Sviňa
Záujem o dianie v politike a vlastne aj o politikov samotných za posledné tri roky výrazne stúpol, keďže sa vďaka početným kauzám, nelichotivým kriminálnym prepojeniam a dostupnosti internetu k tejto problematike dostalo veľké množstvo slovenskej populácie. A tým pádom začala byť podobná tematika z filmového hľadiska mimoriadne atraktívna a finančne úspešná. Mariana Čengel Solčanská to s politikou vo filme už raz skúsila, konkrétne snímkou Únos. Výsledok na plátne nebol ani zďaleka ideálny, aj keď finančne si viedol na tuzemské pomery bravúrne. Rovnaká režisérka aktuálne prichádza so svojím novým projektom Sviňa, na ktorom spolupracovala s pomerne úspešným producentom Rudolfom Biermannom. Ako dopadlo údajne naturálne spracovanie súčasnej politickej situácie? Jedná sa skutočne o tak kontroverzný projekt, ktorý je filmovo kvalitným obrazom smutnej reality?
Na Slovensku to začína byť menšou tradíciou, takže sa zasa raz adaptujú reálne udalosti, aj keď tentokrát nie tak úplne priznaným spôsobom. Dej totiž vychádza z rovnomennej knihy Arpáda Soltésza, ktorá je kombináciou reality a jeho vlastného fabulovania. Dielo sa okrem iného venuje korupcii, politike, prípadne početným kriminálnym prepojeniam ako aj vražde Jána Kuciaka a jeho snúbenice Martiny Kušnírovej. To je vzhľadom na nechválne známe udalosti predzvesťou kvalitného príbehového základu (podobné uvažovanie znie hrozne, ale je to tak). A hoci v knihe podľa všetkého veľmi dobre funguje rozmedzie medzi fabulou a realitou, dokáže ísť do hĺbky a miestami si udržiava cynický nadhľad, scenáristická práca Mariany Solčanskej a Rudolfa Biermanna je na tom podstatne horšie.
Ak by som však mal niečo na úvod pochváliť, je to vykreslenie jednotlivých postáv. Je pritom jedno či ukážeme na Kočnera (Jozef Vajda), Fica (Marko Igonda) alebo Kaliňáka (Dano Heriban), respektíve na ich filmové verzie so zmenenými menami, ale pre ich charakter a vystupovanie typickými črtami. Takéto, v konkrétnych prípadoch až satirické a zámerne komické (niektoré dialógy sú naozaj zlato), zobrazovanie je azda najlepším sociálnym presahom, ktorý podtrháva amorálnosť, hlúposť a vnútornú prehnitosť niektorých našich politikov, prípadne mocných podnikateľov s informáciami a schopnosťou manipulácie. Nanešťastie, práve týmto postávam, prostrediu, v ktorom sa pohybujú a spôsobu akým sa v ňom pohybujú je venované minimum priestoru.
Dokonca ani pútavé zárodky tohto zla z deväťdesiatych rokov nie sú preskúmané takmer vôbec a pritom sa z historického hľadiska jedná o dôležitú kapitolu. To by však nevadilo v prípade, že by sa film nebál ísť v opozícii s knihou a hlbšie by sa venoval vyššie spomínaným aspektom. Vo filme predsa len nájdeme hneď niekoľko zmien a preto mohli pokojne obaja scenáristi zájsť ešte ďalej, vykonať podrobný rešerš a na základe tohto vystavať fabulu opierajúcu sa o dôležité fakty. Netreba nutne vykresľovať psychologickú stránku (to ostatne pri niektorých jedincoch snáď ani nie je možné).
Bolo by ale rozhodne pútavé okázalejším spôsobom zobraziť takmer nekonečnú moc a korupčné fungovanie konkrétnych inštitúcii v kontraste s rovnako veľkou jednoduchosťou (nie nutne inteligenčnou, skôr morálnou). Prítomné postavy sú totiž jednak dobre zahrané, ale súčasne sa v nich najkryštalickejšie zobrazuje chabosť a odpornosť podobných respondentov, ktorí sa nezastavia naozaj pred ničím. Ak mal film na niečom stavať, mali to byť práve tieto trefné karikatúry, pretože tvrdenia o tom ako ide o snímku, ktorá môže nejako zmeniť spoločnosť by určite nabrali na vážnosti, keby celé to korupčné zobrazenie nepôsobilo tak plytko.
Omnoho väčší priestor dostáva dejová línia s resocializačným zariadením, ktoré vysokí funkcionári využívajú k získavaniu neplnoletých dievčat za účelom sexuálneho styku. Na papieri, prípadne v knihe, znie niečo podobné atraktívne a adekvátne odporne, ale priamo na filmovom plátne sa akosi nemôžete zžiť so žiadnou z postáv, keďže s nimi príliš veľa času nestrávite. A v prípade, že by malo dôjsť na naturálnu surovosť (násilie, znásilňovanie, vražda jedného z dievčat), snímka nedokáže rezonovať, pretože je príliš ustráchaná a vyložene sa bojí pracovať s emočne silnou situáciou, ktorá by mohla nejedného diváka rozhodiť. Namiesto toho opakovane a sebavedome umelou formou tlačí na divákove emócie.
