Bergmanova múza Liv Ullmann

15.2.2007|Stano Hudák|
Bergmanova múza Liv Ullmann

16.12.1939  ( Tokio, Japonsko )

Jedna z najviac výrazných postáv v histórii škandinávskeho filmu - nórska herečka Liv Ullmann bude navždy spájaná s dielom jej radcu – režiséra Ingmara Bergmana. Bola jeho múzou, úvahou, svedomím, jeho objímajúce druhé Ja, ktoré ho inšpirovalo, aby sa pozrel hlboko do svojho vnútra. Liv Ullmann viac než akákoľvek iná Bergmanova herečka, bola schopná podľa jeho predstáv zahrať jeho kľúčové  témy ako: úzkosť, strata, vina a chyba, a v 10 filmoch, ktoré spolu nakrútili behom 12 rokov reprezentovala Bergmanovu vrcholnú tvorbu, čerpajúcu pri tom aj z ich súkromného života. V ich spolupráci vládla absolútna dôvera, preto ju mohol Bergman snímať kamerou značne zblízka, a naplno čerpať z jej emócií vychádzajúcich z jej jasných modrých očí a jemne guľatých čŕt tváre. Ich profesionálny život prežil zánik ich súkromného života, a ešte roky potom čo Liv Ullmann hrala v ich poslednom spoločnom filme, ju Bergman požiadal, aby už ako režisérka nakrútila film podľa jeho životopisného filmového scenára Súkromné názory (1996) a o pár rokov neskôr si Liv znova zahrala v Bergmanovom poslednom filme Saraband ( 2004 ). V rodnom Nórsku, kde ju domáci prezývajú „nórsky anjel“ patrí Liv Ullmann medzi významné osobnosti, okrem iného je bývalou fenimistickou kultúrnou ikonou 70. rokov.

Okolo pôvodu jej národnosti ešte v súčasnosti panuje zmätok. Hoci je čistokrvná Nórka, narodila sa ako druhorodená dcéra nórskych rodičov  celým menom ako Liv Johanne Ullmann v japonskom Tokiu. Tou príčinou bol jej otec, ktorý pracoval v zahraničí ako letecký konštruktér a celá rodina sa musela sťahovať spolu s ním. Po vypuknutí II. Svetovej vojny musela rodina z fašistického Japonska odísť a malá Liv nasledujúcich 7 rokov života strávila detstvo v kanadskom Toronte a v americkom New Yorku. Otcova predčasná smrť po neúspešnej operácii srdcového nádoru prinútila rodinu na konci vojny k návratu do Nórska, kde s rodina usadila v okolí Trondheimu, kde Liv neskoršie aj navštevovala strednú školu.

V roku 1957 ako 17- ročná odišla Liv Ullmann do Londýna, kde deväť mesiacov študovala herectvo u Irene Brentovej. Po neúspešnom pokuse o prijatie na konzervatórium v nórskom hlavnom meste Osle nastúpila ešte toho istého roku 1957 na trojročné angažmán do nórskeho provinčného divadla v Stavangere, na ktorého javisku debutovala titulnou rolou v dramatizácii knihy Denník Anny Frankovej ( 1957 ).

Potom sa od r. 1960 stala členkou Nórskeho národného divadla v Osle, kde hrala mnoho veľkých klasických ženských rolí, okrem iného Oféliu v Shakespearovom Hamletovi a Markétku vo Faustovi. Vo svete filmu debutovala tiež v roku 1957 malou úlohou v nórskej komédii Zábava v horách ( Fjols til fjells ). Jej filmová kariéra však spočiatku nebola nijako úspešná, a ťažisko jej práce spočívalo v divadle. Do roku 1962 sa Liv Ullmann objavila v epizódnych úlohách v štyroch nórskych filmoch. Zaujímavosťou je, že si ešte ako neznáma herečka zahrala malú úlohu po boku svojej budúcej dlhoročnej kolegyne Bibi Andersson vo švédskej komédii Krátke leto ( Kort är sommaren, 1962 ).

