Ako v bavlnke (I Care a Lot)
Až do začiatku tohto roka som meno scenáristu a režiséra J Blakeson nikdy nepočul – alebo som si to aspoň myslel. A keď som si krátko pred pozretím jeho novinky Ako v bavlnke (I Care a Lot), ktorú opätovne po uzavretom release na festivaloch vydáva gigant Netflix, prechádzal filmársku kinematografiu na známej databáze, zistil som prečo. Jedinú snímku, ktorú som z jeho taktovky videl, bola Piata vlna (The 5th Wave), takže sa nemôžete čudovať, že som spomienky na jeho osobu a tvorbu s ľahkosťou vytesnil. Jeho najaktuálnejší projekt ale nijako nesúvisí s predošlými šliapnutiami vedľa, ani sa im kvalitatívne nepribližuje, našťastie. Dokonca sa zdalo, že cynický thriller z jeho produkcie spôsobil (minimálne v zahraničí) pomerne veľký ošiaľ alebo minimálne kontroverznú a protipólovú diskusiu a zaujímavý myšlienkový rozbor rozdeľujúci divákov na niekoľko táborov. A tomu som, ako už iste tušíte, odolať nemohol.
V súčasnej dobe máte aj zásluhou digitálnych predplatných služieb na výber z desiatok a desiatok rôznych filmov. Naozaj, nájdete si takmer čokoľvek z akéhokoľvek žánru a preto som minimálne rád, keď sa mi pod ruky (alebo pred oči?) dostane niečo nové. S námetom moderného thrilleru plného cynizmu som sa doposiaľ ešte nestretol. Pojednáva o správkyni starých a zdanlivo nevládnych ľudí, ktorí sa o seba postarať nedokážu. Spravuje ich starostlivosť, prísun liekov a dokonca aj ubytovanie. Príkladný člen štátu, ktorý sa stará (veľmi). Alebo je to naopak? Skutočne sú na tom títo ľudia tak zle ako sa zdá? Potrebujú opateru v rekreačných centrách a domovoch? Ani náhodou. Marla Grayson (Rosamund Pike) je ctižiadostivá a nebezpečná žena, ktorá nielenže obchádza systém, aby si zaistila nadštandardné živobytie, nemá problém zahodiť všetky morálne zábrany a zničiť tak životy. Životy rodiny, životy neškodných starcov a v neposlednom rade aj životy všetkých blízkych. Je však jej najnovší neškodný subjekt skutočne tak neškodný ako sa na prvý pohľad zdá?
Nakoľko by som vám iba nerád prezrádzal ďalšie udalosti (nie som si istý či sú prítomné v ukážkach, keďže ich za posledné roky úspešne ignorujem) a jednotlivé scenáristické cestičky, nebudem zabiehať do konkrétnejších detailov. Predsa len, kreatívne pero dokáže prekvapiť. Nie raz, nie dvakrát, ale naprieč celou snímkou opakovane a efektívne. Blakeson sa istým spôsobom odtrhol z reťaze, pretože sa rozhodol o sociálnu sondu zaobalenú do čiernej kriminálky evokujúcej klasiky Guya Ritchieho. Samozrejme, známy Brit v tomto žánri pôsobí trochu starosvetsky, pričom Ako v bavlnke je omnoho modernejšie (či už vizuálom alebo prístupom k samotnému rozprávaniu). Novinka na Netflixe si zvolia akýsi prevrátený naratívny postup.
Bežnejšie sa totiž stretávame s filmami, ktoré postupne rozbaľujú svoj pomyselný obal, až pokiaľ sa nedostanú k sociálnejšie orientovanej tematika, pričom tá priamo alebo nepriamo odkazuje na terajší stav v spoločnosti alebo ľudstvo ako také. Tým pádom sa prostredníctvom audiovizuálneho rozprávania dostávame k jadru, ktoré tvorí celý kontext (alebo podtext ak chcete). J Blakeson sa však sprvoti venuje podtextu, ktorý hrá prvé husle, no a až následne sa dostávame k obalu, ktorý je v tomto prípade vlastne jadrom. Ide o pomerne šikovný ťah, ktorý pracuje a upravuje divácke očakávania za pochodu. A to je v dobe miliónov a miliónov zaužívaných klišé i postupov relatívnou vzácnosťou.