K tomu všetkému si každopádne môžete pridať ďalšiu dejovú líniu s mladým novinárom (áno, presne tým novinárom), ktorý však do deja prichádza až v polovici celkovej minutáže. Pochopiteľne by rád odhalil kriminálne komploty, ale všetci už veľmi dobre vieme ako jeho príbeh končí. Jednotlivé časti, ktoré som vyššie spomenul nie sú zlé, práve naopak, keďže každá z nich pôsobí zaujímavo. Sviňa však nezostáva dlho ani pri jednej, nakoľko by rada vyrozprávala komplexný dej, avšak vo finále pôsobí iba nesúdržne a tým pádom pre diváka nezaujímavo. Rozhodne by to chcelo nejaké lepidlo a zmysluplné prepojenie všetkých línii a to akosi chýba. Identické tvrdenie môžeme nalepiť na postupnú gradáciu. Záverečná a očakávaná vražda je tak neempatickou a bez nábojovou scénou, až to nejedného diváka v kinosále zamrzí.
Po kamerovej a zvukovej stránke možno hovoriť o štandarde. Ohúrení rozhodne nezostanete, avšak vyložene televízneho vzhľadu sa obávať nemusíte. Biermann ako producent v minulosti niekoľkokrát dokázal, že vie prísť s európskym vizuálom a vo Svini minimálne zábery so snehom pôsobia absolútne skvostne. Akúkoľvek režijnú exhibíciu však neočakávajte. Predsa len na snímke nepracoval Martin Scorsese, takže dlhé zábery, ktoré by prechádzali bujarými večierkami politikov a v spojení s hudobným sprievodom by nás uvádzali do pedantne pripravených exteriérov tu chýbajú.
Možno prirovnanie ku konkrétne tejto osobnosti filmu nie je celkom fér. Spomínam to najmä preto, že priestor práve na takéto scenérie tu bol a Solčanská s Biermannom by sa v nich mimoriadne ukázali (verím, že na to spoločne majú, nakoľko obaja vynikajú v niečom inom). Nehovoriac o tom, že Sviňa minimálne má ambíciu a potenciál byť podobne komplexnou freskou ako také Goodfellas alebo Irishman. Namiesto toho sa dočkáme tradičných záberov cez rameno a ďalších podobne neinovatívnych kompozícii, kde v podstate žiaden scéna nezostane v pamäti kvôli jej nasnímaniu alebo réžii.
Sviňa si od divákov evidentne žiada, aby bola tunajšou (slovenskou) spoločnosťou braná vážne a mimoriadne seriózne, no hlavne sa o nej má hovoriť ako o tom filme, ktorý disponuje výpovednou hodnotou. Zaoberá sa predsa zaujímavými témami a pýši sa snahou pútavou formou zobraziť súčasnú politickú situáciu, ktorá by si vďaka bohatým reáliám a faktom vystačila na trojhodinový kriminálny epos (koniec koncov, len kauzy istého podnikateľa z Ružomberka by dokázali zaistiť poriadne pestrú filmovú biografiu). Problém je v tom, že zo scenáristického hľadiska je film až nepríjemne povrchný, rozvláčny a prázdny. Neznalému divákovi nepovie takmer nič a pre politicky zbehlého návštevníka kina je zasa prítomná forma (či už vizuálna alebo štrukturálna) a spracovanie nezáživné, mdlé a bohužiaľ urputne sa vlečúce odnikiaľ nikam.
Je naozaj pozoruhodné ako sa z takto atraktívnej a bohatej témy dá vytvoriť film plný umelých (treba dodať, že zákonite mimoriadne prekážajúcich) emócií, ktorý navyše upriamuje svoju pozornosť na toľké množstvo aspektov, že pri minimalistickej minutáži nemá takmer na nič poriadne čas. Dianie v takomto prevedení pôsobí nesúdržne, do určitého momentu až bez príbehovo, akoby sa dve tretiny snímky autori rozhodovali, akým smerom sa nakoniec vydajú. Kvalitatívne záblesky tu rozhodne sú (scéna s cirkvou, vykreslenie absolútneho primitivizmu a prízemnosti na najvyšších postoch, akákoľvek konverzácia ústredných „vymyslených“ politikov), avšak nakoniec sú pochované v hlbokej jame prázdnoty, do ktorej spadá väčšia časť Svine.
Tieto výčitky a neprehliadnuteľné negatíva však platia výhradne v prípade, že nie ste ochotný priemernú filmovú stránku a do určitého momentu neexistujúce rozprávanie zameniť za symbol politickej kritiky, ktorý chce na svojich nerobustných bedrách Sviňa niesť. A aj napriek tomu, že by sme mali rozlišovať medzi kvalitami filmu a reálnosťou témy, sa zasa raz ukazuje ako málo nám v konkrétnych prípadoch stačí a mnohí nemajú problém s tým hovoriť o Svini ako o veľdiele, ktoré vám podrobne predstaví tunajšie skorumpované pomery funkcionárov. Žiaľ, snaha Rudolfa Biermanna a Mariany Čengel Solčanskej vychádza navnivoč, nakoľko výsledok pôsobí ako umelohmotný balast, ktorý parazituje na tragickej udalosti a ničomu vážnemu sa podrobne nevenuje, následkom čoho pôsobí ako trendová záležitosť bez ozajstnej výpovednej hodnoty, ktorú by všetci zúčastnení veľmi chceli mať.