Čierna krv (There Will Be Blood)
„Dámy a páni, keď poviem, že som naftár, iste budete súhlasiť.“ Túto a jej podobné frázy používa Daniel Plainview pri každej návšteve nič netušiacich obyvateľov miest a dediniek, do ktorých by mohol zaviesť svoj „Biznis“. Slovíčko „mohol“ však exaktne neznamená, že má alebo mal na výber. Práve naopak, prichádza tam, kde ho doviedla ropa, kde ho vedie vidina peňazí. Získať, skúpiť, vyťažiť. Nikto z obyvateľov „nevinných“ usadlostí to nevidí, nikto tomu neverí. Veď kto by aj.Za všetky sľuby o vybudovaní ciest, vystavaní škôl, a podpory miestneho kostola predsa každý odobrí i to, o čom nevie takmer nič. Daniel Plainvew to vie. A koná presne tak ako každý dobrý obchodník- naftár. So správnym úmyslom pred tvárami ľudí a so skrytým vedomím o ich ľahkomyselnosti a ukojení sa z mála, skupuje ich vlastné pozemky za smiešne peniaze, len aby mu neskôr na zemský povrch vydali presne to, pre čo si prišiel a kvôli čomu dokáže obetovať takmer všetko - vytúženú Čiernu krv.
Paul Thomas Anderson natočil niečo, čo sa bežnému divákovi bude vstrebávať pod kožu veľmi dlho, a to nie len kvôli priamočiaremu príbehu jedného človeka, podnikateľa, ropného „magnáta“ Daniela Plainviewa, ale aj vďaka spôsobu jeho spracovania, zameraného ako „One Man Show“ so všetkým čo k tomu patrí. Čierna krv nie je nič pre diváka, prichádzajúceho do kina len za zábavou a oddychom, a tak každý kto má aspoň jeden pádny dôvod navštíviť tento film, by sa mal pripraviť na ťažké a dlhé trávenie aké sme v kine už dlho nezažili.
Ticho sprevádzané len zvukmi remeselnej práce počas prvých takmer dvadsiatich minút vás hneď na začiatku upozorní a pripraví na ťažkopádnosť ostatného príbehu, ktorý má ešte len prísť . Niekoho možno zaujme ťaživé ticho úvodu, no v niektorých okamihoch si dej aj napriek tomu žiada preniesť čo i len jedinú myšlienku, monológ, niečo, od kohokoľvek, nech by ním bol čo i len samotný rozprávač, aj keď najviac by sa žiadalo od samotného Daniela.
Dej nestavia na nijakej zápletke ani sa nesnaží počas filmu žiadnu zauzľovať. Všetko k čomu sa režisér dopracuje je príliš jednoduché a založené len a výhradne na hereckých výkonoch ako z divadelnej hry čomu nasvedčuje i veľké množstvo tichých miest bez hudobného podmazu. Ten tu však vôbec nechýba, čím sa všetko vníma zbystrenejšie a necháva vyniknúť konkrétnu situáciu, a charakterovým prejavom.
Achilovou pätou Andersonovho tak trochu lenivého diela je režisérska nerozhodnosť. Na jednej strane nás režisér oslobodzuje od vonkajších vplyvov, obchodovania z naftou, užívania si bohatstva a machinácií ropných magnátov, len aby zvýraznil postupne vzrastajúcu Danielovu zúrivosť a závisť k celému svetu, pričom na strane druhej nám predkladá ťažko čitateľný charakter hlavného hrdinu , o ktorom sa počas filmu nedozvedáme takmer nič. Dokonca i jeho postavenie v hierarchii boháčov vlastniacich vrty nie je isté, a to už je čo povedať. A tak sa film dostáva na mŕtvy bod, kde divák asi po hodine sledovania prichádza na to, že k ničomu nedošlo a pravdepodobne už k ničomu závratnému v priebehu deja ani nedôjde. Vyše dvoch hodín sledujete niečo a niekoho na plátne a už vlastne ani nedúfate, že vás niečím ohúri, čo by v konečnom dôsledku nebolo až tak na „ocot“, pretože tým pádom nemôže ani ničím sklamať, avšak po dvoch hodinách som z kina odišiel vnútorne prázdny, bez akejkoľvek emócie a bez kladenia akýchkoľvek vnútorných otázok a to aj napriek jemne náboženskému podfarbeniu deja.