Zásadný obrat v jej filmovej kariére učinil až švédsky režisér Ingmar Bergman, s ktorým sa Liv zoznámila v roku 1965 a nasledujúcich 12 rokov ( 1966-78 ) patrilo z dnešného pohľadu k najvýznamnejšiemu obdobiu jej kariéry. V tomto období sa hlavne spočiatku prakticky objavovala len v Bergmanovych filmoch, ak nerátame príležitostnú spoluprácu s inými švédskymi režisérmi, alebo účinkovanie v nórskych filmoch. Ich profesný vzťah prerástol aj do vzťahu súkromného a Liv päť rokov ( 1965-70 ) zdieľala s Bergmanom, ktorý sa stal otcom jej dcéry Linn ( 1966 ) spoločný dom na ostrove Farö.

Do Bergmanovych preslávených filmových opusov, prenikavo a neľútostne analyzujúcich ľudské myslenie, podvedomie a svedomie, sa premietli mnohé skúsenosti a zážitky ich partnerského súžitia. Bergman v Liv objavil hereckú schopnosť odkrývať temné hĺbky ženského vnútra i nezahojiteľné traumy zranenej duše.

Jej postavy bez ohľadu na ich dramatický charakter vzbudzujú na prvý pohľad svojou neprikrášlenou prírodnou krásou dojem upokojujúcej harmónie, či už stelesňovala prostú dedinčanku, umelkyňu alebo intelektuálku ako napríklad nervovo zrútená herečka Elisabeth Voglerová, odmietajúca komunikovať s okolitým svetom a tajomne sa stotožňujúca so svojou ošetrovateľkou ( Bibi Andersson ), v prvom spoločnom filme - psychologickej dráme Persona (1966). Išlo o režisérovu úvahu, kde sa stavia svet umenia proti drsnej realite a otázkam o živote a smrti. Do tejto role si ju Bergman vybral na základe jej mimoriadnej podobnosti s herečkou Bibi Anderssonovou. Liv Ullmannová tu hrala postavu nervovo zrútenej herečky Elisabeth Voglerovej, ktorej psychické zrútenie ju robí neschopnou hovoriť, a Bibi Anderssonová si naproti tomu zahrala výrečnú zdravotnú sestru Almu, ktorá sa ju pokúša prehovárať. Hoci rola Liv Ullmannovej sa zaobišla celkom bez slov, nepatrila medzi jednoduché. Musela sa spoliehať na prirodzenú mimiku a pohyby tela. Nedostatok slov ju nijako neobmedzoval, naopak jej nepreniknuteľný, inokedy zasa posmešný a uštipačný výzor tváre spoľahlivo vyjadroval zraniteľnosť postavy a jej uzavretie pred svetom. Jej ticho sa stalo znakom sily. Slávny je aj filmový záber dvoch polovíc ženskej tváre ( Bibi Anderssonovej a Liv Ullmannovej ) spojených do jednej symbolizujúci ako postava zdravotnej sestry ( Anderssonová ) si postupne osvojuje osobnosť svojej silnejšej pacientky ( Ullmannová ). Tento pohľad do ženskej psychiky hodnotia mnohí odborníci ako vydarený, pretože jedna z herečiek bola aj v skutočnom živote Bergmanovou minulou ( Anderssonová ) a druhá ( Ullmannová ) súčasnou partnerkou.

K ďalšej spolupráci s Bergmanom došlo o dva roky neskôr a to hneď na dvoch filmoch. Liv si tu zahrala v psychologickej dráme s prvkami hororu Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 ) ako Alma Borgová, manželka duševne chorého maliara ( Max von Sydow ), prepadajúceho psychopatickým vidinám, ktorý do sveta bludov zamotáva nielen ju, ale aj svoju milenku ( Ingrid Thulin ). Ďalšou filmovou postavou bola po materstve túžiaca huslistka Eva Rosenbergová ( Liv Ullmann ), ktorá sa spolu so svojim chorým manželom ( Max von Sydow ) prepožičajú na kolaboráciu s nepriateľom a nakoniec zradu vykúpia ďalšou zradou, v komornej protivojnovej dráme Hanba ( Skammen, 1968 ).

liv-ulmann-1.jpg
Liv Ullmann a režisér Ingmar Bergman počas nakrúcania filmu Hodina vlkov ( Vargtimmen, 1968 )

( foto: www.bergmanorama.com )

O rok neskôr si tiež zahrala ako pokrytecká a agresívna Anna Frommová, rozsievajúca okolo seba násilie a nenávisť, v dráme Náruživosť ( En Passion, 1969 ) - v pesimistickej výpovedi o dvoch bývalých milencoch ( Bibi Andersson a Max von Sydow ) , ktorí sa znova stretnú v nevhodný životný okamih.

