to všetko tu nájdete. Kamera je skvelá a sníma presne to, čo je potrebné. Do toho znie dunivá a intenzívna hudba, ktorá dokresľuje už tak hutnú atmosféru. Dunkirk vás môže v niektorých oblastiach sklamať, no určite to nebude v tomto smere.
Bohužiaľ, i Dunkirk trápia chyby. Tie najväčšie sa spájajú najmä so samotným režisérom. Ten je síce puntičkár a detailista, no preniesť na plátno „funkčné“ emócie veľmi nezvláda. Divák má potom z filmu chladný a neosobný dojem, čo narúša celkový pocit z inak zaujímavého filmového zážitku. Niekomu môže prekážať aj takmer nulový dej, no ako som už spomínal, Dunkirk sa zemeriava na danú situáciu, nie omáčku okolo nej.
Napriek tomu, že je Dunkirk výborný film, Nolan už má na svojom konte aj lepšie počiny. Myslím si, že práve tento snímok bude v jeho doterajšej filmografii najviac rozdeľovať divácke názory. Na jednu stranu tu máme do detailov vybrúsenú audiovizuálnu stránku, ktorá skrátka nemá chybu, taktiež je vynikajúco zvládnutá beznádej a surovosť celej situácie, no to veľa divákom stačiť nebude. Bude im chýbať to pozlátko okolo, ten klasický úvod, jadro a záver, prípadne spomínaná romantika. Tu jednoznačne víťazí forma nad obsahom, no to nutne nemusí znamenať, že je to zlé. Pýtate sa teda, či Dunkirk stojí za to? Áno stojí, avšak vedzte aj to, že je tento film divácky pomerne nevďačný a nesnaží sa zabojovať o priazeň tradičnou šablónou. Hoci je o tom predčasné hovoriť, tento film sa pravdepodobne časom zaradí medzi filmové vojnové klasiky. A to je dostatočne silný argument na to, aby ste si film nenechali ujsť, najlepšie na čo najväčšom plátne. Iba tam sa totiž Dunkirk dokáže predviesť v plnej paráde a vytasiť všetky tromfy, ktoré skrýva v rukáve.