V niektorých situáciách prichádzal na mňa zákerný pocit, že Anderson natočil Čiernu krv len z ambície zaútočiť na nejakú tú pozíciu „zlatého plešivca“, o čom svedčia aj vyššie spomínané dôvody. Je faktom, že kritici prahnú po čomkoľvek, čo je aspoň trochu originálne, a áno aj neutrálnosť a meditatívnosť príbehu je niečo „iné“- nové, no Anderson sa na túto stránku filmu zameral tak bezohľadne, až mu unikla základná podstata každej vynikajúcej drámy a tou je, že i najkvalitnejšia emocionálna dráma sa nezaobíde bez štipky pátosu a obohranosti. Len treba vedieť ako na to. Preto schádza slalom k originalite bez čohokoľvek, čo by sme mohli vnútorne pocítiť, bez niečoho, čo by mal tento film divákovi odovzdať. Mohlo by sa zdať, že hodnotenie nie je na Oscarovú snímku tak príjemné ako by sa patrilo, no výhrady patria najmä k spôsobu podania témy, ktorá tu vo svojich dávnych filmových základoch už dlho nebola, paradoxne vzhľadom na známosť ropných magnátov a ropného priemyslu, a preto je trochu smutné, že takú ambicióznu snímku, akou Čierna krv rozhodne je, poňal len ako príbeh jedného muža nenávidiaceho konkurenciu v akejkoľvek svojej podobe.
Oveľa žiarivejší pocit však človeku navodzuje forma s akou sa režisér divákovi prihovára a to hlavne prostredníctvom úžasnej kamery zachytávajúcu detaily i panorámu spôsobom vždy najvhodnejším pre tú- ktorú situáciu. Vtedy keď kamera má prechádzať ulicou, tak cítite že ňou naozaj prechádza. Záber pôsobí značne autenticky a kopíruje terén bez zbytočného vyhladzovania, a aj pri tej najjemnejšej detailnej scéne sa kameramanovi Robertovi Elsvitovi podarilo vystrúhať uhly, v ktorých Daniel Day Lewis pôsobí ešte o poznanie charizmatickejším ba priam až diabolskejším dojmom. Tou najzvláštnejšou zato však vôbec nie nepodarenou súčasťou filmu patrí hudba. Je jasné, že vďaka „piánko“ zameraniu snímky si ju divák veľmi nevychutná, no pre niekoho to bude možno aj vyslobodenie, vzhľadom na to, že tak krikľavé hudobné motívy som už dlho nepočul. A to doslova. Hudba Jonnyho Greenwooda zostáva bez výrazného filmového a zapamätaniahodného motívu a využíva skôr etnických nástrojov. Tie citeľne nemajú za úlohu podržať príbeh, ale len ho sprevádzať, a dopĺňať dynamickejšie pasáže, nech ich je akokoľvek málo. Dynamickejších scén, ak sa to dá v tomto prípade tak nazvať, je skutočne vo filme ako šafranu, avšak sú podané z maximálnou snahou pre uveriteľnosť. Či už sa jedná o požiar spôsobený na vrtnej veži , alebo trochu akčnejšie konfrontácie medzi Danielom a nábožensky labilným Elim, vždy sú natočené uveriteľne a v prípadne horiacej ropnej veže a vôbec ťažby ropy treba podotknúť, že i s citom pre detail.
Samozrejme to najlepšie nakoniec, ale i v priebehu celého deja Čiernej krvi patrí Danielovi Day- Lewisovi, čoby postupne fanatickému a závistlivému ropnému magnátovi Danielovi Planviewovi. Lewis predvádza brilantný herecký výkon a tým drží celý charakter kompakte vo svojich rukách a nikam ho nepúšťa, počas celého dva aj pol hodinového „maratónu“, až si poviete, že akadémia sa konečne do niečoho trafilaJ.Svojím výkonom z nemalej časti zachraňuje to čo na ňom napáchal samotný Anderson. Od „chrbta“ však na Lewisa útočí i druhý pozoruhodný zjav Paul Dano, ktorý si strihol vo filme hneď dve postavy- súrodencov Paula a Eliho Sundeyovcov. Danov výkon prevažne v úlohe fanatického rádobyproroka Eliho hádže tieň i na samotného Lewisa a tak sa mu stáva rovnocenným súperom vo všetkých spoločných scénach filmu, kde ostaný potenciálni útočníci jednoducho nemajú šancu. A tú im jednoducho ani nemožno zazlievať, pretože scénarista, ktorým je samotný Anderson, sa zameral na príliš malý okruh postáv, vkladajúcim však do úst naozaj vydarené vzájomné dialógy.
Čierna krv je svojím vyznením rozhodne Oscarová snímka na slovo vzatá, avšak bežnému radovému divákovi neponúka nič, čo by v ňom zanechalo hlbšiu stopu a donútilo ho pozrieť ho ešte raz, alebo dokonca viackrát. A preto keď ma v daždivých a uplakaných dňoch navštívi nutkanie pozrieť si niečo na zamyslenie, tak rozhodne sa opätovne nechám „ukecať“ skôr na príjemnejší a emotívnejší zážitok Žitia po svojom.