Jedna z jej najlepších postáv je mäkká a rozmaznaná Mária ( Liv Ullmann ), najmladšia z troch povahovo celkom odlišných sestier, v pochmúrnej historickej dráme o smrti a nedostatku lásky Šepoty a výkriky ( Viskningar och rop, 1972 ) za ktorú dostala  Donatellovho Davida 1974., ako aj postava právničky Marianne, nachádzajúca až v nezávislom priateľstve vzťah k svojmu bývalému manželovi ( Erland Josephson ), v šesťdielnom psychoanalytickom seriáli o obraze partnerského súžitia Scény z manželského života ( Scener ur ett äktenskap, 1973-74 ) ( opäť Donatellov David 1975 ), alebo postava sexuálne hladnej a povýšeneckej psychiatričky Jenny, prenasledovanej prízrakmi personifikujúcimi úzkosť zo smrti, v ďalšom Bergmanovom seriáli Tvárou v tvár ( Ansikte mot ansikte, 1975 ) za ktorú bola nominovaná na Oscara 1976.

liv-ullmann-2
Jedným z jej najčastejích hereckých partnerov bol Erland Josephson ( na obr.: v seriáli Tvárou v tvár ( 1975 )

Ďalšou jej rolou v Bergmanovom filme nakrútenom v Nemecku, bola cirkusová artistka židovského pôvodu Manuela Rosenbergová, prechádzajúca so svojim švagrom ( David Carradine ) predpeklím fašistického Nemecka, v ponurej evokácii atmosféry predvojnového Berlína Hadie vajce ( The Serpent´s Egg, 1977 ).

Jednou z jej najlepších úloh na dlhší čas v poslednom filme s Bergmanom je jej postava  samaritánskej pastorovej ženy Evy ( Liv Ullmann ), obviňujúcej svoju matku – slávnu klaviristku ( Ingrid Bergman ) z neschopnosti materskej lásky, v komornej psychologickej dráme Jesenná sonáta ( Höstsonaten, 1978 ) za ktorú získala ďalšieho Donatellovho Dávida 1979. Ešte pred rozchodom s Bergmanom dokázala, že jej herecké umenie môže rovnako tak dobre obstáť vo filmoch celkom odlišného charakteru, než aké predstavovali Bergmanove pochmúrne filmové úvahy.

Nepresvedčila však o tom diela hollywoodskych tvorcov, ktorí jej ako cudzinke ( čo bolo v tej dobe zvykom ) od 70. rokov až do konca 80. rokov dávali len sporadicky malé úlohy, ktoré vôbec nezodpovedali jej hereckému talentu. Väčšinou išlo iba o hosťovanie po boku či už jedného, alebo celej plejády slávnych kolegov – napríklad po boku Charlesa Bronsona a Jill Ireland v akčnom filme Studený pot ( De la part des copains, 1970 ), vo vojnovom filme Príliš vzdialený most ( A Bridge Too Far, 1977 ) kde bola hviezd už celá plejáda - Dirk Bogarde, James Caan, Michael Caine, Sean Connery,Gene Hackman, Anthony Hopkins, Laurence Olivier, Ryan O´Neal, Robert Redford, Maximilian Schell, Liv Ullmann a v titulkoch uvedený dokonca samotný Adolf Hitler !! ( na archívnych záberoch ). Medzi aspoň trochu vydarenejšie patrí napríklad historická dráma Pápežka Johanka ( Pope Joan, 1972 ) kde si Liv dokonca zahrala hlavnú úlohu, alebo hoci vydarená talianska komédia Len aby to bolo dievčatko ( Speriamo che sia femmina, 1985 ) kde trom ženským hviezdam ( Liv Ullmann, Catherine Deneuve, Giuliana de Sio ) úspešne sekundujú tri mužské hviezdy ( Bernard Blier, Giuliano Gemma, Philippe Noiret ).