Hereckou kráľovnou je nepochybne Rosamund Pike, ktorá je desať úrovní nad akýmkoľvek iným hercom alebo herečkou vo filme. V zásade si celú pozornosť kradne pre seba, no jej výraznou posilou sú scenár, kamera a réžia. Všetky zmienené súčasti jej umožňujú nielen vyniknúť, no dávajú priestor minimalistickým vizuálnym detailom, bez ktorých by jej herectvo nepôsobilo tak extravagantne a strhujúco (čím ho nechcem degradovať, akurát vydvihnúť filmársku súhru tohto kvarteta). Peter Dinklage ide na pol plynu a živelnosť svojho fantasy trpaslíka nechal hlboko v minulosti, čo v niektorých momentoch mierne zamrzí. Zvyšné osadenstvo pôsobí zámerne všedne, pretože je nepodstatné a nedôležité. Primárne je pozornosť upriamená na postavu Rosamund a v konkrétnych momentoch jej sekunduje Dinklage. A ono to prekvapivo funguje.
Problém ale tkvie v tom, že Ako v bavlnke má až dve hodiny, pričom sa mohlo ešte trochu strihať. Z výsledku by som vyhodil približne pätnásť minút, aby si tento žánrový hybrid udržal výraznejšie dynamo. Takto sa tiahne. Nie veľmi, ale predsa len sa miestami evidentne tiahne. Dvojhodinová minutáž obzvlášť nedáva zmysel s prihliadnutím na koniec, ktorý je, slušne povedané, neinvenčný a príliš tradičný. Drží sa pri zemi, čo sa však nedá povedať o jeho zvyšku, ktorý sa zaoberá neopozeranou, zaujímavou a funkčne uchopiteľnou témou. Prečo však bolo pre nás prichystané tak predvídateľné finále, keď nás scenár niekoľkokrát a opakovane dokázal prekvapiť?
Ako v bavlnke je nadmieru zábavným neo thrillerom s relevantnou obsahovou hodnotou, adekvátnym technickým spracovaním, výbornou Rosamund a aktuálnym sociálnym presahom, za ktorý sa tradične rozdávajú sošky alebo minimálne nominácie (posledné dva filmy J. Peeleho). Nie, nejde o woke social justice warriors propagandu so strong female character v hlavnej úlohe ako sa snažia niektoré zahraničné multimédiá tvrdiť. Scenár je relatívne šikovný, správne nepríjemný, zvrátený a v zásade v ňom nenájdete jedinú postavu, s ktorou by ste sa chceli alebo mohli stotožniť (ak áno, niečo je zle). Je to zámer a verím, že sa nie každému bude páčiť. No minimálne nikomu prioritne nenadržiava, ale to zlo na oboch stranách podáva s tak efektnou gráciou, až sa pristihnete, že mu vlastne nadšene fandíte. Podobne ako pri Vlkovi z Wall Street, ktorý je dôkazom toho, že aj absolútny ľudský úpadok a strata akýchkoľvek hodnôt môžu byť ospevované ako ultimátny životný cieľ.
Nanešťastie, tematika zostáva po (relatívne serióznej, očakávane cynickej a morálne odpudivej) prvej polhodine v úzadí. A hoci sa dostáva do popredia jednoduchšia zábava určená pre širšie masy, zvyšné dve tretiny filmu pripomínajú “iba“ zručne vedenú báchorku z podsvetia, ktorých je mnoho (aj keď nie v takejto kvalite). Pochopiteľne, ide iba o slabší odvar Ritchieho, ktorý má tie „špinavé“, no v jadre vlastne chytré gangsterky aj po toľkých rokoch neuveriteľným spôsobom v malíčku (viď. The Gentlemen). Tá žánrová výhybka a následné kombinovanie myšlienkovo ambiciózneho filmu s brakovejšou (v pozitívnom zmysle) kriminálkou plnou čierneho humoru a karikaturisticky poňatých charakterov ale nie je prevedená najlepšie. Ba čo viac, toto riskantné vrstvenie vzájomne nesúrodých žánrových aspektov vychádza navnivoč, pretože všetko vo finále končí relatívne očakávaným spôsobom, ktorý pôsobí tak, že Blakeson proste išiel do Safe Exit dverí a preukázal absolútnu neochotu povedať niečo nové alebo aspoň z ľudského hľadiska odpudivejšie, autorsky sebavedomejšie, či morálne temnejšie. Vďaka tomu Ako v bavlnke nemôže rezonovať tak silným spôsobom ako napríklad už zmienený životopis Jordana Belforta. Nehovoriac o tom, že podobne „šokujúce“ závery tu už boli predtým a, nanešťastie, tu budú ešte dlho po Ako v bavlnke.