Umelecky najkvalitnejšie príležitosti v tomto období jej poskytli opäť európski filmári. Medzi kandidátov na Oscara 1972 bola Liv Ullmann navrhnutá za rolu Kristiny Nilssonovej, vernej manželky húževnatého švédskeho roľníka ( Max von Sydow ), ktorých rodina sa v polovici 19. storočia vysťahovala za prácou do USA, v sociálne-kritickej dráme podľa románovej tetralógie Vilhelma Moberga Emigranti ( Utvandrarna, 1971 ) ktorý režíroval švédsky režisér Jan Troell. Veľký úspech si vynútil ďalšie dve pokračovania opäť s Liv Ullmann a Maxom von Sydowom vo filmoch Nová krajina ( Nybyggarna, 1972 ) – kde postava von Sydowa umiera a v treťom dieli nakrútenom skôr v štýle westernu s názvom Nevesta pre Zandyho ( Zandy´s Bride, 1974 ) kde sa o Krístinu ( Liv Ullmann ) po smrti jej manžela ( Max von Sydow ) uchádza nový nápadník Zandy ( Gene Hackman ).

V období 70 - 80. rokov sa jej viac darilo v divadle. Svoj americký divadelný debut uskutočnila ešte v r. 1975 na Broadway titulnou úlohou v Ibsenovej dráme Nora, ďalej tu hosťovala v Cocteauovej hre Ľudský hlas ( 1979 ), v muzikáli Richarda Rodgersa a Johna van Drutena Spomínam na mamu ( 1979 ) a v úlohe pani Alvingovej v Ibsenovych Strašidlách ( 1980-82 ). Bola aj dvakrát nominovaná na broadwaysku divadelnú cenu Tony – za Ibsenovu hru Dom bábik ( 1975 ) a hru Eugene O´Neilla Anna Christie ( 1977 ). Na jar 1985 mala zasa svoj scénický debut v Londýne, kde hrala v Pinterovych Starých časoch, o rok neskôr ( 1986 ) sa vrátila na javisko Nórskeho národného divadla v Osle, aby stvárnila hrdinku Brechtovej protivojnovej drámy Matka Guráž.

Liv Ullmann ako herečke vek nijako neuškodil – pomerne ľahko zvládla prechod k rolám stredného veku. Z hľadiska diváckej zaujímavosti treba spomenúť jej filmy Gaby – naozajstný príbeh ( Gaby: A True Story, 1987 ) kde si zahrala úlohu matky, ktorej dcéra Gaby sa napriek ťažkej mozgovej obrne stane slávnou spisovateľkou. Alebo drámu Ružová záhrada ( The Rose Garden, 1989 ) kde si zasa zahrala ženu snažiacu sa chrániť svojho nemeckého manžela ( Maximilian Schell ) o ktorom vyjde najavo, že bol v mladosti fašistickým dôstojníkom. Ďalšieho Donatellovho Dávida získala Liv potom ešte raz, keď hrala v talianskom filme Zbohom, Moskva (  Mosca addio, 1987 ). Pôsobivý výkon, ocenený na MFF v San Sebastiane 1988, podala Liv tiež v úlohe Márie, ktorú donútia okolnosti k aktívnej činnosti proti represívnemu argentínskemu režimu, v psychologickej dráme Priateľka ( La Amiga, 1988 ) - réžia J. Meerapfelová.

Liv Ullmann od 90. rokov ako herečka účinkuje vo filmoch už len sporadicky. So svojimi dlhoročnými spolupracovníkmi si pred kamerou zopakovala stretnutie po rokoch – s Maxom von Sydowom a Erlandom Josephsonom si zahrala vo švédskom filme Vôl ( Oxen, 1991 ), ktorý režíroval Bergmanov dlhoročný kameraman Sven Nykvist. S Bibi Anderssonovou a opäť s Erlandom Josephsonom sa zasa stretli vo filme Hra snov ( Dromspel, 1994 ) nakrútenom podľa rovnomennej divadelnej hry Augusta Strindberga. Nato nasledovala až 10-ročná prestávka, kým si Liv Ullmann znovu zahrala v celovečernom filme, tentokrát išlo po 20 rokoch o režijný comeback vtedy už  86- ročného Ingmara Bergmana v celovečernom filme Saraband ( 2004 ), ktorý je voľným pokračovaním seriálu Scény z manželského života ( Scener ur ett äktenskap, 1973-74 ). Opäť sa tu stretávame so známymi postavami. Zo starnúceho Johana ( Erland Josephson ) z ktorého sa zhodou okolností stal milionár, príde po rokoch navštíviť jeho bývalá žena Marianne ( Liv Ullmann ), pritom sa nechtiac stáva svedkom dramatickej scény medzi Johanom, jeho synom Henrikom a svojou vnučkou Karin.

liv-ullmann-3.jpg
Vo svojom zatiaľ poslednom celovečernom filme Saraband ( 2004 ) - réžia Ingmar Bergman

Od 80. rokov sa Liv Ullmann príležitostne tiež pokúšala o filmovú réžiu. V roku 1982 nakrútila podľa vlastného scenára epizódu Parting ( Lúčenie ) zo šesťpoviedkového kanadského filmu Láska ( Love, 1982 ). V režírovaní pokračovala podľa vlastných scenárov v 90. rokoch filmovými adaptáciami románov Henryho Nathansena Sofia ( Sophie, 1992 ) – príbeh mladej židovky, situovaný do dánskej Kodane 19. storočia a novely nositeľa Nobelovej ceny 1928 za literatúru - nórskeho spisovateľa Sigrida Undseta situovanej do 14. storočia: Kristin Lavransdatter ( 1995 ). Nasledujúce dva filmy realizovala podľa scenárov Ingmara Bergmana – išlo o filmy Súkromné spovede ( Enskilda samtal, 1996 ) a zatiaľ režijne jej najúspešnejší film Nevera ( Trolosa, 2000 ) - išlo o čiastočne autobiografický film, kde postavu Liv si zahrala Lena Endre a Bergmana vo filme stvárnil Erland Josephson. Oba tieto filmy patria do tzv. Bergmanovej autobiografickej série, ktorú Bergman začal filmom Fanny a Alexander ( 1982 ) a niektoré ďalšie časti podľa Bergmanovych scenárov ešte režíroval jeho syn Daniel Bergman ( Nedeľné deti, 1992 ) a dánsky režisér Bille August ( Najlepšie úmysly, 1992 ).

Liv Ullmann je autorkou autobiografických kníh Forandringen ( Premeny, 1976 ) a Choices ( Rozhodnutia, 1984 ). Svoju popularitu prepožičala od r. 1980 do služieb humanitárnej pomoci, ako vyslankyňa organizácie UNICEF navštevuje hladom a biedou najpostihnutejšie krajiny tretieho sveta.

Liv Ullmann v súčastnosti patrí medzi významné osobnosti európskej a svetovej kultúry. Napríklad Bebe Buell – matka známej herečky Liv Tyler ju pomenovala podľa Liv Ullmann, ktorej tvár bola na obálke časopisu zhodou okolností v ten týždeň keď sa Liv Tyler narodila. Liv Ullmann okrem nórčiny ovláda ešte švédčinu, angličtinu a niekoľko ďalších európskych jazykov. Napriek tomu ju dodnes mnohí ľudia – hlavne Američania omylom považujú za Švédku. Pre Škandinávcov je totiž celkom bežné pracovať v zahraničí. Množstvo Nórov totiž pracuje vo švédsku, dánsku, fínsku a naopak. Preto v rôznych internetovych filmových databázach, alebo dokumentoch týkajúcich sa filmových festivalov občas môžeme pri jej mene nájsť omylom švédsku národnosť.

Za svoje zásluhy bola Liv Ullmann poctená čestnými doktorátmi na rôznych svetových univerzitách a prestížnymi štátnymi vyznamenaniami, okrem iného bola v r. 2005 vyznamenaná Rádom sv. Olafa – čo je najvyššie nórske vyznamenanie udeľované civilistom. Za výnimočný herecký a režijný prínos bola ocenená Zvláštnou Grand Prix des Amériques na MFF v Montreále 1995.

V rokoch 1960-65 bol jej manželom lekár Hans Jappe Stang a od r. 1985 je vydatá za amerického obchodníka s nehnuteľnosťami Donalda Saundersa. Jej jediná dcéra Linn Ullmann ( nar. 1966 ) ktorej otcom je režisér Ingmar Bergman je v súčasnosti známou spisovateľkou a literárnou kritičkou.

Zdroj:  MovieMania.sk

Súvisiace články